Akadémia (Kapitola 8. Nárazy)
http://citanie.madness.sk/view-39738.php
| „Vďaka," podal som mu ju a prešli sme cez obrovské školské vráta. Adam hneď zamieril na vrátnicu a ja s Evou sme ostali v hale
| „Idem už do izby, možno mi už prišla spolubývajúca a chcem sa s ňou zoznámiť. Keby niečo moja izba má číslo 417," začala Eva.
| „A kde ju mám hľadať?" Bolo mi jasné, že na tej chodbe, kde máme izbu ja s Adamom nebude vyše štyristo izieb.
| „Dievčenské izby sú na poschodí," oboznámila ma.
| „Tak dobre, ahoj," rozlúčil som sa.
| „Maj sa." Rozišli sme sa každý inou cestou. Ja som išiel do izby, zatiaľ čo sa Adam zhováral s Harriet cez okienko.
| Zopakoval som už známy postup pri odomykaní dverí. Nahol som sa pod posteľ a vytiahol som cestovnú tašku, ktorej obsah tvorila len rodinná kniha. Mal som v pláne zistiť si niečo viac o démonoch a tej divnej dýke. A naša kniha má určite odpovede.
| Celý povrch mala obalený v hnedej koži popraskanej vekom. Do prednej strany obalu bol do kože precízne vyrytý veľký kruh a okolo neho malé trojuholníky. Celé to pripomínalo slnko. Do stredu slnka bol vyrytý pentagram, ktorého cípy končili - dotýkali sa - po obvode kruhu. V pravom dolnom rohu bolo akýmsi neznámym druhom písma vyryté Mágia rodiny Hraneckých.
| Strany boli zožltnuté a nerovné kvôli stáročiam používania. Hneď na prvej strane bolo čiernym atramentom napísané Rodová línia okolo tohto nadpisu boli sem-tam zaschnuté kvapky atramentu. Pod nadpisom sa tiahli dlhé rady mien a vedľa nich dátumy narodenia a úmrtia. Každá rodina - brat, sestra - sa písali rovnakou farbou atramentu. Prvý rad sa začal menom Azária Hranecká - akési staroveké meno. Posledný rad zakončovali červeným atramentom Beáta Hranecká a jej dve deti Simona Hranecká a Ivan Hranecký, obaja mali modrú farbu, ďalej pokračovala Mária Hranecká - moja mama - ktorá bola označená červenou farbou ako teta Beáta. Ako posledné meno tam bolo moje označené zelenou farbou. Vedľa môjho a maminho mena bol ten istý znak ako na obale knihy, len pochopiteľne omnoho menší . Symbolizoval momentálnych vlastníkov knihy.
| Všetky ostatné listy boli v podstate prázdne. Kniha sama ukázala čo čitateľ hľadá, po čom pátra, alebo čo musí vedieť. Akoby žila. Keby si chcem pozrieť, napríklad, magické predmety, celý obsah bude len o predmetoch a o ničom inom.
| Démoni, démoni, opakoval som si v duchu zatiaľ čo som listoval medzi bytosťami, ktoré sú pre smrteľníkov len poverou. Napokon sa kniha rozhodla, že mi pomôže pretože sa strany začali pretáčať samy od seba až kým nezastali na strane s démonmi.
| Pod nadpisom bol obrázok akéhosi chlapa s bledou pleťou a vražedným pohľadom. Vlasy mal dlhé po plecia, predlaktia skrížené na hrudi, dlane až pri tvári. V oboch rukách držal dýky, presne také isté ako tá, ktorú sme videli v meste. Ich čepele sa dotýkali jeho čela. Okolo celej postavy sa víril zvláštny dym, čierny ako uhoľ. Prešiel som prstami po obrázku, robím to stále keď ma nejaký zaujme.
| Démoni, podobne ako upíry sú temný tvorovia noci, znela prvá veta pod obrázkom. Ich životnou náplňou je zlo, temnota a zabíjanie. Nepoznajú súcit, nemajú svedomie ani city. Ich prirodzenými nepriateľmi sú čarodejnice...
| „Čo to robíš?" prerušil ma Adam v čítaní. Ani som si nevšimol, že vošiel.
