Stávka

Spisovateľ/ka: Hel Divná | Vložené dňa: 9. júna 2012
http://citanie.madness.sk/view-40554.php
Bol večer a pouličné lampy lákali hmyz, vrhajúci naokolo mihotavé tiene. Andrea si očami premerala múr, uvažujúc prečo sa na toto vôbec dala. Nakoniec dospela k rovnakému záveru ako vždy, keď sa to týkalo jej kamaráta z detstva, Dana.
On je na vine! pomyslela si a neúspešne sa pokúsila preliezť kamennú stenu. Podarilo sa jej však len oškrieť si dlane, čo ju rozladilo ešte viac.
„Došľaka!" zanadávala a chystala sa opäť vyšvihnúť hore. Vtom ju ktosi chytil za pás. Andrea v úľaku vykríkla. Odpoveďou jej bol tichý smiech.
„Dano! Ty somár!" zvrieskla.
„Hehe! Prepáč, ale fakt tam chceš ísť? Myslím, že ti stačilo už toto."
„Povedala som, že do toho domu pôjdem a aj to spravím! Myslíš si, že sa bojím?" povedala nahnevane Andrea.
„Ale nieéé! Jasné, že nie." Zatiahol falošne Dano a uškrnul sa.
Blbá stávka! Zlostne si pomyslela Andrea a znova sa natiahla, aby sa vyšvihla na múr. Dano ju zdvihol. Andrea naňho zagánila, ale dovolila mu pomôcť jej.
„Neuzavrieme prímerie?" opýtal sa Dano.
Keď Andrea zazrela starý schátraný dom temne sa črtajúci medzi stromami, prešli jej po chrbte zimomriavky.
„Fajn." Zamrmlala zošuchnúc sa z múru do zanedbanej záhrady. Za denného svetla pôsobil tento dom smutne a opustene, ale tma a ticho robili dom i záhradu zlovestnými. Keby ju Dano nenahneval a nestavil sa s ňou, nič by ju neprinútilo sem vkročiť. Podľa klebiet, ktoré sa o tomto mieste šírili, dom mal tragickú históriu. Zdalo sa, že každého majiteľa prenasledujú nešťastia. Preto sa oň nikto nestaral, ani ho nikto nechcel kúpiť.
Andreu premkol nepochopiteľný strach a tak ani nenamietala, keď Dano zoskočil na zem vedľa nej a išiel s ňou.
„Aďa, nenecháme to radšej tak? Prišla si až sem. Verím ti, že si schopná ísť dnu. Stávku si vyhrala, môžeme ísť." povedal zrazu Dano. Andrea na neho vrhla rýchly pohľad. Očividne to myslel vážne.
„Bojko!" odvrkla mu, aj keď ona sama sa už od strachu triasla. Hnevalo ju, že je taká vydesená, i keď nemá byť z čoho. Aj preto akosi premohla hrôzu a vykročila k domu. Dano sa neochotne pobral za ňou. Narozdiel od Andrey, on tu už raz v noci bol. Nemal v úmysle ju provokovať, aby sem vošla. Toto miesto bolo podľa neho zlé. Dúfal, že jej bude stačiť pohľad do záhrady, ale zase raz podcenil Adinu tvrdohlavosť. No už bolo neskoro, stáli pri dverách a Aďa ich otvorila. Vŕzgot narušil ticho. Dano nevedel, či sa mu to iba zdalo, no pocítil závan chladného vzduchu. Ich kroky sa v prázdnote ozývali. Andreu fascinovalo schodisko. Vydesená sama sebou navrhla: „Poďme hore!" A neobzrúc sa, sa pobrala k schodom. Dano ju však chytil za ruku a začal ťahať ku dverám.
„Stačí! Sme tu. Vyhrala si. Poviem ti to moje tajomstvo. Len už odtiaľto poďme!" povedal. Mal predtuchu, že sa stane niečo zlé. Počkať! Bola to naozaj predtucha?
„Nie, ešte nie. Chcem ísť hore."
„Prečo?" nechápal Dano a akosi ho začínala bolieť hlava.
„Neviem. Poďme jednoducho hore. Niečo ti chcem ukázať."
„Ukázať?" Dana sa zmocnila triaška. Takto to nemalo byť. Aďa tu predsa nikdy nebola! Nemôže vedieť, čo je na poschodí! Na poschodí? Zamyslel sa, keď odniekiaľ začul chichot. Vtom zazrel za schodmi detskú hlávku. Dieťa sa pozeralo priamo naňho a zasmialo sa znova. Jasne videl aj bábiku v rukách dievčatka.
„98...99...100! Schovaná, neschovaná, idem!" ozval sa ďalší hlások. Odkiaľsi vybehol malý chlapec. Obe deti mu boli povedomé.
„Aďa, poďme odtiaľto preč!" vykríkol Dano a necitlivo ju opäť potiahol k dverám. Deti zmizli.
„Nie! Musíme ísť hore!" vyhlásila Andrea. Netušila, čo Dana tak vydesilo. Vedela len, že musia ísť na poschodie.
„Neposlúchne ťa!" povedal chlapčenský hlas vedľa Dana. Dano sa obzrel, ale nikto tam nebol.
„Už ju nezaujíma tvoje tajomstvo." povedal hlas znova.
„Prestaň!" vykríkol Dano a Aďa sa naňho zmätene pozrela.
„Čo je s tebou?" opýtala sa. Dano neodpovedal. Za Aďou pred schodiskom videl krvavú mláčku. Rozšírili sa mu zreničky.
„Ty to nevidíš?!" spýtal sa sčasti zúfalo, sčasti obviňujúco. Andrea bola vydesená. Vedela, že dom je strašidelný. Vedela, že Dano sa príšerne bojí, ale netušila čoho, rovnako ako nevedela, prečo chce ísť hore schodmi. Rozhliadla sa naokolo, no nevidela nič, okrem špiny, prachu a toho starého schodiska, na ktoré musela ísť. Musím? pomyslela si znenazdajky a čosi ako dávno zabudnutý sen či spomienka jej preletelo pred očami. Z nejakého nevysvetliteľného dôvodu pozrela von oknom do záhrady. Uvidela tam chlapca a dievča o niečo mladších ako ona, ako preliezajú múr a kráčajú k domu. Ten chlapec...
„Dano, máš pravdu. Poďme preč." povedala, ale Dano stál už na schodoch.
„Dano?" opýtala sa nechápajúc prečo jej vlhnú líca. Dano sa na ňu pozrel a riekol: „Musíme ísť hore." Aďa naňho hľadela cez závoj sĺz, ako jej zaliaty mesačným svetlom dopadajúcim z okna na medziposchodí podáva ruku. Prikývla. Takto to musí byť.
„Ešte predtým, než sa to stane, chcem ti povedať to tajomstvo." povedal Dano, keď mu podala ruku.
„Až keď budeme hore." Odpovedala Andrea a tak, ako každú noc, s ňou Dano súhlasil. V duchu však ľutoval, že jej nedokáže odporovať. Už sa ani jeden z nich nebál. Spolu sa vybrali hore schodmi...

