Skutočná láska - 3.časť - záchranca

,,Netráp sa, samozrejme, že ťa odtiaľ dostanem. Neodídem, pokiaľ nerozviažem tieto slučky!" Z jeho hlasu je cítiť súcit a odhodlanosť ukončiť môj ,,pobyt" na tej nepohodlnej  stoličke. Bola som presvedčená, že tento šarmantný mládenec si s uzlíkmi hravo poradí. ,,Fíha, autori by si zaslúžili bobríka. Takéto uzle  sa skauti učia aj týždne," zavtipkuje a snaží sa rozväzovať šnúrky i švihadlo.  O necelú polhodinu na mňa dýchlo čaro slobody. ,,Ďakujem, ktovie, koľko by som tu sedela, keby..."

,,Netrčala by si tu dlho," preruší ma, ,,Bol som na návšteve u sestry, býva v tamtom činžiaku. Práve som sa díval z balkóna, rád sledujem hrajúce sa deti.  Videl som ťa a zdalo sa, že potrebuješ pomocnú ruku, tak som ti ju prišiel ponúknuť."

,,Naozaj milé od teba. Ešte raz vďaka. Ako sa vlastne voláš?"  spýtam sa hanblivo.    

 ,,Lukáš  a ty?"

,,Rebeka, teší ma."

,,To je krásne meno.  Ty si tiež zo Slovenska?" ,,Áno. prisťahovali sme sa  sem pred tromi mesiacmi. Inak vynikajúco ovládaš slovenský jazyk." ,,Ďakujem, ale tento kompliment nie je na mieste. Ja totiž pochádzam takisto  zo Slovenskej republiky.  Vieš, keď som sa narodil, opustila ma mama. Po nejakom čase si ocko našiel priateľku v Prahe a tak sme sa sem presťahovali. Lujza si ma ihneď osvojila a získal som i o rok staršiu sestru," dokončil svoj  smutný príbeh s krásnym koncom a ďalej ma zahŕňal otázkami. Bol to príjemný rozhovor. Z jeho slov vyžaroval pokoj a harmónia. Zo západom slnka som sa začala zberať domov.

,,Rebeka, počkaj. Ja... nechcela by si so mnou zájsť do pizzérie?" spýtal sa ma odrazu Lukáš. Mala som na jazyku odmietnutie, no fešák nahodil taký úpenlivý pohľad, že som musela jeho pozvanie prijať. ,,Jasné, ty môj hrdina, " usmiala som sa a spoločne sme kráčali večerným mestom...    

.