Foxgirl

Spisovateľ/ka: Annaru | Vložené dňa: 26. augusta 2012
http://citanie.madness.sk/view-41096.php

    Viete, nikdy som si nemyslela, že mi práca prinesie šťastie a odokryje mi nový život. Keď som bola malá verila som na všetko magické a nadprirodzené. Chcela som byť víla, ktorá lieta svetom, princezná, ktorú zachráni krásny princ alebo dievčatko zo šťastnej krajiny škriatkov, kde by sme boli všetci kamaráti a hrali sa, až kým by sme nezaspali. No vyrástla som a vekom sa stratili všetky moje sny. Zistila som, že žijem v realite, zistila som, čo tá realita vôbec je. Každým novým zistením sa časť mojich predstáv stratila až mi napokon nezostalo nič. Len jednotvárny, každodenný, nič nemeniaci život. 
    „Roxana, ešte treba nakŕmiť zvieratá. Ďakujem, že za mňa vezmeš tú šichtu. Niekedy ti to vynahradím, sľubujem."
    Svoj sľub si dakam strč. Aj tak sú to len prázdne slová.
    Falošne som sa na Annu usmiala. Nechala som nech si zo mňa robí bábku, pravda, odtiaľ potiaľ. Brávala som za ňu jej prácu, len aby si ona mohla ísť užívať na večierky. Robievala to najmenej jeden raz do týždňa. Možno by mi to malo vadiť, no nevadí. Môj život je tak veľmi o ničom, že nemám dôvod sa ponáhľať domov. Nikto ma tam nečaká. Rodičia bývajú až v Ottawe a ja sa momentálne nachádzam v New Yorku v mestskej zoo.
    Anna si zviazala svoje kučeravé blond vlasy do uzlu a na svoj odraz v zrkadle našpúlila pery okrášlené o červený rúž. Prudko sa postavila a premerala svoje priliehavé tmavomodré trblietavé šaty v malom toaletnom zrkadle. Do ruky schmatla brošňu a zamierila ku mne. Jej prsia sa natriasali ako zvony na kostole, keď namyslene kráčala na ihličkových lodičkách.
    „Maj sa pekne, potom ti poviem ako bolo." Na líce mi vtisla neexistujúci bozk a odkráčala von zo šatní.
    Jasne, len sa mi vysmievaj potvora.
    Nikdy som ju nemala príliš v láske, ale bola jediná osoba, ktorá sa so mnou rozprávala. Nemala som ani príjemné detstvo. Stále sme sa sťahovali, potom prišla škola, univerzita a napokon som skončila tu. Celý môj život nestál a ani nebude stáť za zmienku. Cítim sa ako len na doplnenie počtu obyvateľstva, len nepotrebná bábka môjho šéfa a Anny.
Vzdychla som si. V rádiu práve znela pieseň od Rihanni California King Bed. Milujem tú pieseň hoci vyšla len nedávno. Jej melódia je ako moja neustála nálada.
     Pozrela som do zrkadla. Takmer som so svojím modrým pracovným oblečením splývala so skrinkami za mnou. Na hnedých vlasoch som mala modrú šiltovku a dostatočne ňou zakrývala žltkasté oči. Prudko som sa odvrátila a v momente, keď pieseň skončila som vyšla zo šatní.
   „Smithová, kde sa flákaš!" okríkol ma šéf a už sa ku mne valil. Mal na sebe to isté oblečenie ako ja, mohol mať tak o polovicu viac ako ja, no za to športovú vypracovanú postavu, ktorá ma nanešťastie dosť odpudzovala. Keď sa predo mňa postavil cítila som sa úplne malá a mala som chuť niekam zaliezť.
    „Neflákam sa," odvetila som potichu, „to Anna sa fláka."
    „Už nech ťa vidím pri klietkach! Tie zvieratá si neupracú samé!" Odišiel a pri tom do mňa drzo vrazil. Zaspätkovala som.
    Veď počkaj ty plešatec, ja ti to raz vrátim aj s úrokmi.
    Schmatla som do ruky metlu a lopatu, ktoré boli opreté o stenu šatne a zamierila som k opiciam. Zvieratá v tejto zoo som si zamiloval hneď pri prvej návšteve. Dokonca si tvrdím povedať, že aj oni mňa. Preto tú prácu rada zoberiem aj za Annu. Nerobí mi problém im všetko vyčistiť, nakŕmiť ich a niekedy sa s nimi aj pohrať. Ťava Estel bola veľmi vtipná. Vždy keď chcela, aby som ju ešte nejakú tú chvíľu hladkala, tak ma schmatla zozadu za tričko a párkrát ho požula. Zebra Sally milovala, keď som ju ostriekala vodou z hadice. Skákala vtedy od radosti a pripomínala mi mňa samu v tom najmenšom veku.
