Vôňa kvetov

Spisovateľ/ka: Hel Divná | Vložené dňa: 26. mája 2012
http://citanie.madness.sk/view-40436.php
Vietor si vždy robil, čo chcel. Robilo mu radosť strapatiť vlasy elegantným dámam a odfukovať dôstojným pánom klobúky. Rád si hvízdal v korunách stromov a flirtoval s ich pôvabnými vílami. Občas ho pochytil strašný hnev a vtedy trhal, ničil a v divokej zlosti zavýjal. No napriek tomu nebol zlý a neraz pomohol vtáčencom pri prvom lete, keď sa im nežne dotkol ľahkých krídel a zdvihol ich do nebovomodrých výšok. Vychutnával svoju slobodu a pretekal sa s oblakmi. Jednako však mával pocit, že mu čosi chýba.
„Mám všetko, čo chcem. Robím to, na čo mám práve chuť. Všetci mi závidia moju voľnosť, ale aj tak nie som spokojný." myslel si smutne, keď ho jedného dňa znovu prepadol tento pocit. Práve vtedy letel ponad malú horskú dedinku. Zrazu začul nádherný spev:
„...vietor hrá na lúčnej harfe,
slnko veselo sa smeje
a mne samej zle je.
Do diaľky ako stužka tečie rieka,
po líci mi slza steká.
Zaspieval slávik na divokej ruži,
krváca srdiečko, keď pre lásku sa súži."
Ten spev ho pritiahol a vietor zlietol z oblohy nižšie. Za dedinou na lúke plnej kvetov sedeli dve dievčatá. Vietor sa priblížil viac a viac a čoskoro rozoznal tváre. Jedno z dievčat bolo vlastne ešte len dievčatko a s neskrývaným obdivom hľadelo na svoju staršiu sestru, ktorá šikovne plietla venček z kvetov a spievala piesne. Jej spevu sa nevyrovnal ani vábivý spev morských panien, ktoré Vietor počúval na mori, a jej krása zatienila krásu lesných víl, s ktorými sa Vietor stretával. Natoľko ho očarila, že sa rozhodol prísť za ňou znova.
Deň čo deň chodieval Vietor na lúku a počúval spev peknej dievčiny. Zvyčajne tam chodila so svojou sestričkou a hrala sa s ňou. Rád počúval ich zvonivý smiech a občas sa k nim počas naháňačky pridal. Zanedlho mu krátke chvíľky na lúke nestačili a začal dievčinu odprevádzať domov. No aj potom, keď sa preháňal po oblohe a aj keď čeril spenené morské vlny i vtedy, keď sa veselo smial so stromovými vílami, neustále myslel na plavovlasé dievča s milými očami a krásnym hlasom. I víly si dokonca všimli, že sa s Vetrom niečo deje.
„Čo si taký zamyslený, Vetrík?" zasmiali sa. No Vietor sa zamračil, odišiel a nechal rozosmiate víly tak.
Ako inokedy, aj teraz prilietol na lúku. Nečakal, že ju tam nájde tak zavčasu a samu.
„Viola!" zašepkal jej nežne do ucha, akoby ho mohla počuť. A Viola sa usmiala. Možnože jej prišla na um veselá myšlienka a možno sa potešila slnečným lúčom, čo jej pohladili tvár, na perách jej však hral úsmev. „Viem, nemôžeš ma počuť, nemôžeš vidieť moju tvár, ale chcel by som veriť, že ma raz uvidíš a spoznáš." šeptal.
Ako čas bežal, Vietor čoraz väčšmi rozmýšľal o Viole a už takmer ani neopúšťal horskú dedinku. Túžil sa s Violou rozprávať, chcel, aby si ho všimla. Neprítomnosť Vetra pri zábavách si všimli jeho priatelia Dážď, Hrom, Meluzína a Iskra, pani bleskov, a začal im chýbať.
„Ktovie, čo sa stalo s Vetrom. V poslednom čase sa všetkým vyhýba a už sa ani tak netúla po svete." zašuchotal Dážď.
„Hej, už dlho som ho nevidel. Čo je s ním?" zadunel Hrom.
„Ihihihihi! Ten? Vykašľal sa na nás! Ihihihi!" smiala sa Iskra.
