koniec sveta, typ P1.15

Sedel na streche paneláku typu P1.15, kam sa bol päť minút predtým dostal obvyklým spôsobom skrz strojovňu výťahu. Pod ním pokľudne plávalo znudené mesto. Všade naokolo samé pé jedna pätnástky. Nič iné. Nikde.

A odrazu sa to začalo.
Obloha sa otvorila
Začala sa zaplavovať neexistujúcimi farbami. Okolitý horizont sa zaplavil tisíckami svojich rôznofarebných paralelných kópií. Paneláky sa zmenili na vysokofrekvenčné vlnenia a vibrácie, stali sa termosnímkami seba samých. Videl do ich vnútra. Termosnímky ľudí napchatých nad sebou ako králiky. Elektrické spotrebiče sa neposedne triasli, panelové steny naopak pokorne a priehľadne pulzovali odtieňmi zelenej a modrej.
Boh mu posielal znamenie. Na miestach, kde mali veriaci povešané kríže na stenách, žiarili jasné biele horúce body, ktoré ho hriali pri všetkých vnútornostiach. Ktosi sa v diaľke modlil, z tohto miesta sa šírili mohutné farebné sínusové vlny. Saleziánske centrum Stretko s Ježišom v budove na opačnom konci sídliska vyžarovalo úchvatné duchovné prúdy do okolia.
Boh existoval.
Celý svet dával zmysel.
Blížil sa jeho koniec.
Autá zamrzli a prestali sa hýbať. Ľudia skameneli. Všetko sa zotmelo.
Videl, ako sa celý svet začal modliť. Nie počul ani cítil, videl to. Paneláky začali byť skrz-naskrz pretkané modlitbami a pokáním. To sa nekajali ľudia, ale budovy, ktoré im poskytovali strechu nad hlavou. Videl ich modlitby vo vizuálnej forme. Vedel, že to sú modlitby.Budovy zacítili čosi, čo ľudia nie. Budovy to vedeli skôr ako ľudia.
A on odrazu tak isto.
Iba si nebol istý, či je to znamenie Božej lásky alebo Božieho hnevu. Vedel, že Nový zákon nie je popretím Starého zákona, iba jeho apgrejdom, že Starý zákon je slovo toho istého bezčasého Boha ako Nový zákon.
Otvoril freneticky blikajúce dvierka do výťahovej strojovne, odkiaľ by sa malo dať rebríkom zliezť dole na vnútorné schodisko paneláku.
Ibaže rebrík nikde. Namiesto neho sa na neho skrz úzke štvorcové okienko v podlahe škerili chvejúce sa slizkorôsolové špagety, neustále meniac farbu.
Vedľa majestátne stál výťahový stroj, ceril zuby na freneticky sa točiacich kolesách a nepokojne sa prehadzoval z miesta na miesto.
"Čau, kokot. Ja som diabol" prehovoril stroj hlasom v jeho hlave, tak silným, až ho skoro hodilo o stenu oproti, kým si neuvedomil že stena oproti je v skutočnosti stena oproti stene oproti. "Boh odkazuje že ide koniec sveta a že chytro sa modlite". Odpľul si a rozvrčal sa. "Povinnosti. Štvrté poschodie volá". Zmĺkol a výhražne sa rozochvel a roztočil. Skrz otvory bolo vidno, ako kabína v šachte klesala dole do pekelných ohňov.
Odrazu to všetko pochopil. Vchod jeho paneláku sa zmenil na peklo. Diabol posadol výťahový stroj a on musí vyliezť Bohu na oči a žiadať o milosť.
Vyšiel vonka na strechu. Avšak strecha neexistovala, zmenila sa na mäkké mierne rôsolovité oblaky. Hore na oblohe svietil Boh.
"Aj­hľa, pri­chádza v ob­lakoch! Uvidí Ho každé oko, aj tí, čo Ho pre­bod­li. Nariekať budú nad Ním všet­ky národy zeme. Tak je, amen!" vykríkol, cítiac nekonečnú bázeň a pokoru, a zaboril sa do rôsolovitej hmoty.