    Všetky zvieratá boli blízke môjmu srdcu. Každé si ma získalo pre svoju originalitu, pre svoj vlastný prejav vďaky a priateľstva. Tu platilo, že nie len pes je najlepším priateľom človeka. A navyše tu nik nehľadel na mňa ako na niečo nákazlivé a smrtiace. Pamätám sa ako som v škole dostávala rôzne prezývky od upíra k vlkolakovi alebo krvilačnej príšere, len kvôli mojim žltým dúhovkám.
    Rodičia nemajú taký problém ani zďaleka. Jeden má hnedé a druhý zelené oči. Pracujú v jednej firme a obaja sú obľubovaný svojím okolím. Občas mi hlavou prebleskne myšlienka, že som adoptovaná, čo je pravdaže hlúposť. Môže mi to potvrdiť moja staršia sestra, ktorá teraz žije v Európe aj so svojím manželom a mojím krásnym malým synovcom. Videla som ho zatiaľ len na fotografiách, no už vtedy som si zaumienila, že ho od radosti a nadšenia "zjem". Bolo to chutné malé bábo o akom sníva každá budúca mamička.
    Čistenie bolo za mnou, už ma čakalo len kŕmenie. Vzala som to z opačného konca ako predtým. Vo fúriku som si niesla kýble plné surového mäsa. Prv na rad prichádzali vlci a líšky. Ich domovom bola obrovská ohrada plná trávy a stromov. Akoby vyseknutá časť lesa.
   Zohla som sa po jeden z kýbľov. Bol mierne ťažký, no nič na čo by som nebola zvyknutá. Vzpriamila som sa a vytiahla prvý náklad. Mala som pocit, že za mnou niekto stojí, tak som sebou otočila. A veru nemýlila som sa. Okamžite som sklopila svoj zrak a zamierila k bránke.
   „Ahoj, Camm," pozdravila som svojho kolegu a zároveň bývalého spolužiaka zo strednej. Moc sa odvtedy nezmenil. Stále mal kaskádu vlasov farby slamy, ktoré mu liezli do sivých očí. Tak veľmi som mu závidela tú praobyčajnú farbu očí.
    „Ukáž, pomôžem ti Roxy," ponúkol sa a snažil sa mi kýbeľ vziať z rúk. Odvrátila som sa a nedovolila mu nič spraviť.
   „Fajn, ako chceš," zodvihol ruky v rezignovanom geste. „Mala by si vedieť, že dnes sme dostali darček. Do líščej svorky prirástla mladá samička."
    „Viem o tom, len som ju ešte nevidela." Nemala som dnes čas sa ísť pozrieť na nový prírastok. Videla som len auto, ktoré ju doviezlo. Dokonca som ani nevedela, že je to samička.
    Mierne mi Cammova prítomnosť vadila. Nikdy sme neboli extra kamaráti. Rovnako ako všetci moji spolužiaci sa tváril, že takmer neexistujem. Raz sme spoločne robili projekt, no napokon ho nechal celý na mne. Som rada, že som už vonku a nemusím zažívať tie dni posmechov a ignorovania.
    „Čo tu chceš?" spýtala som sa, keď ma neustále nasledoval.
   „Neviem. Skončila mi šichta a videl som ako Anna odišla. A keď som si dal päť a päť dohromady, prišiel som na to, že si za ňu zobrala šichtu." Chytil ma za rameno a donútil ma sa naňho pozrieť. Bola som si istá, že sa naše oči stretli, no on nezareagoval čo sa týkalo ich farby. Väčšinou to bolo tak, že ľudia hneď zutekali, prípadne sa nevyhli nejakej uštipačnej poznámke. On však iba pokračoval v tom čo začal.
   „Nemala by si ju nechať nech si s tebou robí čo chce. Máš tiež právo na voľno a oddych." Znovu som sklopila zrak a pokračovala v ceste ku kŕmidlám. Jeho slová mi drali dušu. Mal pravdu, lenže ja nemám silu sa jej vzoprieť.
    „Aj tak by som ten čas nemala na čo využiť," povedala som mu, pretože som vedela, že ide opäť za mnou. „Takto som tu aspoň medzi tými zvieratami a necítim sa tak..." Nedokázala som pred niekým priznať, že sa cítim sama a nechcená. Len by som sa nahlas ľutovala.
    „Ako to že ho nemáš ako využiť?" spýtal sa neveriaco. „Každý má nejaké záľuby, niečo čomu venuje svoj voľný čas."
   „Predstav si, ja nič také nemám," povedala som z povzdychom - to mäso bolo skutočne ťažké. Neďaleko prebehol vlk, no bol skrotený a nemal dôvod útočiť. Skôr to bol domáci pes vo vlčej podobe a dokonca mal také pekné meno Lucky. Každé zviera poznám po mene a viem ich dokonale rozoznať.