„Zaľúúúbil sa." zaševelila meluzína potichu.
„Do koho?" spýtali sa naraz Iskra a Dážď.
„Do smrteľného dievčaťa." odvetila Meluzína tichým hlasom.
„Do človeka? Hahaha!" zaburácal Hrom smiechom.
„Do smrteľníka? Ihihihi!" rehlila sa Iskra. Len Dážď sa nesmial. Sám mal ľudí rád a ľúbil krásnu Dúhu. Rozumel Vetru, prečo sa tak často zdržiava v dedine a chápal vzácnosť času stráveného s milovanou osobou. Rozhodol sa mu pomôcť. Večer zašiel za Vetrom a našiel ho, ako smutne hľadí do okienka, v ktorom sa ešte svietilo.
„Nemôže ťa vidieť, ani počuť. Prečo sa teda trápiš?" spýtal sa ho.
„Nedokážem inak." odpovedal Vietor a ani sa neobzrel.
Hľadiac naňho sa Dážď smutne usmial a pochopil to, o čom Vietor nemal ani potuchy. Takže ten, čo nedbal na akékoľvek putá, teraz túži po tom najsilnejšom, hm. pomyslel si. Nahlas však povedal: „Možnože tu je spôsob, ako by ťa mohla počuť."
Vietor sa prudko otočil a oči mu zažiarili nádejou. Dážď sa pousmial a ako odchádzal, potichu poznamenal: „Počas spánku sú ľudia citlivejší, viac počúvajú. Vo sne sa im pripomenie to, čo prehliadli, keď bdeli. Skús a uvidíš!"
Vietor sa zahľadel do okna, kde práve zhaslo svetlo. Chvíľu čakal a rozmýšľal, či vôbec môže vstúpiť do jej izby. Nikdy nebol nesmelý, napriek tomu sa bál prísť za Violou. Rozmýšľal: Môžem vstúpiť? Nemôžem? A bude ma vôbec počuť? Nepokojne chodil sem a tam. No napokon bola jeho túžba silnejšia ako nerozhodnosť a jediným pohybom ruky rozrazil okno dokorán. Pristúpil k spiacej Viole a celú noc jej rozprával. Hovoril jej o krištáľových jazerách, ktoré verne zrkadlili vysoké majestátne hory nad nimi. Rozprával Viole o obyvateľoch lesa, o krotkých srnkách na tenkých nohách, ukrytých v húštinách, o hrdých jeleňoch, ktoré prechádzali po lúke v kráľovských sprievodoch. Opisoval jej lesné slávnosti víl a elfov, farby kvetov, z ktorých mali vence, a sladkosť nektáru, ktorý pili. Šepkal jej slová piesne, ktorú spieva potok, aj príbehy, čo si rozprávali listy na stromoch. Viola sa usmievala a Vietor bol taký šťastný, ako ešte nikdy predtým.
Keď sa rozvidnievalo, zašepkal jej: „Prídem znova, ďalšiu noc." A potešený odišiel.
Po dlhšom čase znova ponaháňal ovečky oblačnej panej a silno zadul námorníkom do plachiet. Veselo vyzvŕtal stromové víly v tanci a potom sa s radosťou vrátil na lúku za Violou a jej sestrou.
„Astrid, sníval sa mi krásny sen." povedala Viola svojej mladšej sestričke pletúc jej vrkoč.
„Aký? aký? Povedz!" dožadovala sa Astrid.
A Viola povedala Astrid o všetkom, o čom jej rozprával Vietor.
„Aj ja chcem mať taký sen! Ak sa ti bude snívať ešte niečo pekné, porozprávaš mi to, však?"
„Porozprávam, Astrid." odpovedala Viola, keď uvidela Astrid šťastne sa usmievať. Vietor sa usmieval s nimi. Zaumienil si, že tentokrát Viole niečo nechá ako dôkaz svojho rozprávania.
Túto noc hovoril Viole o rozbúrenom mori a hebkej morskej pene. Rozprával dievčine o škrekote čajok a o šume morského prílivu. Viola vo sne videla morské panny, ktoré jej Vietor opisoval, a priam cítila slanosť ich tiel. Počula spev veľrýb a námorníkov, ktorí si pískali pri práci. Videla biele piesočné pláže, na ktorých deti zbierali mušle. A keď sa ráno zobudila, našla na okennom parapete mušľu a pár pierok z čajky. Začudovaná sa rozhliadla po okolí, či ešte neuvidí neznámeho darcu poznajúceho jej sny, ale nikoho nezazrela.
