Nesmieš zomrieť Schatzile!

     Pani Klatkovú priviezli v zúboženom stave. Nechcela ísť do nemocnice.  Bála sa, že si už nevychutná voňavú kávu v rozľahlých izbách domu, ktorý tak starostlivo vybudovala holými rukami. Po vojne život nebol ľahký. Musela sa poriadne obracať, aby popri štyroch deťoch zvládala domácnosť, riadenie obchodu  a dokázala nahradiť otca, ktorý zahynul pri bombardovaní mesta spojeneckými vojskami. Vo svojich spomienkach sa často vracala do doby, keď si na rohu ulice otvorila maličkú pekáreň a začala predávať domáci chlieb. Nikto jej nepomohol, musela sama prekonávať úskalia ovdovelej ženy. Keď boli deti väčšie, začalo jej najkrajšie obdobie  života. Obchodík sa tešil obľube, v práci sa striedali jej vyrastené deti  a z ušetrených peňazí sa mohli presťahovať do vlastného domu na dobrej adrese. Bola právom na seba hrdá. Deti jej robili veľkú radosť až do chvíle, keď opustili rodinné hniezdo a našli si partnerov.

     Najmladšia Gertrúda sa zaplietla s Turkom, ktorý opovrhoval bielymi norimberskými párkami a ako prvý v meste začal predávať kebab. Táto predstava ju vedela rozpáliť pre polhodinovú rozpravu o kulinárskej vlastizrade. Mesut si z jej rezervovaného správania veľkú hlavu nerobil.  Vyhýbal sa jej a po čerstvý chlieb chodil o dve ulice ďalej ku konkurencii.  Jej staršia dcéra Hyacinta sa zaľúbila do chlapca z dobrej rodiny.   Jürgen spĺňal všetky jej tajné želania. Bol vysoký, študovaný, krásne vedel hrať na klavíri a k tomu mal modré oči. Čo viac si matka môže pre svoje dieťa priať. Jej odpor k dlhým klavírnym etudám sa vystupňoval, keď  si modrooký princ  stále viac rozumel s učiteľkou na umeleckej škole a Hyacintu nechával plakať do vankúša. Po jednej intenzívnej hádke sa vzťah medzi Hyacintou a Jürgenom skončil.  Hyacinta sa presťahovala späť do jej spálne a pomáhala udržiavať rodinné sídlo v čistote. Syn Jonas sa jej vôbec nevydaril. Už na škole musela riešiť jeho roztopašnosť a prehltnúť potupu, že sa ako jeden z mála nedostal na gymnázium. Ale najväčšie sklamanie jej pripravil keď konvertoval k svedkom Jehovovým. Ponúkal na ulici jehovistické časopisy a úplne sa oddal práci v spoločenstve. To boo na podstivú evanieličku priveľa. Zatvorila za ním dvere. Jej jediné svetlo, spovedník, obľúbenec Thomas  vyštudoval právo. Konečne sa mohla aj pani Klatková predviesť pred elitou mesta v promočných šatách. Kúpila veľkú kyticu kvetov a rozposlala promočné oznámenia rodine, priateľom, známym a bývalým pytačom. Sen o synovej advokátskej kancelárii, kde by usádzala predstaviteľov mesta i bežných klientov z lepšej spoločnosti, náhle ohrozila známosť Thomasa s Wilmou Schwarzovou. Sympatická blondína s nefalšovaným záujmom o pekárenský biznis si celkom opantala jej milovaného syna. Svojou materinskou žiarlivosťou vyhnala  Thomasa z domu. Spolu s Wilmou odišli do Ameriky. Pani Klatkovej posielal  neoblomne listy, ktoré ona neprečítané pálila. Prečo ju Pán Boh takto potrestal? Veď chodila pravidelne do kostola, aj deväť prvých piatkov si odkrútila, len aby mala pokojnú smrť. Deti viedla ku viere, zapísala ich na náboženstvo, kúpila im drahé oblečenie na prvé sväté prijímanie a vynechala len málo nedeľných omší keď nestihla dovariť.  Prečo práve ju?

