Písať, je to ľahšie

Nikto ma vlastne nenútil. Ale nebola to ani moja voľba. Proste som to musela urobiť, muselo sa to stať. Prečo? Veď mňa sa nikto nepýtal, či chcem.....a ak by to mohol niekto ovplyvniť, kto by to mohol byť?

Prekročila som ho. Ten prah, ktorý vlastne ani neexistuje. Je to len v našich hlavách. 18.......prah dospelosti. Už som dospelá.....DOSPELÁ? Preboha ja nechcem...nechcem byť taká, ako sú tí dospelí ktorých poznám... Aj ja budem taká? To teda nie, ja budem určite iná! A nehovorili si to aj títo dospelí, keď videli dospelých vo svojom mladom veku? Asi je to dané osudom, ale myslím si, že sa to dá ovplyvniť. Dáte mi prosím návod? A možno sa len úplne zbytočne strachujem a zaoberám vecou, čo vlastne nikto z nás nedokáže ovplyvniť. Veď je úplne prirodzené starnúť. Mám však pocit, že keď sme už dospelí, tak sa nevieme tak odviazať, ako keď sme boli mladý. Lenže čo znamená dospelosť? Nemyslím si, že je to len tých 18. Povedala by som, že 18 je dospelosť pre deti. Konečne majú tú svoju voľnosť, po ktorej túžili od puberty. S dospelosťou prichádzajú úplne iné povinnosti, a dosť veľká zodpovednosť. A zodpovednosť je ďalšia záťaž na psychiku, lebo dosiahnuté výsledky nie sú vždy uspokojivé. Dokelu, teraz píšem ako dospelák, ale ako mám byť stále dieťa, keď všetci naokolo odo mňa čakajú dospelácke činy. Nevládzem sa pozerať na to, akí sú zo mňa sklamaní. Preto mi to detstvo nejak uteká. Už si ani nepamätám, kedy som sa naposledy poriadne, bez stresu a obáv, že konám detinsky, zabavila. Mám ešte právo byť dieťa? Ja viem, pre svojich rodičov budem dieťa stále, ale ešte nechcem byť úplne dospelá. Ak máte pocit, že som týmto článkom vlastne nič nepovedala, tak nevadí, spravila som to pre seba. Pocit a strach na papieri sa správajú inak, ako keď ich máte len v hlavičkách...a na papieri sa mi teda viac páčia...