No do riti.

Totálna beznádej. Úzkostné stavy. Absolútna samota. Aj takto by sa dal charakterizovať môj momentálny stav. Nič extrémne. Len ubíjajúce výčitky a pocit, že som mohla niečo zmeniť. Každí z nás si tým prešiel. Len škoda, že tá mrcha chytila aj mňa. Myslela som si, že ak človek podvádza vo vzťahu necíti nič. Nemá nočné mory, z ktorých je jediným útekom fľaška vina a plna krabička cigariet, nemyslela som si, že ten dotyčný to neskôr bude ľutovať a už vôbec mi nenapadlo, že ten pocit zúfalstva bude trvať tak dlho. Ľudia sú hlúpe tvory. Robia nezmyselné veci, ktoré ani samy nechápu prečo ich robia a potom blúdia samy ulicami a počúvajú slaďáky. Vždy ma zaujímalo na čo práve myslia. Prezradím vám to. Oni nemyslia, žijú v spomienkach. Zabudnutých, utláčaných a keď im dovolíte aby vás ovládli tak je to ako vraziť si dýku do srdca. Ale najvtipnejšie je na tom to, že im ten pocit ľútosti spôsobuje istý druh slaste, radosti. Žijú v inom svete ako čestný ľudia bez hanby a výčitiek. Nosia rúžové okuliare pri par úsmevoch, kupujú si ego v pohári vodky a každý pohľad, každý vzdych im reže do rúk ako ostré nože. Nemyslia na nič iné ako na to ako najrýchlejšie si nájsť novu obeť. Niekoho kto by neprekukol ich tajne plány podviesť samého seba, niekoho ako bol ON.