Srdce s krídlami

Stretla zablúdeného anjela a ukázala mu cestu. Z lásky mu darovala srdce. On s ňou zostal. Avšak jej srdce bolo príliš ťažké. Anjel viac nedokázal lietať. Začalo sa mu cnieť za nebom a tíško sa rozplakal. Ale jeho smútok sa dievčaťa nedotkol, pretože už nemala srdce.
Dievča bez citu s plačúcim anjelom uvidel vo svojej krištáľovej guli mocný a múdry čarodejník. Zaujali ho natoľko, že opustil svoju vežu a v prestrojení ich navštívil. „Prečo jej srdce nevrátiš a neodletíš?" opýtal sa anjela.
Anjel k nemu zdvihol uslzenú tvár. Potichu odvetil: „Jej srdce bol dar, ktorý ma veľmi potešil. Ak by som jej ho vrátil, musel by som od nej odísť navždy."
„Sebecký anjel!" pokarhal ho mág. „Pozri sa na ňu! Dala ti to, čo jej bolo najvzácnejšie, no čo si jej dal ty?"
Anjel prestal plakať a zahľadel sa na dievča. Jej oči boli prázdne i celá jej tvár pôsobila ako vytesaná z kameňa. Dotkol sa pier dievčaťa v snahe spomenúť si, ako vyzeral jej úsmev. „Naposledy sa usmievala, keď som od nej prijal srdce." zašepkal smutne, pričom sa zhrbil. Vzápätí sa však vystrel. S odhodlaním si chytil ľavé krídlo a odtrhol si ho. Belostné krídlo potriesnené krvou vtisol do jej rúk. Odrazu sa stal zázrak!
Po nehybných lícach dievčiny stiekli slzy, vpijúc sa do bielo - karmínových pierok. Vidiac takú obetu sa mág nad nimi zľutoval. Zabránil anjelovi odtrhnúť si aj druhé krídlo. Kúzlom pripojil to odtrhnuté na chrbát dievčaťa. Potom povedal: „Takto ju nebudeš musieť opustiť a ona bude môcť opäť cítiť."
Vtedy ju anjel objal, a keď sa odlepili od zeme, na dievčininej tvári sa zjavil úsmev. Čarodejník sa vrátil do veže odnášajúc si jedno biele pierko so slovami vďaky.

„Všetci sme anjeli s jedným krídlom. Ak chceme lietať, musíme sa objať." (Luciano de Crescenzo)