    „Shean, Jull, nebite sa zasa!" skríkla som na dvoch vlkov na kopci. Bola to len taká ich hra, no vždy to končilo natrhnutými ušami. Na chvíľu skončili a v momente, keď si mysleli, že ich nevidím, pokračovali. Len som sa pousmiala.
   „Tak vieš čo?" spýtal sa potmehúdskym hlasom. „Pod so mnou zajtra večer na rande."
   Od prekvapenia som sa naňho tak prudko otočila, že mi nejakým zázrakom spadla šiltovka a vlasy, ktoré som doteraz mala pod ňou mi spadli v dlhých prameňoch pozdĺž tváre. Milo sa na mňa usmial, čo úplne kontrastovalo s mojím vystrašeným pohľadom. Bola som teraz ako srnka Zou, ktorá taký pohľad nahodí vždy keď je krmník prázdny.
    Podišiel ku mne a prameň vlasov mi zastrčil za ucho. Bol tak neuveriteľne blízko a díval sa do mojich žltých očí. Nedokázala som sa ho to nespýtať.
    „Nevadia ti moje oči?"
    Chvíľu mu behal pohľad po mojich očiach akoby doteraz ani nezaregistroval, že sú iné. Rukou, ktorú mal ešte stále na mojich vlasoch, ma chytil za zátilok a pritiahol k sebe. Bolo mi jasné, čo chce spraviť a nesúhlasila som s tým. Chytila som mu tú ruku, ktorou ma k sebe ťahal a dala ju zo seba dolu. Následne som sa odtiahla a zohla sa po šiltovku. Kýbeľ odpočíval na zemi, kým som si v rýchlom pohybe opäť raz skryla vlasy pod modrou čiapkou.
    „Tak pôjdeš?" spýtal sa s nádejou a tentokrát zostal stáť tam, kde som ho bez slova odmietla. Otočila som sa len tak, aby mi videl do tváre a prikývla som. Nemohla som nič stratiť, len premeniť svoj život na niečo lepšie. Keď sa na mňa znovu raz usmial, nemohla som odolať a úsmev som mu opätovala.
     Kým som konečne prišla ku kŕmidlu pravdaže sprevádzaná dvomi vlkmi a jednou líškou, Camm už bol vonku z ohrady. Možno by som sa mala zamýšľať nad tým, prečo ma pozýva, ale popravde mi to je jedno. Vravím, horšie to už byť nemôže. Čo ma však trápi je, že ma chcel pobozkať.
     Vysypala som mäso do obrovského koryta zatiaľ čo všetky zvieratá poslušne čakali. Naučila som ich to ja osobne a som preto na seba patrične hrdá. Stále si trvám na tom, že sú ako domáce psy.
     Pozerala som ako sa obďaleč všetci napchávajú a postupne si odnášajú svoju „korisť". Uvedomila som si, že tam nevidím nový prírastok. Žiadna nová papuľka.
     Kde si krásavica?
    Bola som zvedavá, kde sa nachádza. Žeby ešte spala po tej ceste? Nemohla som nevypátrať, kde tá ryšavka pobehuje, prípadne či naozaj niekde spí. Pomaly som sa vyštverala na kopec a pri tom pozorne sledovala či neleziem nejakému vlkovi do územia. Nemusel by to pochopiť správne keďže teraz žuje svoju večeru. A zajtra som ešte chcela mať všetky končatiny. Hoci, mne by možno neublížili.
Z kopca som mala dobrý výhľad na celú ohradu. Rozhliadla som sa po okolí, no nikde som novú samičku nezahliadla. Začala som si o ňu robiť starosti. Posledné miesto, kde ešte mohla byť bol domček. Pokračovala som teda v ceste a zamierila k prístrešku, ktorý vyzeral ako malý domček. Rozdiel bol iba v tom, že nemal okná, ale viacero dvier, takých aké bývajú na domoch, keď máte psa.
     Vošla som cez dvere určené pre prípadného zverolekára. Nevedela, no dúfala som, že ju nájdem tam. Jediné svetlo sem doľahlo z otvorených dverí a malých guľatých otvorov pri streche. Naskytol sa mi pohľad slamy rozhádzanej po celej podlahe, čo bolo bežné, no niečo mi na nej nesedelo. Urobila som krok dovnútra. Pižmový pach mi udrel do nosa, no mala som ho rada a bola som naň za tie roky zvyknutá.
     Kvapky krvi pokrývali sivasto-žltú slamu. Okamžite som vbehla hlbšie. Zranila sa? Spravil jej to niekto z tejto svorky? Alebo je to len stará Sheanova či Jullyna krv? Strachom sa mi rozbúchalo srdce keď som odrazu uvidela novú samičku líšky ako leží na zemi a oblizuje si labku. Mala nádherný huňatý chvost a hrdzavo oranžovú srsť. Keď na mňa pozrela zostala som zarazene stáť. Pozoroval ma pár žltých očí, pár, ktorý mi bol tak jasne známy. Pozoroval ma pár mojich vlastných očí.