     Hyacinta sa po známosti s Jürgenom uzavrela do seba. Už ani pani Klatková neverila, že sa vydá. Gertrúda sa rozrástla do nebývalých rozmerov a nemohla mať deti. Mesuta vôbec nepriťahovala. K matke chodila sporadicky, nevedela jej odpustiť, že ju dostatočne nevystríhala pred tureckým naturelom. Brali sa v kostole, ale  už vtedy tam Mesut stál ako teľa. Čo v ňom videla? Nádherného opáleného muža, ktorý jej zabezpečí šťastie na celý život? Ružové okuliare musela dávno odložiť. Mesut sa zmenil, pofajčieval vodnú fajku a nič ho netrápilo. Po škandále s pokazeným mäsom jeho stánok s kebabom zavreli.  Žili z úspor a štedrosti nemeckého socializmu. Jonasa občas vídala, keď chodila v nedeľu do kostola. Stál na rohu ulice a v rukách držal Strážnu vežu. Vtedy by sa od hanby najradšej prepadla. Musela znášať pichľavé pohľady susedov, ktorí jej vyčítali  neoblomný postoj k synovi. Ale ako mu mohla odpustiť? Zradil víziu jej života, prestal veriť čomu ona verila. Jehovistu doma neznesie.  O čo viac sa umárala v smútku z nevydareného osudu jej detí, o to intenzívnejšie si rozumela so svojou jedinou sestrou Kunigundou. Mala rovnaký pohľad na svet. Chodila k nej na návštevu každú nedeľu. Uvarili si kávu, pospomínali na staré časy a aspoň na chvíľu zabudli na všetky trápenia. Často k nej chodievala aj neter Wartburga. Pani Klatkovej  bola ako vlastná dcéra. Radila jej pri výbere školy, v obliekaní, aj pri výbere životného partnera. To ona ju zoznámila s profesorom Rossom, za ktorého sa Wartburga šťastne vydala. Neterine deti boli pre pani Klatkovú jedinými  vnúčatami, ktoré jej osud doprial. Wartburga s Hyacintou vyrastali spolu.  Vymieňali si šaty, chodili spolu von a páčili sa im tí istí chlapi. Hyacinta jej ticho závidela šťastný život s profesorom, ale napriek tomu sa mali radi.  Wartburga vedela, že Hyacinta s matkou nevychádza veľmi dobre.  Stále jej  vyčítala, že po známosti s Jürgenom sa prestala o seba starať, nikam nechodí a žije na jej úkor. "Všetkých vás vydedím!" kričala neraz pani Klatková.  "Čo ak by teta skutočne svoje deti vydedila?" pomyslela si Wartburga. Veď má na to právo. Nikto, okrem Hyacinty, sa o ňu nezaujíma, aj Thomas prestal písať listy z Ameriky. Jediným človekom, pri ktorom teta pookreje je ona. Dopriala jej radosť z  vnúčat, navštevuje ju, nosí jej chutné slivkové koláče. Prečo by mala svoj veľký majetok dať nevďačným deťom?  V jej dome by bolo dostatok miesta pre šijací stroj, deti by sa mohli vyblázniť na veľkej záhrade za domom, manžel by mal svoju pracovňu a mohli by konečne spať oddelene. Pri tejto predstave jej naskočila husia koža. Áno, bolo by to krásne. A konečne by nebola len domáca pani, prebrala by aj obchodík s pečivom, ktorý  už  teta  nevládze spravovať.  Jej návštevy u pani Klatkovej boli čoraz častejšie. Vzťah medzi Hyacintou a matkou  sa vystupňoval, Hyacinta sa odsťahovala k svojej priateľke  a s matkou a Wartburgou úplne prerušila kontakt. Pani Klatková bola zúfalá. Kto sa teraz o ňu postará? Ešte že má Wartburgu, ktorá jej ponúkla pomoc. Konečne našla náhradu za svoje roztratené deti.  Mrzutosť z toho, že ju vlastné deti navštívia len keď niečo potrebujú, sa stupňovala. Možno by mala svoj majetok previesť na Wartburgu. Vo svojich 88 rokoch už musí myslieť na božiu spravodlivosť. Wartburga pripravila podklady pre závet a zorganizovala notára a pani Klatková bola rada, že konečne potrestá  svoje deti za pretrhané sny.