„Ďakujem." Zašepkala a odložila si darčeky. Neskôr dala Astrid mušľu a časť pierok. Zo zvyšných si urobila ozdobu do vlasov, ktorú odvtedy nosila.
Každú noc prišiel Vietor do jej izby a rozprával Viole o všetkom peknom, čo videl, a každé ráno si Viola našla na okne nejakú drobnosť. Najčastejšie to boli kvety od výmyslu sveta. Viola vždy dala nejaké z nich Astrid a hovorila jej o svojich snoch. No leto sa končilo a ako odchádzalo, Astrid pobledli líčka. Viola ju brávala na prechádzky a zbadala jej slabosť. Začínala sa o Astrid báť a ani sny, ani darčeky ju už tak netešili. Vietor zosmutnel, ale neopúšťal Violu. Všimol si, že keď sa smeje Astrid, smeje sa aj Viola, a tak robil, čo mohol, aby ich obe potešil. Chytil pre ne motýľa, jedného z posledných, a priniesol im ho. Astrid k nemu natešene vystrela ruky, no motýľ jej padol mŕtvy k nohám.
„Čo je s ním?" spýtala sa Astrid Violy.
„Zaspal." odpovedala tíško Viola.
„A bude dlho spať, Viola?"
Viola sa preľakla, keď uvidela sestrine veľké žiariace oči v bledej tvári zvedavo upreté na ňu.
„Nie, nie. Na jar budeme spolu chytať motýle, vtedy nebudú spať." riekla zadržiavajúc slzy.
A Vietor zdesený zbadal obďaleč za stromom čiernu vysokú postavu s kosou. Nahnevaný letel tam, aby ju zahnal, ale zmizla a na jej mieste ležal modrý zvonček.
Astrid do jari nevydržala. Koncom jesene vydýchla s pádom posledného listu. Vietor videl odchádzať jej dušu s anjelmi za zvuku modrých zvončekov. Nevedel, ako potešiť Violu, ktorá stále plakala.
„Viola, neplač! Astrid je šťastná. Spieva s anjelikmi vysoko v nebi. Tam, kde je krajšie ako kdekoľvek inde. Neplač!" šepkal a objímal ju. Zatínal ruky v päsť, pretože ho cez deň nemohla ani vidieť, ani počuť a v noci nespala.
„Viola!" vzdychol nešťastne a nežne jej utieral slzy. A vtedy na krátky okamih akoby Viola cítila jeho dotyk a počula jeho vzdych. Prestala plakať a položila svoju ruku na jeho. Pery sa jej zachveli a oči hľadali podobu. Vietor sa naklonil, pobozkal ju na čelo, na líca a už-už by ju pobozkal na pery, keby práve v tom momente nebol zadunel Hrom: „Ha ha ha, Vietor! Dávno som ťa nevidel!"
Viola aj Vietor zdvihli hlavy a na oblohe sa zjavila Iskra, bláznivo sa smejúc: „Ihihihi!"
Dážď prišiel tichúčko, nechcel vyrušiť zaľúbencov, ale ani nechcel nechať Hrom a Iskru uťahovať si z Vetra. Viola sa schovala dovnútra a Vietor nahnevaný zúril vonku. Hrom a Iskra od radosti tancovali po oblohe a Dážď sa márne pokúšal upokojiť Vietor. Naveľa ho utíšil, keď mu pripomenul, že Viola ho vnímala.
Potom sa Vietor vrátil k Violinmu okienku a uvidel ju po dlhom čase sladko spať. Tvár mala stále smutnú, ale Vietor už nenašiel stopy po slzách. Opatrne otvoril okno a tíško vkĺzol dnu. Celú noc bol pri nej a šepkal jej slová lásky. Hladkal ju po tvári a vlasoch a potešil sa, keď zbadal letmý úsmev na jej perách.
„Odteraz budem stále s tebou." pošepol prebúdzajúcej sa Viole.