     Odvrátila sa odo mňa a znovu si začala lízať ranu. To ma prinútilo spamätať sa. Robila som k nej pomalé opatrné kroky a ruku som mala vystretú pred sebou.
    „Neboj sa malá, len pokoj, chcem ťa vziať na ošetrovňu, nič sa neboj," chlácholila som ju slovami, no v skutočnosti som chcela upokojiť seba. Nemohla som ju ani volať menom nakoľko som ho nepoznala. Dnes som mala veľa práce na to, aby som sa vypytovala na nový prírastok.
     Líška ma zrejme zle pochopila, pretože na mňa vycerila svoje tesáky a riadne zavrčala. Zatvorila som oči a pomaly sa nadýchla.
     Zistila som, že určité veci vám môžu zmeniť život v tom najčudnejšom okamihu. Nepýtajú sa kedy smú prísť, len prídu. Zasiahnu vás a odklonia vás od každodenného života. Prinesú vám nové obzory a poznania a ukážu vám, čo sa vo vás skrýva.
    V okamihu, keď som otvorila oči som len zahliadla ryšavý fľak, ktorý bol takmer pri mne. Od nárazu, aký nasledoval som skončila rozvalená na slame.
    Pravdaže, tú slamu som sem pokladala len včera, jasne, že to bola krv tej novej líšky.  
    Mala som pocit, že je to len jej hra až kým som neucítila jej zuby. Skríkla som od bolesti, keď mi jej ostré tesáky pretrhli kožu a ďalšími uhryznutiami aj svalstvo a šľachy. Snažila som sa si ruku vytrhnúť spod jej pysku, no riadne ma držala. Bolesť mi razila celým telom a krv sa liala po celej podlahe. Všetko ňou nasiaklo.
     „Nechaj ma! Nechaj! Fuj, prestaň!" kričala som na líšku a konečne našla silu si sadnúť. Nikdy by som si nemyslela, že sa veci môžu tak rýchlo zvrtnúť. Zostala som len zarazene sedieť, keď som zistila, že namiesto hryzenia ma už len oblizuje. Priateľsky akoby si žiadala odpustenie alebo sa snažila mi rany vyliečiť. Jazykom starostlivo prechádzala po každej diere, akú mi spôsobila.
    „Čo to malo znamenať malá, čo?" spýtala som sa jej a natiahla k nej druhú zdravú ruku. Hladila som ju po drsnej srsti ako starú priateľku. Akoby sa vôbec nič nebolo stalo. Premýšľala som či mám v skrinke obväz, aby som si ruku mohla obviazať, kým prídem na pohotovosť. Ale možno mi požičajú jeden na ošetrovni pre zvieratá. Budem tam musieť túto krásku odniesť.
     Konečne mi dolízala ruku, postavila sa a odkráčala. Tak meter odo mňa sa posadila a hľadela na mňa rovnakými žltými očami. Pohľad mi skĺzol na jej ranu. Chcela som vedieť ako veľmi je na tom zle. No prekvapenie mi nedovoľovalo sa pohnúť. Nikdy som nič také nevidela. Teraz som si istá, že snívam. Veď ma Camm pozval na rande, chcel ma pobozkať, potom ma napadla nová líška a napokon toto... Nemôže to byť nič len sen. Ako inak sa môže líške vyliečiť rana za pár minút?
    „Preber sa, preber sa, preber sa!" kázala som samej sebe. Chcela som si pomôcť zatvorenými očami a štípancami do ruky, no stále som bola tu, stále predo mnou sedela tá líška a pozorne ma sledovala.
   „Och!" Ruky mi vystrelili k tvári a v dlaniach som si ukryla tvár. Ja som snáď nie normálna. Akoby sa líške mohla uzdraviť labka za tak malú chvíľu. Možno ani nebola zranená a tá krv, ktorú som videla nebola jej. Zato teraz je tu dosť mojej krvi.
    Okamžite som sa spamätala a srdce sa mi rozbúchalo ako o preteky. Ruky som od seba odtiahla akoby boli nakazené vírusom. Dala som ich čo najďalej od seba, aby som na ne čo najlepšie videla. Doteraz zranenú ruku som obracala stále dookola a hľadala tie zranenia. Hľadala som stopy po útoku, po uhryznutiach, no nič. Nikde som nič nemala ani len jazvy či červené čiary. Vydesene mi pohľad začal behať z líšky na ruku a nevedela som čomu mám skôr venovať pozornosť a snažiť sa rozlúsknuť.
     „Ako si to spravila?" šepla som. Pobehla ku mne a znovu mi oblizla ruku. Čo tým chcela povedať? Že lízaním mi ju uzdravila? Počula som, že sliny zvierat liečia, ale určite nie v tak krátkom čase. Toto bol zázrak! Zrejme som sa zbláznila, ale trvám na tom, že tá líška je zázračná.