Trasúcimi sa rukami vytiahol z vrecka ružovožltú zdochlinu žaby, volala sa žablba.
Usúdil, že na hlásanie Božieho slova mu teraz poslúži i žablba.
Chcel vedieť, či ide o apokalypsu, alebo sa Boh zjavil iba jemu a príchod apokalypsy mu iba chce oznámiť.
Mimovoľne postláčal žablbu za brucho a priložil si jej pysk k uchu.
"Prosím, tu Maroš" prehovorila žablba kvákavým, skresleným, plechovým hlasom.
"Ja, Ján, váš brat a účast­ník súženia a kráľov­stva i tr­pez­livos­ti, bol som na os­trove Pat­mos pre slovo Božie a pre svedec­tvo Ježišovo." vykoktal úryvok zo Zjavenia sv. apoštola Jána a potom ešte zo seba vyrazil: "Rýchlo! Zakladajte modlitebné skupiny! Kajajte sa! Držte pôst! Chváľte pána! Mám videnie! Vidím ho! Otca! Syna! Ducha! Svätého! Po pravici..." po tomto freneticky hodil žablbu na podlahu ktorá pre zmenu nadobudla konzistenciu modrozelenej slizkej vody. Prišliapol žablbu podrážkou od topánky, až z nej vyliezli vnútornosti.Potom si uvedomil, že sa vlastne ani nedozvedel to čo chcel, a že je to úplne jedno.
Maroš bol poctivý veriaci. Práve preto i teraz sa poctivo nachádzal v saleziánskom centre Stretko s Ježišom a Jeho telefonát počuli všetci účastníci stretka, prerušení pri speve pesničky "Keď ti nohy odseknú, bež, viera, bež!".
Práve preto bolo všetkým jasné, že On sa stal svedkom zjavenia, a videl predzvesť konca sveta.
"Úryvok zo zjavenia sv.apoštola Jána. Výzva na založenie modlitebnej skupiny, kajanie sa, pôst. Priamy dotyk Svätej Trojice" zosumarizoval to všetko katechét. "Takže, mladí moji, čo teraz?"
"Založíme modlitebnú skupinu!" rozkričali sa všetci cez seba nadšene.
"Presne presne" pokýval hlavou katechét. Medzitým sa strhla trma-vrma, keď sa mládež nadšene začala grupovať do skupiniek. Jedna skupinka bola totiž presvedčená, že koniec sveta treba očakávať so sústavnou modlitbou ruženca na perách, ďalšia skupinka si zvolila ako kľúčovú modlitbu Otčenáš, a posledná zase kategoricky presadzovala Anjel pána. Po minúte bolo celé saleziánske stretko takto rozdelené do troch skupiniek, prvá sa volala Ruženčiatko, druhá Esemeska od Boha, tretia hrdo niesla názov Duch Svätý je frajer.
Katechét si pokľudne sadol na stoličku, sklonil hlavu k zemi a začal sa postiť. Zvyšní, v neveľkých hlúčikoch, skláňali hlavy k zemi a modlili sa.
On sedel na streche. Výťahové strojovne sa nepokojne natriasali. Všetky boli posadnuté diablom. Ale zvyšok sídliska sa ubránil, zvyšok bol prestúpený všemocnou Božou láskou. Vedel, že raz nadíde ten čas, a Boh zvíťazí a posadne aj výťahové strojovne. A až vtedy príde na Zem druhý Mesiáš, a potom tento svet skončí.
Ale teraz ešte nie. Po chvíli to bolo jasné.
Než slnko zašlo za hory, paneláky boli nepriehľadné ako vždy, vo výťahových strojovniach sa nachdázali iba stroje, strecha bola pevná, rozšliapnutý mobil mu ležal pri nohách. A v saleziánskom centre Stretko s Ježišom sa všetci neprestajne a vytrvalo modlili za večnú spásu.