Viola otvorila oči a zmätene sa obzerala. Srdce jej bilo tak, ako vyplašené vtáča trepoce krídlami, a ona nepoznala dôvod.
„Čo sa to so mnou deje?" pýtala sa samej seba. Vtedy si všimla pootvorené okno. Nočná búrka prešla a na ňu zasvietilo ranné slnko.
„Hrom, Iskra a Dážď odišli. Nemali by sa tu nejaký čas ukazovať. Jeseň už dávno skončila. Čochvíľa príde Mráz." povedal Vietor, aj keď nečakal, že by ho Viola počula. Potom dodal pre seba: „Napadne sneh, biely a jemný ako čipky na svadobných šatách nevesty. Také by ti pristali." A vzdychol si.
Viola sa začervenala. Ani sama nevedela, prečo jej prišla na um predstava svadobných šiat bielych ako sneh.
„Na čo to myslím?" zarazila sa a aby zabudla, pustila sa do práce. Večer, keď všetko dokončila, pobrala sa na cintorín k sestrinmu hrobu.
„Už je to mesiac, čo si ma tu nechala samu. Pozri! Doniesla som ti tohtoročné posledné kvietky." povedala a položila kytičku na hrob. „Astrid!" šepla smutne.
Vtedy sa z oblohy tíško začala spúšťať vločka za vločkou a sneh poprášil zem. Viole sa zatočila hlava, no Vietor ju zachytil. Pritúlil si skrehnuté dievča k sebe a zohrieval ju svojím dychom.
Na krátku chvíľu sa Viole zazdalo, že kohosi vidí, ale potom stratila vedomie. Predtým však stihla ešte zašepkať: „Aké teplo!" a s úsmevom padla Vetru do náručia. Vietor ju odniesol do jej izby a starostlivo ju poprikrýval. Aby ju zohrial, rozprával jej o piesočnej púšti a horúcom slnku. Hovoril Viole o bohatých karavánach na ťavách, o trhoch, na ktorých sa dohadujú kupci a kde je vždy ako v úli. Rozprával jej o pieskových dunách, aj o prekrásnom východe slnka. Opísal jej pyramídy, hrobky mŕtvych faraónov, a kobry, ktoré sa vlnia v nebezpečnom tanci. Ráno ju neopustil, ale usadil sa v rohu izby a keď sa zobudila, vyšiel von a priniesol jej ukázať najkrajšie snehové vločky. Usmievala sa.
Cez zimu sa Vietor prizeral, ako každé ráno nasypala vtáčikom odrobinky a niekedy doniesol ďalšieho zverenca do kŕdliku. Smial sa pri pohľade na vtáčence, ako štebotajúc poletovali okolo nej. Vôbec sa Violy nebáli, dokonca ju zbožňovali. Keď vyšla von po vodu, sprevádzali ju a Vietor ich nasledoval.
No šťastie netrvalo dlho. Znepokojený Vietor si všimol, že Viola chorľavie. S úzkosťou ju sledoval a videl, že slabne. Pomáhal jej, ako len mohol a strážil ju dňom i nocou. Ale raz, začiatkom jari, keď niesol Viole prvé snežienky, zazrel neďaleko Violinho okna tmavú postavu. Snežienky pustil na zem a letel k nej, ale postava zmizla a na okne ležal modrý zvonček. Vietor ho stisol v dlani a pokrkvaný hodil čo najďalej.
„Nedovolím to!" zvolal Vietor, keď sa za ním znenazdajky ozval hlas Dažďa: „A čo urobíš? Čo môžeš urobiť pre smrteľníka? Veď ani len nemôžete byť spolu!"
Vietor neodpovedal.
„Ako veľmi ju ľúbiš?" opýtal sa ho ustarostený Dážď.
„Urobil by som pre ňu čokoľvek." povedal so sklonenou hlavou Vietor. Dážď sa viac na nič nepýtal a odišiel tak potichu, ako prišiel. Nemal moc pomôcť svojmu priateľovi, ani silu prinútiť ho zabudnúť.