| „Zisťujem si niečo o démonoch." Nebol dôvod tajiť mu to.
| „Čo to máš za knihu?" tváril sa divne, začínal ma desiť.
| „Toto? To je naša rodinná kniha mágie. Prečo? Je v tom problém?" povedal som akoby nič, ale v skutočnosti som mal pocit akoby som niečo vážne vyviedol a on to určite vycítil.
| „Ty si si priniesol rodinnú knihu? To nevieš, že je to zakázané? Čo ak príde kontrola?"
| „Žiadnych zákazov ani kontroly sa nebojím," bola to pravda. Nemusím sa ničoho báť keď je naša kniha chránená kúzlom.
| „Ako myslíš. Tak teraz nepátraj po démonoch, lebo ideme lietať," upažil ruky a zamával dlaňami a zvolal: „Prekvapenie".
| „Čože? Kam chceš ísť lietať keď vonku leje tak, že ani na prvý strom od okna nedovidím," odvrkol som.
| „Nepôjdeme von," zahrkotal kľúčmi, ktoré si vybral zo zadného vrecka nohavíc. „Harriet mi dala kľúče od telocvične. Tak ideš, alebo čo bude?"
| „No dobre, idem," povolil som. „Len sa prezlečiem do niečoho pohodlnejšieho
| „Tak fajn." Strčil si kľúče opäť do vačku.
| Bez slova som otvoril skriňu a začal som sa v nej prehrabávať. Tepláky, ktoré obyčajne nosievam len tak na doma, ležali zložené na poslednej poličke v skrini.
| Než som skriňu zatvoril, Adam už držal našu rodinnú knihu.
| „Pusti ju!" okríkol som ho. Bolo už neskoro.
| „Au!" Adam zvreskol od bolesti. „Čo je to za knihu? Páli ako žeravá."
| „Nesmieš sa jej dotýkať, je zakliata a nemá rada keď sa jej dotýkajú cudzí ľudia."
| „Prepáč, nemal som v úmysle pozrieť sa do nej." zdvihol ruky v obrannom geste.
| „Vy nemáte rodinnú knihu?" chcel som vedieť.
| „Máme, mama ju zdedila po smrti tety, ale nedovolí mi sa do nej ani pozrieť kým sa nenaučím mágiu úplne ovládať," zagúľal očami.
| „Tak fajn, čo mám robiť?" spýtal som sa keď sme prišli do veľkej telocvične. Určite som čakal niečo iné ako obyčajnú telocvičňu pre smrteľníkov. Opäť som sa mýlil. Táto telocvičňa sa dosť podobala tej našej v ľudskej škole.
| „Tak v prvom rade sa skús uvoľniť, ja zatiaľ pripravím žinenky pre mäkký dopad." Ak sa ma snažil upokojiť, nevyšlo mu to. Podľa toho som usúdil, že pristávanie bude ťažšie ako na metle. Napriek strachu som sa nevedel dočkať kedy budem vedieť lietať ako som o tom vždy sníval aj keď to popieralo fyzikálne zákony. A teraz som sa to mohol naučiť.
| Strach mi nahradila netrpezlivosť z toho čo ma čaká.
| Len tak som tam postával a sledoval Adama ako za sebou ťahá veľkú látkovú žinenku zo skladu náradia. Potom nad ňou vystrel ruky a niečo zamrmlal. Zrazu bolo z jednej žinenky stovky na celú podlahu v telocvični. Dokonca som sa pristihol ako na jednej z nich stojím.
| Napadlo mi, že sa radšej vyzujem. Urobil to aj Adam keď prišiel z druhej strany telocvične ku mne.
| „Ako si to spravil?" chcel som vedieť. Vôbec ma to neprekvapovalo.
| „Bolo to jednoduché kúzlo rozdvojenia, len o niečo silnejšie. Byť druhákom má svoje výhody," poznamenal.
| Tak také niečo chcem vedieť aj ja a ešte omnoho viac, pomyslel som si, začína sa mi tu páčiť.
| „A je to nutné?"
| „Ver mi, ešte mi poďakuješ. Ideme na to?" spýtal sa Adam po chvíli.
| „Jasné," už sa chvejem nedočkavosťou.
