Magický deň

Boli sme tam naša skromná partia - Janka, Veňa, Tom, Boba a ja, a akosi sa k nám pripojil aj jeden náš málovravný spolužiak. Ani poriadne neviem, ako sa volal, všetci sme ho volali Nemo. Zvyčajne v triede len nemo sedel a hľadel z okna a akosi sa z toho „nemo" stalo „Nemo".
V ten deň sme sa ta vybrali hneď po škole a kúpili si fľašu. Nejak sme nemali chuť ísť si sadnúť medzi ľudí a tak sme zašli na lúku za školou. Zhodili sme tašky a vyvalili sa do trávy. Bolo nádherne. Nad nami modré nebo, po ktorom vetrík hnal oblaky. Na tvári nás šteklila tráva a glg alkoholu rozohrial náladu ešte väčšmi. No áno, priznávam, tak trošku sme sa opili. Ale nebol v tom iba alkohol. A neboli to ani drogy (z takého opojenia sme upodozrievali skupinku, ktorú sme stretli cestou tam). Celý ten deň akoby bol magický. Učenia už nebolo veľa, teda nie v škole. Blížil sa akademický týždeň. Po ňom sa malo rozhodnúť o našich životoch. Tá skúška dospelosti. Magickosť toho dňa spočívala v tom, že sme na ňu akosi zabudli (dokonca aj Veňa, ktorá sa napriek jednotkám strachovala, či zmaturuje). Navyše sme cítili jar v plnom prúde a bolo to na nás vidieť - Janka si hmkala, Veňa zavrela knižky a rozpustila si vlasy, flegmatičke Bobe iskrili oči a Tom ešte viac ako inokedy chrlil žarty. Mne - mestskému dieťaťu - sa zrazu zachcelo štráchať sa po poľnej ceste niekde na lúku a za znak „jarnej opitosti" pokladám u Nema vôbec to, že sa k nám pridal. Taký divný chalan. No bol tam a pil s nami - bol jeden z nás.
Ani sa nepamätám, o čom všetkom sme vtedy hovorili. Zrazu len Janka tak od veci povedala: „Ten oblak vyzerá ako cválajúci kôň."
Tom sa zasmial a poznamenal: „Typická koniarka. Podľa mňa to je skôr pečené kura so zemiakmi a hento veľa bicie."
Smiali sme sa a hľadali podobu predmetov a zvierat.
„Kríž!" ukázala nám Veňa na oblohe.
„Tento je cukrová vata!"
„Nie, to je jasný zajac s hodinkami." Zaskočila nás Boba, keď sa nečakane zapojila (nejako sa k nej táto činnosť nehodila).
„Kde? Veď to ani uši nemá!"
„Ale sú tam!" trvala na svojom.
„Netuším, kde to vidíš. Sakra, slnko!"
„Ozaj, Janka! Tento song sa ti bude páčiť!" vykríkol Tom a pustil na mobile nejakú hip-hopovú pesničku. Akosi ma nenadchla a tak sa moja pozornosť sústredila inde. Jeden z prítomných - Nemo - mlčal. Ako vždy musí byť iný. Preblesklo mi mysľou. Ešte stále čumí na nebo, čo tam asi vidí? Nedalo mi neopýtať sa ho. On sa však na moju otázku: „Čo vidíš?" len usmial a ďalej zízal hore.
Po tomto magickom dni prišli totálne nemagické bolesti hlavy a suchoty, a po nich stresy. Maturity sme zvládli všetci - niektorí úspešne, niektorí menej úspešne. Rozišli sme sa do sveta, na školy a akosi sme stratili kontakt jeden s druhým. Jedine s Tomom a Bobou občas zájdem na pivo. Boba potajme zmaturovala z estetiky a po maturách sme sa dozvedeli, že spravila talentovky na umeleckú.
Nie je jediná tajnostkárka. Tom „prerušil" štúdium práva a teraz hráva na bicie v jeho vlastnej rockovej kapele. Ten Tom, ktorý chodil s pudlom kdesi pri kolenách v hip-hoperskej mikine a so šiltom. Ukázalo sa, že preferencie v hudbe a jeho imidž silne ovplyvňovala Janka, ktorú však viac zaujímali kone ako chalani. Ale dostalo sa mi do uší, že i toto sa zmenilo a koniarka Janka teraz randí skoro každý deň.
Veňu sme dlho nevideli. Naposledy sme sa s ňou lúčili, keď sa sťahovala so svojím manželom do nového bytu. Bola tehotná a kvôli rodine nechala školu. Vyzerala veľmi šťastne. Kto by povedal, že si naša Veňa ako prvá založí rodinu?!
Nemo sa jednoducho akoby vyparil a mne, ani netuším prečo, stále vŕtalo hlavou, čo vtedy v oblakoch videl on.
Raz, tesne pred skúškou, mi napadlo len tak sa opäť pozrieť na oblaky. A vtedy mi to došlo. Jednoducho videl oblohu. Čo vidíš ty?