Očakávanie

Sedím na lavičke. Neviem, čo od toho čakám. Myslím, že nič. Asi
tam len sedím. Sedím a premýšľam nad tým, že tam vlastne iba
sedím a premýšľam, či od toho niečo čakám.
Vánok sa mi hrá s vlasmi, mačka prepletá popod nohy, vtáčiky
spievajú, tráva sa kolíše. Ale ja nič necítim. Možno akurát to,
že tá mačka je otravná. Vlastne mala by byť otravná. Nikdy som
nemala rada, keď sa niekto takto okato snažil upriamiť svoju potrebu
pozornosti. Neotravuje ma to, nič také necítim.
Zobrala som tú chlpatú príšeru do ruky a položila ju do lona. Čo
som od toho čakala? Neviem, asi nič. A čo čakám od toho, že stále
čakám, že budem očakávať? A vôbec, prečo by som vôbec mala od
takýchto vecí niečo čakať? Neviem. Nič neviem. Necítim. Ha! A
ešte ani nemám čuch! Práve preto nie som trochu čudná. Všetko sa
to dopĺňa. Možno keby som niečo cítila, tak by ma to pobavilo.
Vlastne vtedy asi nie, pretože by som cítila a vtedy by to spolu
nehralo. Je mi to jedno. Jedine ta chlpatá guľa u mňa vydrží.
Nepotrebuje niekoho, kto sa o ňu postará prehnane, ale zase ani
niekoho kto sa o ňu nepostará vôbec. Mne je to fuk. Pohladím ju,
keď to tak veľmi potrebuje. Nech aspoň ona niečo cíti. Moju ruku.
To je výhra. Moju ľadovú, hnedú ruku. Ach, neznášam tú farbu na
pokožke. Či vlastne neznášala som. Teraz mi je to jedno. Jedno
ako... nájsť teraz dobré prirovnanie je ťažké ako.... A čo by som v podstate čakala od
toho, že by som našla dobré prirovnanie? Neverili by ste, ale na toto
viem odpoveď. Konečne by som našla dobré prirovnanie. Možno keby
ste nevideli moje prvé očakávania napadlo by vám to. Možno
vám to napadlo. A možno nie. No vlastne toto je očakávanie, ktoré
ani nečakám. Nechám tomu voľný priebeh... Nech si prirovnávania a
očakávania idú.
Ja tu zostanem sedieť na lavičke. Možno nabudúce príde holub.
Dúfam? Nie, je mi to jedno...