| „Tak dobre, idem prvý." Adam si spojil dlane pred sebou do polohy v akej sa zvykne modliť, tak isto ako to urobil, keď sme leteli do mesta. Hneď potom sa rozbehol dopredu asi do polovice miestnosti, vyskočil a keď dopadol odrazil sa od žinenky a ostal visieť vo vzduchu.
| Udivene som naňho civel. „Tak toto ma musíš naučiť!"
| „Najskôr sa musíš naučiť základy."
| „Tak ma už toľko nenapínaj," vyšlo zo mňa skôr ako som to stihol zastaviť.
| „Dobre, dobre, upokoj sa, lebo sa to nenaučíš," usmial sa Adam.
| Postavil som sa vzpriamene s nohami zaborenými do mäkkej peny obtiahnutej hnedou látkou.
| „Takže, čo mám robiť?" spýtal som len tak mimochodom.
| „Tak v prvom rade sa skús uvoľniť, zatvor oči a spoj si dlane. Potom ti poviem čo ďalej."
| „Bez ďalších slov som nasledoval jeho inštrukcie. Spojil som si dlane a zatvoril oči. Snažil som sa vyprázdniť si myseľ. Nebolo to také jednoduché, keď uvážim, že som bol vlastne v celkom inom svete, všetko to bolo pre mňa nové, plné tajomstiev, nedalo sa nad tým neuvažovať. Napokon som sa rozhodol, že bude lepšie myslieť skôr na to, či sa niečo nezmenilo v mojom okolí. Oči som síce neotvoril no aj napriek tomu som sa snažil vycítiť nejaké zmeny. Nič sa nedialo, nič zvláštne som necítil.
| „Otvor oči," nariadil mi Adam. Znel nejako blízko.
| Pomaly som otvoril oči a prvé čo som uvidel bol Adam vznášajúci sa oproti mne. Rýchlo som sa pozrel dole. Okamžite ma zalial pot. Vznášal som sa asi tri metre nad zemou.
| Spanikáril som. Nahol som sa dopredu, potom zas prudko dozadu. Už viem ako sa asi cíti balón naplnený héliom. Začal som sa posúvať vpred čím ďalej rýchlejšie.
| „Spomaľ!" kričal sa Adam, ktorý letel za mnou. Nestihol však zareagovať, keď sa moje telo rozletelo vpred ako o závod. Nakoniec som vrazil do steny predo mnou a z výšky som spadol na zem. Našťastie som mal mäkké pristátie.
| „Si v pohode?" priletel ku mne bližšie.
| Pošúchal som si pravú časť tváre, ktorá sa pred chvíľkou pricapila o stenu. „Nič mi nie je."
| Adam mi podal ruku, aby som mohol vstať. „Tak poď, skús to znovu."
| Ďalšie pokusy dopadli v podstate rovnako. Vrazil som zopárkrát do každej steny. Dokonca sa mi podarilo vyletieť tak vysoko, že som sa udrel hlavou o strop a hneď potom som zletel na zem.
| „Skús letieť pomalšie," povedal Adam s dôrazom na každom slove. Už ho muselo štvať, že to musí stále opakovať. No čo? Snažím sa ako sa dá.
| „Ale už mi to celkom ide," bránil som sa.
| Obaja sme vyčerpaný ležali na mäkkých klonoch žinenky. Mágia dosť vysáva energiu, hlavne zložitejšie kúzla. Ale keď sa nejaký začiatočník pokúša štyri hodiny ovládnuť let, je to vyčerpávajúce.
| „Tak hej, už kontroluješ lety dopredu, doprava aj doľava, ale stále sa ti stáva, že stratíš kontrolu, preletíš celú telocvičňu a vrazíš tvárou do steny." Bolo vidieť, že už stráca so mnou trpezlivosť. Ani sa mu nečudujem.
| „Vieš čo? Necháme to radšej na inokedy," navrhol som. „Už je aj tak dosť neskoro na to, aby sme sa tu snažili o nemožné."
| Zdalo sa, že sa mi Adam usmial. „Tak dobre, pre dnešok by sme mohli skončiť," usúdil.
| Vstal som zo zeme a potom som pomohol vstať Adamovi. Preniesol pár rýchlych slov a zo stoviek žineniek bola opäť len jedna.
