Odkvitanie
http://citanie.madness.sk/view-39838.php
Spomínam, ako sa nebáť:
V tom oblaku žiarilo čosi skutočne nehmotné. Belasé šaty a iné aury obliekajúce tú bytosť, vôňa kvetov - akých, to netuším, lebo v rastlinách sa nevyznám, hlasy, dotyky, reč stvorení, ktoré ešte neboli vymyslené a podobne.
Sadla som si. Vedľa mňa vyrástla ruža, len tak, z jadierka oblaku.
„Som hladná." Povedala som jej afektovane a odvrátila som hlavu. Neodpovedala. Také sračky! Pomyslela som si. Komu dnes záleží na ružiach? Komu dnes vlastne na čom záleží?
Nikto sa ku mne neprihováral, nie... Ten kvet bol sám, pokyvkával sa v bezveternom vánku a púšťal lupene. Na obed stratil farbu a večer celý odkvitol. A tak je to so všetkým.
„O čo mi ide?" Odpľula som si a pokrútila hlavou.
Odpľula som si a na tom mieste vyrástol mesiac.
„Dobrý večer," pozdravila som ho zakasane milo. „Aj vy ste prišli zošalieť?"
„Nie, prišiel som sa umyť!" Zagánil na mňa a keď odchádzal, mrmlal ešte niečo v tom zmysle, že toto nie je miesto pre mňa.
„Pre mňa nie je miesto." Zašomrala som si popod nos a potom som sa po fazuli spustila z neba na zem. Moja fazuľa viedla presne zo stredu neba do stredu zeme a späť. Na zemi bolo ticho. Pre mňa. Z diskotéky akurát vychádzala skupinka. Dievčatám sa podlamovali opätky, chlapcom hlas; všetky nohy mali slabé - dnes sa o nič nepokúsia. Uškrnula som sa.
Dnes je pekný deň.
Niekto fetuje a niekto medituje. Ten kto medituje občas vyzerá, ako keby fetoval, ale mňa baví žiť za Matrixom. Aj keď nie každý vydrží pravdu. Tak ako nie každý sa vydrží dlho milovať. A tak ako niekto nerozumie.
Nerobím to naschvál, ver mi. Nie je to zámer. Občas si pripadám šialená! ...kdesi som čítala, že osvietený človek, je na svete ten najväčší cudzinec.
Chcem ti podať ruku, či nejaký zväzok liany, konáre z môjho srdca, aby si sa zachytil. Neviem kam by som ťa potiahla, možno by som ťa posadila na kolotoč. No aspoň by sa točil; raz by siahal do neba a raz krútil v tme. Kolotoč je sprievodca. Vďaka nemu spíš aj bdieš.
Teraz však sedíš niekde dole. Videla som ťa - štvorcová miestnosť, ty v strede, okolo teba kruh a za tým kruhom horda démonov.
Neveríš mi. Ani slovíčko, ani písmenko z toho slovíčka, ani len atrament. Neveríš, že láska oživuje. A tak vidím tvoju krásnu tvár očami a vidím tvoju tvár svojím blízkom. Napriek všetkému, čo ma na tebe zabíja, chcem sa s tebou dlho milovať.
„Na Zemi ja strašne zafajčený vzduch." Hovorím tomu mesiacu a poťahujem z cigy.
„Vitaj." Odpovedá z hora.