Príbeh 1
http://citanie.madness.sk/view-40963.php
Sadla som si za písací stôl, dala ruky na klávesnicu a vo mne sa začali prehrávať myšlienky ako pokazená platňa. Chcela som písať, chcela som písať o bolesti, aby sa mi uľavilo. Ale nevedela som odkiaľ začať. Slzy mi stekali po tvári, tá samota vo mne neutíchala. Nedokázala som to, chcela som sa postaviť tomuto smútku zoči - voči a miesto toho som si položila ruky na tvár a ticho nariekala. Myslela som si, že rozprestriem krídla, ale miesto toho som padala z minúty na minútu úplne na dno, až kým som nedopadla a nepočula len to známe bolestivé ticho.
Pozrela som sa na mobil, kontrolovala ho neustále, tlačila na tlačidlo "obnoviť", až som si napokon uvedomila, že to tlačidlo je vo mne. Avšak je pokazené a nejde opraviť. A tak som si to uvedomovala neustále každý deň, ako keby som si nepamätala, čo sa stalo deň predtým. Tú chybu vo mne si urobil práve Ty, predstavuješ vo mne nádej, ale zároveň si moja najhlbšia tma. Len vďaka tebe si myslím, že je všetko nesprávne, neviem kde je dobro a kde naopak stojí zlo. Neviem kam smerujú moje kroky, preto stojím na mieste a bojím sa urobiť krok vpred. Stratila som cestu a smer, po ktorej som šla a o ktorej som si myslela, že je to tá správna a jediná. Neustále sa pýtam, či je možné ju vymazať, ako keď na biely papier napíšem veci, ktoré nie sú správne, ale opätovne ich zmažem gumou.
Vrátila som sa na miesta, kde sme strávili čas, kde sme si vyznávali lásku, neustále sa túžili dotýkať svojich tiel a vtedy už slová neznamenali nič. Teraz však pre mňa znamenajú bolestivé spomienky a snažím sa vtlačiť do hlavy, že to už o pár dní bolieť nebude. Ale márne, cítim ako srdce bolestivo bije, ako keby chcel preraziť moju hruď. Vždy keď si idem ľahnúť si mojou poslednou spomienkou a ráno mojou novou bolesťou. V noci si hovorím "zajtra bude lepšie", ale keď hodiny oznámia polnoc vždy je to "dnes". Začiatok nového dňa stojí pre mňa veľa síl a námahy, živý boj sama so sebou.
Naberám odvahu napísať Ti aspoň pár slov, ktoré pre mňa znamenajú celý svet. Sú totiž o nás dvoch. Otváram nový súbor a moje prsty sa voľne pohybujú po klávesnici, mozog a srdce sa spojili, aby vyjadrili to, čo chceli vyjadriť celý ten čas.
Drahý "Ty",
prebehlo síce páru dní, ale neustále myslím na to, čo sa stalo. Neviem kde si, neviem s kým, neviem čo robíš a viem, že už nemám právo to vedieť. Neviem či si na blízku alebo ďaleko.
Keď si začal prejavovať o mňa záujem, vydesil si ma. Bola som dlho sama, bola som príliš slobodná a desilo ma podeliť sa o túto slobodu spoločne s niekým. Bála som sa, až napokon strach nado mnou zvíťazil. Miesto toho, aby som ťa prijímala takého aký si a tešila sa z teba, som ťa odháňala od seba. Robila som všetko naopak, nevážila som si ťa, nevedela som ti dôverovať, nevedela som byť priateľkou, nevedela som byť nikým a ani ničím. Neviem, čo cítiš, neviem čo prežívaš, ale viem jedno, že som nechala dopustiť, aby sa mi pred očami potopil vzťah. Obidvaja sme boli dlho slobodní, až sme sa napokon začali báť zmeny. Tlak z okolia nás donútil zmeniť postoj, ktorým sme si navzájom ubližovali. Myslela som si, že môžem mať všetko a preto som si ťa nevážila. Teraz si ďaleko a ja neviem kedy prídeš. Ak prídeš, ozvi sa, keď budeš chcieť. Ja neviem, či patríme k sebe, ale viem, že príbehy majú šťastný koniec, preto verím, že toto koniec nie je. Priznávam všetky omyly a chyby. Hovorí sa, že napraviť chyby nikdy nie je neskoro. Toto si bol ty a toto mi robilo radosť. Vedel si mi ukázať to pekné a ja som miesto toho pozerala na to zlé. Je veľa toho, čo by som ti chcela povedať do očí...
Tvoja "Ja"
Vytlačila som stranu papiera a roztrasenými rukami ju dávala do obálky. Nevedome som odišla z bytu a obálku Ti hodila do schránky.
Ubehli ďalšie dni a ja som sa pristhila pri tom, ako na teba myslím. List mi pomohol zbaviť sa bolesti, ale tá druhá časť nej, vo mne bývala a nechcela zmeniť miesto. Márne som verila, že sa ku mne vrátiš a začneme odznova. Miesto toho mi však bolo oznámené, že si už odišiel. Zrazu som stratila všetko, nežila, nedýchala a ani nebola. Plač sa ma zmocňoval, triaslo sa mi telo a ja som sa utopila vo vlastnom smútku. Práve teraz, keď som na dne zúfalstva, úplne sama, stratená a blúdim, ty si na druhom konci sveta a smeješ sa ako blázon. V hlave počujem ten nepríjemný smiech a otázky "prečo?" Zmocnil sa ma pocit krivdy, že som neurobila viac, ale už som na to nemala síl, moje ego je pošliapané. Prišiel si a dokopal ho. Ja ubolená vstávam, pozerám na kalendár, prešiel mesiac a ja si nepamätam, čo som za ten čas robila. Zabudla som, kto vlastne som a čo sa mi stalo. Potom ale vidím prichádzať teba, v rukách držíš kyticu ruží a prosíš o odpustenie. Chceš začať odznova a ja v slzách kričím: "Nie ďakujem, neprosím, už nikdy viac!" Zvíťazil opäť strach, alebo moje ego? Čas mi na to odpovie...