    „Takže si v poriadku?" spýtala som sa jej a postrapatila jej dlhú huňatú srsť na krku. Nemohla mi odpovedať, len pohla chvostom čím chcela určite povedať, že áno.
    „Smithová, kde si zasa!" Šéfov hlas ku mne doľahol z vonka. Len som pretočila oči a postavila sa na rovné nohy. Prečo ma stále otravuje? Robím veľa práce navyše a aj tak sa sťažuje.
     „Tak sa maj malá kamarátka, uvidíme sa zajtra a dovtedy si zistím tvoje meno."
    Vyšla som von. Za ohradou, ktorá bola len kúsok odo mňa stál plešatec s rukami v bok a naštvaným výrazom. Ani sa nečudujem, že pracuje s krokodílmi.
    „Áno šéf?" spýtala som sa zdvorilo a nahromadila do toho všetku trpezlivosť, aká mi ešte zostávala, keď som ho videla.
    „Kde sa flákaš? Už mali byť nakŕmené ďalšie zvieratá. Okamžite pohni tým zadkom a porozvážaj jedlo do každej ohrady. Keď som bol ja v tvojom veku..." jeho zvyšné slová našťastie zanikli ako tak odchádzal.
     Pozrela som na dvere domčeka. „Vidíš malá kamarátka? Tak aj takýto ľudia tu pracujú." Kýchla si a ja som sa na tom s chuti zasmiala. Ako sa hovorí, aj duša svedčí.
    „Čo tu chcel?" Pozrela som pred seba a našla tam Camm nalepeného na pletive so spýtavým pohľadom na tvári.
    „Čo tu robíš ty?" spýtala som sa ho na oplátku ja a podozrievavo si ho premerala. „Špehuješ snáď niekoho?" Myslela som tým seba alebo šéfa, no v skutočnosti som si ho len doberala.
    „Nie," mávol rukou, „len som si uvedomil, že sme sa nedohodli, kde sa zajtra stretneme. Tak?"
    „Tak čo?" znovu som ho „naťahovala".
    Usmial sa a pohodil ofinou. „Čo by si povedala pri šatniach o siedmej? Miesto, ktoré ani jeden z nás neminie."
Uvažoval rozumne a tak som prikývla. Ani jeden z nás nemohol to miesto minúť - obaja sa prezliekame do civilu.
    „Fajn, tak zajtra, už sa teším," povedal nadšene a venoval mi ďalší zo svojich úsmevov.
    „Vidíš ho, je ako malý chlapec," povedala som líške, ktorá ešte stále pri mne poslušne stála. Bolo mi to čudné, no pripisovala som to jej pocitu viny, že mi ublížila.
    „Páni, to je tá nová líška, však? Ako sa volá?" Vyzeralo to, že moje prehlásenie ignoroval. Lenže na tom nezáležalo. Zaujalo ma niečo iné.
    „Neviem. Myslíš, že má meno?" Logicky sa mi tá otázka objavila v hlave. Ak ani Camm, ktorý má na starosti sklad a všetky papiere od zvierat, nevie ako sa nový prírastok volá, potom zrejme nemá meno.
     Pokrútil hlavou a mykol plecami.
    „Foxell," povedala som mimovoľne. Odrazu sa mi to meno zrodilo v hlave a dokonale sa k nej hodilo.
    „Veď to je na tebe, ty sa o nich staráš. Nikto sa nenahnevá ak jej dáš také výstižné meno," natiahol posledné dve slová do kostolného spevu a nebyť toho pletiva tak jednu schytá. Preto som sa naňho len vražedne pozrela a pre upokojenie pozrela na líšku. Sedela už o kúsok ďalej, no upierala na mňa svoje-moje oči.
     „Tak už choď. Keď tu budem s tebou vykecávať, nič nespravím. A mám toho ešte dosť." Zatvorila som dvere na domčeku a otočila sa za ním. „Prečo tak na mňa hľadíš?" Jeho pohľad bol mne doposiaľ neznámy, akoby skúmavý.
    „Nič, nič, už idem." Odrazil sa od pletiva, lišiacky sa usmial a kroky si spríjemňoval pískaním. Nahla som sa trochu do stany, aby som ho videla či skutočne odchádza. Sťažka som si vzdychla, keď sa mi stratil z dohľadu. Pomaly som sa pobrala von z ohrady nakŕmiť ostatné mäsožravé zvieratá.
     Neustále som si obzerala ruku, ktorú mi pred tým pohrýzla. Ako je to možné? Ako môžu sliny jednej líšky vyliečiť zranenie takého kalibru?

