Nezábudka nádeje

Stanem sa nezábudkou,

nezábudkou medzi dňom a nocou,

kvetom s veľkým smútkom

pošliapaným hnevom a mocou.

Koľko pohľadov padlo na môj kvet,

koľko bolesti prešlo mojou pýchou,

no rudá voda zaplavila svet

na lúke plnej vzdychov.

Odumiera moja stonka v čaši krvi,

žiada o pomoc svätých,

vďaka neschopnosti ľudskej mluvy

dohodou chrániť kvety.

Môcť tak vrátiť čas,

čas čo nezábudky vzal

a užívať si všetkých krás,

ktoré bolesť a smútok nám bral.