Abies alba

Dlátom sa zvyčajne vŕtaval v opadnutej omietke. Prekladal malé kúštičky z jednej kôpky na ďalšie tri, kde ich rozdeľoval podľa veľkostí. Potom rozdrvil všetko na zhruba rovnakú veľkosť, no a na záver zobral do ruky vysávač a s maximálnym pôžitkom pozoroval miznutie. Občas sa nechal uniesť a zašiel až na koberec, kde si po chvíli uvedomil, že vysáva koberec, čo bytostne neznášal.

Taký býval…

Vychádza z bytu a privoláva výťah, ucho má priložené na sklenených dverách a načúva. Pôjde po schodoch, pretože počuje hnusné vŕzganie a škripot.

Vedľa zastávky je pekáreň. Niečo také by mali zakázať, človek sa nemôže sústrediť ani na čakanie, ani si nemôže nič kúpiť, lebo sa bojí, že mu ujde autobus.

Dráždivé.... K nevydržaniu.

„Čauko.“

„Ahoj“, mierne bojazlivo, aj keď nevedome.

„Ako sa darí? “

„Aaale ide to...“

„Nechceš ihličie?“

„A oplatí sa to?“

„Samozrejme čerstvé, z Nemecka, vraj Japonci na tom hrávajú tenis, za lacno, neboj.“

„Ja ti neviem, ešte som nekúpil vrecká do vysávača a výplata je až budúci týždeň.“

„Jak chceš. Ale nikomu nehovor, ono je to tak trošku ilegálne.“

„Ilegálne?“

„No jasné, pretože to nie je hocijaké ihličie, to je ihličie zo stromu Abies alba, neviem čo to je, ale proste kvalitka, vzácne, skoro jako hadia koža.“

Ofŕkal ho autobus, v duchu si zanadával, ale navonok sa mu len jemne zdvihlo obočie.

Šofér autobusu sa pozrel do spätného zrkadla, v ktorom videl celého zmáčaného chlapíka s nadvihnutým obočím, spustil zvonček, nech si pohne dovnútra a pricvikol mu dverami kabát.

Smajlík vtlačený prstom do zrazenej pary na okne autobusu začínal vyzerať hrôzostrašne, pretože sa roztekal. Neónka v strede svietila na zeleno.