***
    „Ako to myslíte, že ste ho museli utratiť?! Som si istá, že bol včera ešte úplne zdravý!" kričala som na šéfa a nepozastavoval sa nad tým odkiaľ beriem toľko odvahy. Reč bola o jednom z vlkov, konkrétne o Sheanovi. Len veľmi ťažko som udržiavala slzy, ktoré sa mi tlačili do očí. Bol to jeden z tých štvornohých priateľov, ktorý si ma obľúbil medzi prvými.
     „To nie je Vaša starosť!" kričal na mňa spätne a žila na spánku mi nekontrolovateľne pulzovala.
    „Ale je! Ten vlk bol jeden z mojich chránencov! Vôbec nič mu nebolo a ako jeho opatrovateľka som mala prvotne rozhodnúť, či je alebo nie je v poriadku. A pripomínam Vám, že bol viac než v poriadku. Blíži sa obdobie párenia a bol skvelým kandidátom na zdravého samca. Nebol dôvod ho utratiť!" Slzy ma už štípali, no našťastie som mala na jazyku dosť argumentov, aby to prekryli.
   Pretočil oči: „Nerobte z toho takú drámu Smithová. V podstate ešte po ňom nie je. Zverolekár si naňho nájde čas až zajtra. A na viac, vlci boli aj budú. A pripomínam Vám, že to ja som tu ten, kto to vedie. Nemáte žiadne slovo, čo sa tamtoho týka."
    „Vidieť, že to tu vediete," zašomrala som si popod nos a odvrátila pri tom tvár.
    „Čo ste vraveli?"
   Pozrela som opäť naňho: „Nič, že už idem domov," zahovorila som. Povýšenecky sa na mňa zahľadel a napokon len odfrkol a rýchlym krokom vyšiel z jeho vlastnej kancelárie. Presklená miestnosť so stolom a koženým kreslom a sedačkou mi nebola vôbec po chuti a bola som rada, keď som vyšla tesne za ním.
    To hrozné zistenie mi určite dnes nedá spať. Sheanovi nebolo nič a pri tom mu spravili čosi takéto. Nebudem sa môcť teraz pozrieť do Jullyných smutných očí. Bude tam mať výčitku - mala si naň dávať pozor Roxy - už to vidím. Lenže ja som o ničom nevedela, až kým som nevidela ako chudáka vlka odnášajú do auta zverolekára Gefersa. Jeho bezmocné telo uzavreté v klietke... Ten pohľad, ktorý sa mi naskytol ma prikoval k zemi a rozbehla som sa za ním až keď auto odchádzalo von cez bránu.
    Na ruke mi skončila akási kvapka. Pozrela som na oblohu, no bola jasná a nezdalo sa, že by malo pršať. Až keď zafúkal vietor a ja som pocítila na lícach čosi chladné, pochopila som.
   Slzy... Teraz sú už zbytočné.

   Prezlečená v civile som prechádzala po vyľudnenom meste. Prítomnosť ľudí mi vynahrádzali svetlá a rôzne reflektory či svietiace bildbordy. Sklopila som pred nimi hlavu a ruky si ukryla vo vreckách bundy.
    Som zvyknutá takto neskoro chodievať domov. Sama. Úplne nechcená a nikým nepotrebovaná. Trochu ma prekvapuje, že si na takú osamelú dievčinku nikto netrúfol. Bola by som ľahký terč. Ale môžem byť len rada.
    Pri pomyslení na môj malý, no za to útulný byt, ktorý zíva prázdnotou, som pocítila akúsi úzkosť. Tá samota a bezstarostný život sprevádzaný nudou... to ma už naozaj nebaví! Chcem zažiť konečne život! Chcem vedieť, čo je to život aj z iného hľadiska!
    Spozornela som. Moju pozornosť upriamili kroky. Čiesi kroky, ktoré boli blízko. Obzrela som sa a rýchlym pohľadom premerala okolie. Nikde nič. A pri tom tie kroky zneli akoby hneď za mnou. Mierne som potriasla hlavou a snažila sa tú kradmú myšlienku vyhnať z hlavy. Zrejme som len prepracovaná.
    Tá myšlienka mi však nevydržala dlho. Vzápätí som opäť počula kroky, dych, šuchot oblečenia, ktoré sa pohlo pri každom kroku a pohybe tela. Strach sa akosi pominul. Viem určite, že niečo takéto by ma kedykoľvek vystrašilo, no odrazu nie. Len som pokojne kráčala ďalej a moje srdce či dych si nepridali na rýchlosti ani náhodou.
    Vedela som, teraz som si už bola úplne istá, že ma prenasleduje nejaký človek. Podľa krokov, ich pravidelnosti a zvuku, ktorý vydávali pri dotyku zo zemou; podľa dychu a funenia som vedela, že je to muž. Mohol mať tak nad štyridsať, vysoká postava a rýchle kroky. Dával si síce pozor, aby našľapoval ticho, ale na mňa nemal.
