Zimná krajina

Nebo malo farbu vločiek. Zdalo sa, že sa rozbilo a sypko umiera vo svojom rozklade nad krajinou. Mráz presklil okná a obalil mesto do tvrdej atmosféry roztriešteného črepu, ktorý  zahalil všetko svojou belosťou a podivnou krásou.

 Posýpka farby nevinnosti temnela, mizla a stekala do svojho konca na okraji ciest. Udupaná, pošpinená, zničená a odkázaná k zániku. Nemenný udeľ všetkého. No za povlakom hmly a smogu v miestach kde asfalt nesiahal a zhon tam ľudí nepúšťal, bola krajina nikoho. Snehobielo. Nepoškvrnená nehynúca nádhera. Poklad z lona matičky Zeme. Stromy kvitli ľadovými kvetmi, prehýbali sa, skláňali pod nádielkou starej, milej Perinbaby. A keď už nevydržali, vzdali sa. Pustili bremeno, rozhodili ho do diaľav a vytreli sa späť k nebu čakajúc na repete. Sneh bol suchý, ľahký a bodajúci, sneh zmrznutý až na kosť. Taký, ktorý chcete okúsiť na koži, ochutnať jazykom,  uchytiť a zachovať naveky. Malé kúsky zimy. Ladne predvádzali vo vetre svoj posledný tanec sťa tanečnica v baletnej sukienke. Každá iná, jedinečná. Dopadli a zapadli medzi ostatné. Už nikdy viac sami, spojené do pokrývky haliac posledné zvyšky jesene.

Zem sa spájala s oblohou do nekonečna. Oči pálili, srdce chladlo a myseľ, myseľ ľadovým ostrím vrývala obraz na ktorý sa nezabúda.