Doslov
http://citanie.madness.sk/view-39797.php
Vždy s odstupom času si čítam svoje literárne dielka. Keď totiž píšem, robím to spontánne , tak ako mi idú myšlienky. Človek takto z odstupom času viac posúdi, čo je napísané dobre, čo by sa dalo vyjadriť, alebo popísať inak. Ale o tom som teraz nechcela. Ide mi o moju úvahu - Eutanázia, áno, či nie... Jej čítanie ma priviedlo k tomu, že som sa odhodlala konečne napísať jej pokračovanie...
Prešiel odvtedy viac ako rok, ale nebola som doteraz schopná položiť svoje myšlienky na papier. Pri prvom pokuse, asi mesiac po pohrebe som to skúsila, ale napísané slová akoby sa zhmotnili a pripomenuli mi to, čo sa stalo, a ja som sa vlastne skôr snažila na to zabudnúť. Bolo to príliš osobné a citlivé..
Doslov
Raz ráno som ho nenašla v jeho izbe. Nebol ani na záchode, v obývačke, kuchyni, alebo na chodbe. Zostávala už iba kúpelňa. Hneď za dverami bola zaschnutá kaluž krvi , steny akoby niekto ponatieral štetcom s červenou farbou. Otec ležal vo vani vyzlečený, na sebe mal len tričko stvrdnuté od zaschnutej krvi. Tvár skrvavenú a vlasy zlepené.
Neviem si dodnes vysvetliť čo sa stalo. Možno sa zranil o bojler, ktorý bol nad vaňou. Ale prečo išiel v noci do kúpelne, ako mohol vliezť do vane, keď skoro vôbec nechodil a nosil plienky, sa už nikdy nedozviem.
Bol pri vedomí, ale len nezrozumiteľne bľabotal. Všetko som robila mechanicky ako námesačná. Umyla som mu tvár, stiahla krvavé tričko, obliekla čisté. Z vane som ho nedokázala vytiahnuť, tak som ho len pozakrývala dekou. Záchranka, nemocnica, a ešte v ten deň ho priviezli späť. Vraj rana na hlave nebola hlboká, zašili ju. To, že bol podchladený, neviem ako dlho ležal vo vani, vôbec nebrali do úvahy.Za dva dni zápal pľúc a opäť nemocnica. Potom mu začali zlyhávať ľadviny. Do nemocnice som chodila vždy s roztraseným žalúdkom, lebo lekárka mi otvorene povedala, že vzhľadom na jeho vek a zdravotný stav je to len otázka času.
Od toho zranenia už nikdy neprišiel k sebe. Na moje slová nereagoval a tak som obyčajne pri ňom len chvíľku tíško postála . Iba raz, keď som sa nad neho naklonila, chytil ma za ruku a pevne držal. Nepovedal nič, ale vtedy som mala pocit, že vie kto som.
Bola som vtedy za ním posledný krát. Keď pocítil, že je niekto pri ňom, začal niečo hovoriť. Vyrozumela som, že chce, aby ho posunuli vyššie... Nebolo to v mojich silách a nemal mi kto pomôcť. Neboli návštevné hodiny a na vedľajších posteliach ležali pacienti, ktorí zrejme neboli na tom lepšie ako môj otec. Ani som nevnímala, že v miestnosti je ošetrovateľ, ktorý pri okne prezliekal posteľ po pacientovi. Ten to začul." Za hodinu ich budeme všetkých polohovať", informoval ma lakonicky. A ja som otcovi povedala: „Tati ,musíš vydržať, musíš ešte chvíľu vydržať!" Tá moja nešťastná nepriebojná povaha. Nemôžem sa doteraz zbaviť pocitu viny. Mala som volať ! Mala som kričať! Pomôžte mi preboha s ním, uľavte mu v jeho bolesti, v jeho zomieraní. A ja som len otca pohladila po jeho stále pekných bielych vlasoch, teraz zlepených od potu a odišla som. Nechcela som nič vidieť, nechcela som nič cítiť! Veď tam aj tak stále nie som, a kto mu vtedy pomôže ? Uľavovala som svojmu svedomiu. Na druhý deň zomrel.
Keď som teraz čítala tú svoju úvahu Eutanázia áno, či nie...opäť vo mne vyvstala tá otázka. Rada by som svoj príbeh končila slovami :„ Umieral dôstojne, pokojný , bez bolesti, v kruhu svojich blízkych". Táto veta mi teraz znie ako obyčajné klišé...