    Zo všetkého toho, čo sa teraz dialo ma prekvapilo iba moje vzrušenie z boja, aké ma naplnilo. Nebála som sa ho, jeho myšlienok a zvrhlostí, nebála som sa následkov mojich úderov, ktoré nasledujú, nič ma nenapĺňalo strachom. Voviedla som ho do zašitej uličky medzi domami, kde okrem kontajnerov a smetí nič iné nebolo. Na tvári sa mi objavil úškľabok, keď som sa celá otočila k nemu tvárou.
Premeral si ma pohľadom a môj výraz tváre bral ako hru, ktorú som sa rozhodla s ním hrať. No on nepochopil, že ja som samotár a hrám len za seba.
    Z vrecka nohavíc vytiahol nožík a jeho lesknúcu čepeľ si prezeral akoby sa snažil si zapamätať jej pôvodný tvar. Nadvihla som obočie.
    „Neboj sa maličká," povedal sladkým hlasom, ktorý mi dral uši a chcelo sa mi z neho zvracať. Tvár som vykrútila v znechutenom geste a hodila na zem kabelku.
    „Neboj sa dedo, ani si to nevšimneš," odvetila som mu na oplátku a znova sa uškrnula. Mala som z toho takú radosť! Elektrizujúci pocit vzrušenia prechádzal celým mojím telom. Zaklonila som hlavu a zhlboka sa nadýchla. Ruky ma neposedne svrbeli ako už chceli ničiť, trhať a ubližovať. Vyhovela som samej sebe s tou najväčšou radosťou.
     Rozbehla som sa naňho a jedným rýchlym odrazom som naňho skočila. Pravou rukou som sa zahnala a na krku mu urobila štyri krvavé čiary. Jeho vydesený výraz som si vôbec nevšímala a pri každom ďalšom pohybe mojich pazúroch po jeho tele som sa cítila skvele. Nebavilo ma to však večne.
     Obratne som sa postavila a schmatla ho za potrhanú bundu. Ľahko ako pierko som ho vyzdvihla do vzduchu a šmarila ho o stenu. Skĺzol na zem a nehybne stonal. Nadával mi, no jeho hlas bol tichší než samotné ticho.
    Zasmiala som sa: „Nabudúce si riadne premysli, na koho chceš vytiahnuť zbraň." Ladným krokom som k nemu podišla a čupla si. „Och, chudáčik, zomieraš? Cítiš ako sa ti krv vlieva do pľúc? Cítiš ako nemôžeš dýchať a strácaš pomaly vedomie? Cítiš, hm?" kopla som doňho.
   Obďaleč som započula akýsi šuchot a pohyb. Mohol to byť nejaký potkan alebo mačka, no bezdomovec, či okoloidúci, ktorý si chcel skrátiť cestu. Jednoznačne som musela odtiaľto čo najskôr vypadnúť.


    Ozval sa zvuk sirén. Skôr ako som sa stihla spamätať prebleskli okolo mňa tri policajné autá a uháňali smerom odkiaľ som odchádzala. V tesnom závese bola sanitka a blikajúca červená a modrá mi nerobili dobre na oči a musela som sa odvrátiť. Sledovala som ich spoza ramena, za ktorým som ukrývala široký úsmev. Nemala som z nich strach. Nemajú totiž šancu ma nájsť alebo vôbec obviniť.

Spisovateľov komentár k príspevku

tento prispevok mi už nejakú dobu ležal "v zásuvke" takže prečo ho sem nedať :) nemá pokračovanie hoci premyslené to mám, no pracujem na niečom väčšom, takže majte pochopenie :) ďakujem za komentáre a pod. :) :3


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
Veľmi zaujímavý nápad, páčilo sa mi zakomponovanie zoo a opatrovateľstva, vyznelo to dosť vierohodne, jej láska k zvieratkám. :) Čítala som komenty, že je to staršieho dáta, takže nejdem riešiť, čo by bolo treba vylepšiť a rozviť, keď už vieš. :)  
Spisovateľ/AutorRaniya Pridané dňa22. mája 2015 20:35:48
Annaru
Ďakujem, cením si tvoj názor a som rada, že sa ti to takto pozdávalo :)  
Spisovateľ/AutorAnnaru Pridané dňa22. mája 2015 20:47:13
6 bodov