     „Všetko sme pripravili ako ste chceli, teta. Dom so záhradou pripadne mne a  obchod sa rozdelí medzi vaše deti.  Bude to škoda, vedeli by sme sa oň postarať. Ale je váš majetok, vaše rozhodnutie." Pani Klatková sa pri čítaní závetu zamyslela. Videla Hyacintu stáť  pri posteli keď bola chorá, Jonasa ako jej povedal, že sa stretnú v jednom nebi, ako jej  Thomas pravidelne písal listy i nešťastnú  Gertrúdu. Prečo to osud tak chcel? Notár netrpezlivo prešľapoval na mieste a Wartburga mala pocit, že tá chvíľa trvá večnosť. V mysli tlačila ruku pani Klatkovej na papier, pomáhala jej písať oblúčiky jej mena a videla uschýnať atrament, ktorý navždy spečatí jej novonadobudnutý majetok. Ešte chvíľu a bude môcť otvoriť šampanské, ktoré sa od rána rosí v chladničke. Ó aká krásna chvíľa. Hlasom, ktorý musela veľmi ovládať aby neprezradil jej vnútorné napätie povedala: „Teta, rozhodli ste sa správne, vaše deti si nezaslúžia aby ste im rozdelili celý majetok. My vás doopatrujeme, veď ste ako naša druhá mať." Pani Klatková sa už nahýnala k stolu s úradným dokumentom, keď sa jej zatočila hlava. „Wartburga, dnes nie, cítim sa veľmi unavená." Wartburgine pery stuhli, začala hlboko dýchať. „Samozrejme teta, oddýchnite si." Notár si odkašľal a opýtal sa: „Pani Klatková, nerozmyslíte si to?  Ja nemám času nazvyš, myslel som , že je to dohodnutá vec."  Teta Klatková sa unavene oprela o stoličku: „Pán notár, nehnevajte sa, zajtra to dáme do poriadku. Dnes sa cítim veľmi unavená." Notár sa rozlúčil a Wartburga odbehla do kuchyne po fľašu whisky. Nevládala ostať pri pani Klatkovej ako obvykle. Od vyčerpania a nervozity sa tety opýtala či je všetko v poriadku a odišla.  Pani Klatková ostala sedieť dlho v kresle na ktorom zaspala. Snívalo sa jej o Hyacinte ako bezducho umýva schody pred domom, zrazu videla Gertrúdu napchávať sa mastným hamburgerom v akcii, Jonasa posmievaného ľuďmi a Thomasa, ktorý jej čosi vykladal po anglicky s nemeckým prízvukom. Milovala ich rovnako ako pred mnohými rokmi. Prebudila sa na silné pichanie  na hrudi. Chcela zavolať Wartburge, že sa necíti dobre, ale boli už  tri hodiny ráno, nechcela ju budiť. Zavolala pohotovosť.

