Oknami do dvora

Oknami do dvora, oknami do duše. Roztrieštiť. Črepiny na zemi, odrážajú svetlo. Umučená duša, umučená slzami. Rigídne pravidlá, komu sa to páči, ten si pláva. Niekedy je ťažké vypovedať. Niekedy, keď sa slová derú, no bez zmyslu. Vnútorné krvácanie srdca.

Výťahom sa vyveziem na šieste, našťastie som nestretla žiadnych susedov dnes. Otvorím dvere, nahmatám vypínač a rozožnem svetlo. Ticho. Konečne doma, celý deň bol to najhoršie. Vyzúvam sa a myslím na čaj. Biely čaj. Je tu ticho, ako len pokračovať? Niet inej cesty. Zapaľujem sviečku a snažím sa prestať myslieť. Vnútorný boj, vnútorné napätie. Vákuové ticho. Suseda nadomnou vysáva. V súmraku vidím koňa, draka a topánku. Príde mi to celé ako sen. Jediné čo ma môže zobudiť je úder, priamo do pŕs, alebo do hrdla. Bolesť je ešte to čo platí. Bolesť, tá jediná istota, ktorá je tu vždy, večer, aj každé ráno. Pachtím sa do práce. Bolesť. V nohách, v rukách, v hrudi. Je mi na vracanie zo seba, zo sveta, z ľudí, z vecí. Nechcem byť šťastný. 

Pes zavíja. Vlci, tí majú aspoň sami seba. A mesiac. Ľudia, tí sa na seba nedokážu pozrieť. Napína ma. Nalievam si čaj. Pustiť telku? Už len pri tej myšlienke je mi na vracanie. Zruším seba, vygumujem realitua ostane len duša, úsmev a oči. Jediný ozajstný priateľ - vesmír. Ten sa na mňa pozerá bez šupín. V obrannom manévri vytrhávam zo seba poseldný úsek. Čo už tu ostáva? Čaj je výborný. Niekedy si len tak prehodím nohu cez nohu a uvidím ľudí. V kráse stoja, vztýčení, vysokí a múdri. Potom sa pozriem z okna a vidím smútok.