No, tak som si to prečítal... a vidím, že 3 odporúčania a 3x10 bodov... Ok, viem to pochopiť, ale tak trošku poviem ja čo si myslím. A začnem s dobrými vecami, lebo sú tu nejaké. V prvom rade spojenie Roxany so zoo je stvárnené skvele. Vieme, ako sa cíti, vieme čo prežíva, je to skvelé. Občas som si hovoril, aké by to bolo pri šelmách ako sú tigre alebo levy, ale bolo to vynikajúce. Momentka, kde ju líška uhryzne je tiež super. Chvíľku človek rozmýšľa, čo sa deje a je to moc dobré. Čo sa týka napísania, je to zaujímavé. Človeka to chytí a ponorí do deja. Je to prehľadné, nápadité, občas mi tam vadili niektoré "lišiacky" použité slová, ale to sú skôr detaily. Čo mi však vadilo sú postavy. Nezdali sa mi byť zaujímavé, nenašiel som na nich nič, čo by sa dalo opísať viac ako jednou vetou. Roxana je nula, z ktorej bude hrdina, šéf zoo je zlý šéf, ktorý si myslí, že je boss, Camm by bol podľa mňa v pokračovaní ten, do ktorého sa zamiluje. O Anne nevieme nič, len že je lenivá... chápeš čo myslím? Je to blbé, keď postavy človek opíše takto jednoducho. Ale dá sa tu urobiť argument, že fantasy nie je ani až tak o postavách ako o celkovom koncepte príbehu. Čo je pravda, len keď už niečo také je, tak by som chcel vidieť viac zo sveta, ktorý príbeh opisuje. Chcel by som viac vedieť o tom čo sa stalo ďalej, lebo toto jednoznačne nebol koniec. :). A potom je tu New York, ktorý sme videli v každom filme a z môjho uhla pohľadu to nepôsobí až tak zaujímavo. Mohlo to byť radšej v nejakej malej dedinke so ZOO, kde by sme mohli vidieť niečo, čo by sa vytvorilo v tvojej fantázii a nie to hnusné veľkomesto, ktoré sme videli miliónkrát a v noci sa tam dejú vraždy a nikoho to netrápi, lebo je to samozrejmosť. Takže, je to pre mňa príbeh v kategórii OK. Dalo by sa z toho spraviť niečo viac, a myslím si, že keby to pokračuje, mohlo by to byť zaujímavejšie. Z toho čo tu ale mám je to pre mňa 6/10  
Spisovateľ/AutorVladi Rusnák Pridané dňa13. augusta 2014 07:48:14
Annaru
Veľmi pekne ďakujem za komentár, vážim si to. Iste, súhlasím s tebou, že tie postavy majú jednoduchý a až príliš priamy charakter. Viem to argumentovať nasledovne - jednak je to jeden z príbehov, ktorý som písala už strááášne dávno a nemala som ešte písanie na takej úrovni ako napr. dnes; a jednak je to "oneshot" jednorazovka a nezdalo sa mi správne, aby som postavy robila tajomnými, zložitými na charakter - chcela som len jasne priblížiť Roxanin život. :) Tvoje tušenie je správne, cítiť z toho, že by si to žiadalo pokračovanie a nejaké možno aj je... pravda v mojej hlave, pretože som ho nenapísala, hoci som to mala premyslené. Pokračovanie však vo mne budilo len akési prerobenie existujúcej filmovej Catwoman s Helle Berry (hoci nešlo o smrtiaci krém :P). NY som použila ani neviem prečo - mala som nápad a išlo o premenu dievčaťa na polovičnú líšku a zmeniť tak jej život... Nerobila som nejaký prieskum a hlbšie nepremýšľala nad pozadím príbehu... Dnes by som to zrejme spravila inak. :) Ešte raz ďakujem za komentár a hodnotenie. Bola by som rada, keby si nazrel aj do novo pridanej Dobro je skaza - komentár tvojho typu sa mi zíde (kritiky sa nebojím) :)  
Spisovateľ/AutorAnnaru Pridané dňa13. augusta 2014 15:17:43
Čierna Luna
10 bodov - odporúčam
Úžasné, nedá sa tomu nič vytknúť! Páči sa mi to.  
Spisovateľ/AutorČierna Luna Pridané dňa7. augusta 2014 11:57:01
Annaru
Vďaka :) hoci si myslím, že vytknúť by sa tomu čosi dalo, ale som rada, že sa páčilo ^^ Ďakujem za hodnotenie ;)  
Spisovateľ/AutorAnnaru Pridané dňa9. augusta 2014 22:14:37
10 bodov - odporúčam
páči sa mi to :)  
Spisovateľ/Autorrokaj Pridané dňa28. januára 2013 20:10:08
Annaru
Skutočne? To som rada, je to totiž jedno z mojich starších diel, keď som len začínala, nemyslela som, že sa to bude niekomu pozdávať ^^ Ďakujem :))  
Spisovateľ/AutorAnnaru Pridané dňa28. januára 2013 20:15:22
10 bodov - odporúčam
páči sa mi to, sesternička :-)  
Spisovateľ/AutorRedOne Pridané dňa11. októbra 2012 19:11:50
Annaru
Ďakujeeeem ^^  
Spisovateľ/AutorAnnaru Pridané dňa11. októbra 2012 19:50:21
niet začo :)  
Spisovateľ/AutorRedOne Pridané dňa12. októbra 2012 14:46:45
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8