Odišiel som od toho chaosu uzavretých a hnilých duší

Ani sa nepamätám, kedy som naposledy ucítil čerstvý vzduch v meste. Pamätám si za to, kedy som odišiel. Bolo to ako pred pár týždňami. Sedel som vo svojej izbe, hľadiac do monitoru a hľadal zmysel života v pixeloch. Na facebooku, google, youtube, 9gag. Stále som niečo získaval, ale stále som sa nemohol najesť. Vážne, bolo to ako keby som mal deravý hrniec, do ktorého som s nadšením hádzal zrelé ovocie a v prepadlo sa to na zem. Kruhy pod očami, vychudnutá postava, svaly ktoré iba obťahovali obrysy kostí. Mal som všetko, čo by mal mať človek v tej dobe. Byt, auto, vysoko-rýchlostný internet, účet na facebook-u s riadne mastným číslom priateľov a ku koncu aj priateľku, budúcu snúbenicu. Mali sme značkové oblečenie, nádherný interiér. Chodili sme na diskotéky a večierky, všetko bolo ideálne. Pre nich.

A teraz tu o pár rokov neskôr, v lesoch. Chlpatý, bradatý, vlasatý. Črty svalnatej opice a duša plná energie a sebavedomia. Áno, toto bola tá cesta. Pamätám si, ako som zvykol s chuťou jedávať inštantne pripravovanú pizzu na večeru s priateľkou. Ako sme hrýzli spoločne do tých jabĺk, čo už ani ako jablká nechutili. Tvárili sme sa, že sa zdravo stravujeme. Črevá hnili spolu s dušou. Duša hnila spolu s telom. Telo hnilo spolu so všetkými ostatnými.

Dneska žijem hlboko v lesoch, mám veľmi dobrý vzťah s okolitou zverou, pestujem si plodiny, ktoré sú tak nádherne prírodné, až sa mi z toho chce liezť po stromoch nahý (čo robím občas). Je to taký nádherný pocit, zahryznúť sa s chuťou do čerstvej rajčiny a jej šťava vám vtečie cez úst do hltana, hrtana, pažeráka až do žalúdku. Väčšinou sa mi pustia slzy do očí. Áno, na toto som celý život čakal.

Spomínam si tiež, na tie preplnené MHD, autá, motocykli. Industria, sa snažila denno denne uľahčiť život tvrdo pracujúcim ľudom pre ich, alebo aby zarobili na ich čím väčšej lenivosti a ne-pohyblivosti? Svoje pretučné zadky si vrážali za malé kormidlo, kontroly nad svojím svetom a životom. Pekná ilúzia. Pekná ilúzia slobody.

Tu mi nikto nič nepovie. Chodím si kade chcem a ako chcem. Používam obe nohy. Dakedy idem po štyroch. Dakedy sa plazím. Užívam si svoje funkčné telo, maznám sa so zemou a stromami, rastlinami a ich plodmi. Príroda je predsa o láske a súžití, ale aj o prežití.

Tam odkiaľ som odišiel, ste sa ani nemuseli báť skutočného nebezpečenstva. Vážne, bojazlivá väčšina ľudí, ktorý míňali tie lacné papiere s vymyslenou hodnotou ani nebola okradnutá, napadnutá, znásilnená. Nie, iba to videli v televízii nespočet krát. A to ich osvedčilo, že svet je násilné miesto a že sa majú čoho báť. Preto ľudia chodia po uliciach zamračený, či ustráchaní. Média, tiež vtipná vec, ktorá mi vôbec nechýba. Všetká ta propaganda, do môjho bytu ma tlačiaca a zatvárajúca negativita večerných správ. Ľudia, ktorý bez mihnutia okom vkladajú duše do plochých LCD obrazoviek s otvorenými ústami dokorán sa im aj zvyšky zdravého rozumu roztekajú na podlahu spolu s čipsmi, ktoré tak nemotorne pahltia.

Už, som šťastný. Kiež by boli aj oni. Ale je to ich voľba.