     "Pani Klatková, váš stav je vážny,  musíme vás zobrať do nemocnice." znel jej v ušiach príjemný hlas službukonajúceho lekára. „Do nemocnice? V žiadnom prípade, ja som ešte nevysporiadala..." hlas sa jej zlomil a pred očami zahmlelo. Prebrala sa až na na známy ženský hlas, ktorý vychádzal odniekiaľ ďaleko, akoby z inej izby. Nemohla sa hýbať, ruky mala zviazané,  akýsi cudzí predmet jej  pravidelne nafukoval pľúca. „Pán doktor, musí sa z toho dostať, ona je bojovník, neviete koľko toho prežila." „Pani Rosová, vaša teta prekonala veľký srdcový infarkt a má zápal pľúc. Jej stav je kritický. Samozrejme urobíme všetko , aby sme jej pomohli, ale zázraky od nás nečakajte.  Jej srdiečko je veľmi slabé."  „Ona musí žiť! Nikdy chorá nebola, neberie žiadne lieky, musíte ju zachrániť." Wartburga  nervózne pozrela na svojho manžela, ktorému prehnaná starostlivosť o tetu a jej veľký majetok  už začínala liezť na nervy. S predstieraným záujmom pritakával na všetko, čo im lekár rozprával a musel sa veľmi kontrolovať, aby Wartburgu nevyviedol z oddelenia intenzívnej medicíny za ucho. Wartburga začala tetu hladiť po hlave. „Schatzi, Schatzile, nesmieš zomrieť!  Preber sa moja, preber sa!" Pani Klatková spoznala hlas Wartburgy. Jej viečka boli príliš slabé aby ich otvorila,  telo ju neposlúchalo, nevládala  sa pohnúť. „Schatzi, ty sa nám musíš vrátiť, nekomplikuj nám to." „Poďme už!" povedal profesor a vyviedol Wartburgu von. „Dávajte na moju tetu pozor!"  prísne povedala  pani Rosová.

     Na druhý deň bola Wartburga opäť pri posteli pani Klatkovej. „Zavolajte mi službukonajúceho lekára.  To nemôže byť pravda. Predtým zdravú ženu nevedia v dnešnej dobe vyliečiť." „Dobrý deň pani Rosová." „Čo jej dávate jesť, pán doktor? Stráca sa nám pred očami, začnite ju konečne liečiť!" „Pani Rosová, urobili sme všetko čo sme mohli. Odpojili sme ju od prístroja, zápal liečime antibiotikami..." „Pán primár mi sľúbil, že do konca týždňa bude fit." „Napriek istým zlepšeniam, jej stav je naďalej kritický. Nevieme pre ňu viac urobiť." „A ťažko sa jej dýcha, odsávate ju poriadne?"  Lekár už strácal trpezlivosť. „Pani Klatková umiera!"  „Nie, to nemôže byť pravda. Schatzi, Schatzile, preber sa, to som ja, Wartburga. Predsa nenecháš všetko deťom. My sme sa o teba starali, prebuď sa, teta. Ukáž doktorovi ako sa mýli." Pán profesor Ross si vypýtal kúsok studenej vody, už sa na tú hanbu nemohol pozerať. Pani Klatková sa strácala, ešte niekde v diaľke počula naliehavý hlas Wartburgy, cítila dotyk rúk, ale už ju začínal ovládať slastný pocit ľahostajnosti, už ju nepočula, necítila, už tu nebola. Wartburga bez rozlúčky vyšla z izby a nasledovaná manželom vyhľadala lekára. „ Pán primár mi sľúbil, že poručníkom pani Klatkovej budem ja.  Postarajte sa o to!" „Myslím, že to nebude treba. Je pani Klatková veriaca? Môžeme jej zabezpečiť pomazanie chorých." Pani Rossová sa pozrela udivene na svojho manžela a povedala: „ Nezabudnite na tie dokumenty." Otočila sa a odkráčala preč. Pán Ross s rumencom na tvári podal lekárovi ruku. „Pán doktor, ďakujeme vám." "Nemáte za čo."  O dve hodiny zazvonil na oddelení intenzívnej starostlivosti evanjelický farár a pomazal tetu sväteným olejom.

     O hodinu srdce pani Klatkovej dotĺklo. Ostala po nej dlhá rovná čiara.