Priznanie psychopatky...

Tá bolesť sa nedá opísať. Je vrytá hlboko v mojej mysli, v mojom srdci... Snažím sa jej brániť, no pohlcuje ma čoraz viac. Je oveľa silnejšia ako ja. Už nedokážem viac bojovať..

Ak ma dokážeš zachrániť, urob to prosím. Nič iné by som si viac nepriala, ako byť znovu slobodná. Nezviazaná...

V hrdle mi naviera bolestivá hrča a oči ma začínajú páliť od prichádzajúcich sĺz. Bez dovolenia začnú kĺzať po mojej tvári.

...Prečo zase ukazujem svoju slabosť? Prečo im robím takú radosť? A PREČO TO NEDOKÁŽEM ZASTAVIŤ?!!

Veď predsa viem, že to nemajú radi. Nikto to nemá rád. Tí odporní bastardi. Nenávidím ich. Moja nenávisť je hlbšia, ako oči rozpálené vzrušením a túžbou. Je taká veľká, že ma pohlcuje úplne celú. Má ma v hrsti. A ako ľahko som sa nechala zlákať...je to na smiech.

Prečo teda ľutujem samu seba? Aj tak viem, že to nikoho neobmäkčí.
... Len moja hodnota čoraz viac klesá. Blíži sa na bod mrazu.

Moje telo je každou chvíľkou čoraz chladnejšie a zatiaľ som nedokázala nič. Len sa premeniť na odpornú, špinavú handru, ktorou utiera úplne každý. Ak prídu aj na to, upália ma za bosoráctvo. Nie! Nikto sa to nesmie dozvedieť! Je to len medzi mnou a vami...

Prečo sa neustále usmievate?! Čo nevidíte, že ja trpím? Že ma neviditeľné ruky škrtia a pomyselné pazúry sa zarývajú čoraz hlbšie?
Prosím, nechajte ma už! Ja už nemôžem! Nechcem!

...viem, že ste pri mne. Už mi bude lepšie, nebojte sa. Už mi nevadí, že ma volajú blázon, psychopat. Myslia si, že neexistujete. Ale nebojte sa, viem, že to robia schválne.

To kvôli tomu, že ma nemajú radi! Odporní sviniari!! Áno, musím ich zabiť! Zabijeme ich spolu!

Ale nebojte sa... mne to už nevadí... Znova sa usmievam. Som šťastná, že ste zase pri mne.
...som znovu, so svojimi vílami. Vo svojom svete. Už nikdy neodídem...