„V tomto dome straší." vyhlásilo dievča.
„No, tento dom na to vyzerá, ale ja na duchov neverím," odvetil jej chlapec a dievča mu na to povedalo: „Či veríš alebo nie, je to pravda. Tých dvoch, čo tu strašia som videla a jedného z nich aj poznám."
„Nevymýšľaj si!"
„Naozaj! Ten chalan sa volal Dano a bol to náš sused. S tou babou boli odmalička kamaráti a často ich videli hrávať sa tu. Raz išli do tohto domu a prepadla sa pod nimi podlaha. To dievča zomrelo okamžite, Dano neskôr v sanitke."
„A prečo si myslíš, že tu ešte stále sú?"
„Veď som ti vravela, že som ich videla! A nie som jediná. Kopa iných ľudí ich videla preliezať múr."
Chlapca striaslo a pevnejšie stisol dievčaťu ruku.
„Chceš počuť tajomstvo?" opýtal sa zrazu. S červeňou, rozlievajúcou sa jej po tvári, dievča prikývlo. Chlapec sa k nej sklonil a... pobozkal ju. Ruka v ruke prešli okolo domu.
Bol večer a pouličné lampy lákali hmyz, vrhajúci naokolo mihotavé tiene...

Spisovateľov komentár k príspevku

Viem, že to nie je najoriginálnejšie a mám tam kopu chýb. Dali sme si totiž s kamarátkou takú súťaž medzi sebou. Mali sme napísať za deň krátku hororovú poviedku a mala tsm byť aj romantika aj kamarátstvo, no a u mňa vzniklo toto...horor zrejme nebude môj štýl :)


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.

Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8