Tú noc blúznila Viola v horúčkach. Zúfalý Vietor robil všetko, čo sa dalo, aby jej horúčka klesla. Kľačiac pri Violinej posteli, šepkal jej príbehy o chladnom severe a ľadových vrchoch. Rozprával dievčaťu o lovcoch striehnucich na tulene celé hodiny bez pohnutia. Hovoril Viole o líškach s jemnou kožušinou, takou bielou ako sneh, v ktorom sa brodia. Rozprával jej aj o mláďatách ľadovej medvedice, ktoré sa hrajú v snehových závejoch. Ako jej to opisoval, horúčka klesala a Viola pokojne zaspala. Zrazu sa stalo čosi, čo nikdy predtým, ani potom. Večne bdelý Vietor unavený zadriemal. V spánku zovrel Violinu dlaň a usmial sa.
Viole sa prisnil sen. Videla seba samu ležať na posteli a vedľa postele kľačal muž s ustarostenou tvárou. Najprv ho počula šepkať jej o krásach sveta a potom ho videla zadriemať stískajúc jej dlaň.
„To všetko si robil ty!" zvolala a podišla k nemu. Nedokázala z neho spustiť oči. Pohladila ho po hlave a on sa utrápene v spánku usmial. Pôsobil na ňu smutne a Viola zatúžila nejako mu pomôcť.
„Chceš pomáhať?" ozval sa za ňou detský hlások.
Viola sa otočila a vo svetle sviečky uvidela prekrásne malé dievčatko v bielych šatočkách s kvetinovým venčekom na hlave a so žiarivým úsmevom na tvári. Ono samo akoby žiarilo.
„Ako?" spýtala sa Viola.
„Tvoje nové meno bude Vôňa kvetov." odpovedalo dievčatko a ďalej sa usmievalo. Violu ten úsmev akoby zohrial a usmiala sa aj ona. Prikývla a v tom okamihu spoznala v dievčatku svoju sestru Astrid. „Astrid!" vykríkla a rozbehla sa k sestre. Objala ju a cítila teplo. Všimla si na jej chrbte pár krídel, ktoré boli dovtedy ukryté v tieni a potom celú miestnosť prežiarilo svetlo.
Vietor sa zobudil. Izba bola tmavá a chladná, sviečka dohorela. Vietor s hrôzou zistil, že Viola je úplne studená a spí spánkom, z ktorého niet prebudenia. Skríkol a zúfalo sa ju pokúšal zobudiť bozkom. Keď sa nič nedialo, nazlostený so slzami v očiach vyrazil okno a vyletel von. Stratil sa na oblohe skôr, než doznelo rinčanie črepov padajúcich na zem.
Počas tej jednej noci rozkvitli všetky ovocné sady a lúky a zo všetkých kútov sa šírila prekrásna vôňa. Ktokoľvek bol v ten deň smutný, pohľad na kvety a ich utešená vôňa mu pohladili dušu a priniesli úsmev. Ale Vietor si nič okolo seba nevšímal. Smútok a bolesť ho oslepili. Utiahol sa do kúta jedného z ovocných sadov do najväčšieho tieňa. Tam sa po zúrivom lete skrčil a tvár ukryl do dlaní. Vtom začul známy prekrásny spev. Zdvihol hlavu a dychtivo sa obzeral okolo seba. Spomedzi stromov k nemu kráčala Viola. Celá bola obsypaná kvetmi a na hlave mala Astridin venček.
„Vietor!" zavolala naňho a on sa k nej rozbehol s najväčšou radosťou.
Od tých čias ľudí tešili kvety a ich vôňa pôsobila ako balzam na boľavú dušu. Vietor hladil kvetné hlavičky a často tancoval so svojou Violou. Vtedy sa ľuďom občas zamarilo, že začuli zvláštny spev vo víre vetra a lupienkov kvetov.

Spisovateľov komentár k príspevku

Je to jedno z mojich starších diel, takže to ani zďaleka nie je tak dobre napísané, ale nechcela som tento príbeh úplne prerábať. Bola by som rada, keby to niekto čítal a nezapadalo to prachom.


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
9 bodov
táto rozprávočka sa mi veľmo páčila =) príbeh ma priam priklincoval k obrazovke...v podstate som v ďaka tomuto príspevku začala navštevovať túto stránku =) dúfam že budeš ešte veľmi veľa písať jednoducho sa na to teším  
Spisovateľ/Autorsnežienka Pridané dňa22. mája 2013 21:15:43
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8