Helena (I. časť)

Helena

Bola nedeľa podvečer, oceľovosivé mraky na oblohe signalizovali upršanú noc. Tma sa pomaly rozpínala a v malej krajinke naberala na hustote. Popri vlhkej ceste sa tiahli políčka všetkých odtieňov zelenej, ale už ju to nefascinovalo ako kedysi. Sedela, tváriac sa čo najpokojnejšie aj keď každým šmykom pneumatík na mokrej ceste sa jej divo rozbúchalo srdce.

Ešte pár minút, šepkala si v duchu a usilovala sa nestískať príliš ruky. Prehrávač v iPhone dohral zamilovanú melódiu a spustil energické tóny. To ju ešte viac rozrušilo. Mala chuť zdvihnúť sa z čierneho koženého sedadla, a urobiť nejaký rýchly pohyb, hocičo čo by ju vytrhlo z bezmocnosti a nervozity. Prečo bola nervózna, keď konečne uteká z depresie?

Za tmavým oknom stále nebadala známky civilizácie. Zatvorila oči a usilovala sa predstaviť si rušné mesto plné nočných svetiel a života. Nevedela prečo, ale vždy keď bola mimo domu, nemala čas myslieť ako sa práve cíti. Vtipný kamaráti, cigarety, alkohol a iné látky našťastie nezapadali do toho nenávideného sveta, z ktorého sa snažila silou mocou uniknúť. S hlavou opretou o okno zaspala. 

„Už tam budeme," ozval sa spredu šofér a Helena náhle precitla z nepokojného sna. Mokré polia vystriedali domčeky a keď sa zapozerala do diaľky, v chladnej temnote žiarilo tisíce svetielok. Bola šťastná. Prvý raz za tento týždeň. Nenávidela jarné prázdniny.

Ešte v tú istú noc sa na izbe opila. Bláznivé rozhovory s kamarátkami, ktoré viedli pri troch fľašiach vína a kolujúcom jointe ju oslobodili od nekonečných a nezmyselných myšlienok. Iba okolo jednej nadránom, keď sa konečne zvalila do postele, ju zastihla osamelá nálada a znova sa cítila zbytočná. Nemohla uveriť realite. No čo bolo horšie- nevedela sa s ňou zmieriť.

Ráno vstala s menšou bolesťou hlavy ale nevadilo jej to. Bola to cena za večer bez spomienok na minulosť. Obliekla sa a začala sa baliť do školy. O vtipné ráno sa postarali najmä jej spolubývajúce. Najlepšie kamarátky a zároveň spolužiačky. Vedeli o jej príbehu a bolesti, ktorá sa s ním neodmysliteľne spájala, avšak nedokázali pochopiť ani precítiť ho tak, ako to cítila ona. Mali však veľmi cennú schopnosť rozosmiať ju, vyplniť jej program povrchnými dievčenskými aktivitami a aspoň nachvíľu mohla prísť na iné myšlienky. A občas ju už len to držalo pri živote. Dnes to mala byť po škole káva a sauna.
„Na čo myslíš?" spýtala sa Car keď sa všetky tri spolu dusili v saunovom pekle.

„Na nič," zahovorila rýchlo a snažila sa nadýchnuť z horúceho vzduchu. Vedela perfektne klamať, avšak nie pred nimi.

 „Nemysli na to, je to debil," povedala to akoby tým bola celá vec ukončená.

„Srať na neho. Vôbec si ťa nevážil," horlivo sa pridala Ness a ďalej pokračovala, „nechápem čo si na ňom videla. Oproti tebe bol nikto."
Tieto slová ju ani nepovzbudili ale ani jej neublížili. To ona bola krava lebo mu znova uverila a ešte väčšia krava lebo chcela aby sa vrátil. A to ju na tom najviac bolelo.
„Ja viem," povedala s odhodlaním ukončiť tému.

„Čo budeme robiť večer? Nechce sa mi trčať na izbe," zahlásila Ness a odhŕňala si spotené blonďavé vlasy z čela. „Mušíme sa učiť na písomku, čo?"

„Serem na to, nechce sa mi," povedala Helena len čo Ness dokončila vetu.

Vulgarizmy neboli v ich parte zvláštnosťou, no na verejnosti ich skoro nikdy nepoužívali. Museli si držať fasádu dokonale vychovaných snobských dcéreniek.

„Ja asi tiež, možno si to večer ešte prečítam," dodala Car a pokúšala sa nájsť pohodlnejšiu polohu na horúcom drevenom lehátku. Helena jej chcela pochybovačne odvrknúť ale v tom ich konverzáciu ukončil slaninový chlap, podľa hodiniek možno podnikateľ, ktorý vliezol do sauny bez plachty. Všetky tri sa automaticky natiahli po tie svoje a s úškrnom na tvárach sa ponáhľali pod studenú sprchu. Podobné veci sa im tu stávali často.

Cez týždeň si ešte párkrát vyrazili do solária a na nákupy ale po celý čas si ho z hlavy nevyhnala. Každú noc keď išla spať si opakovane prehrávala všetky krásne momenty. Tie najhoršie si nechala nakoniec a vždy jej vyšla aspoň jedna slza s lepálnym nevyrieknutým povzdychom: „Prečo?"

Celé to bláznovstvo vrcholilo v piatok. Síce bola v meste a v partií plnej kamarátov, ani jeden ju nepoznal takú, akou naozaj bola. Poznali ju s večným úsmevom na tvári, chtivú po zábave no na druhej strane si u nej každý mohol vyliať svoje srdce. Aká však bola v skutočnosti? Úsmevy rozdávala s jasným cieľom niečo dosiahnuť, milé pohľady boli väčšinou neúprimné avšak jej snobstvo a antipatická povaha boli len následkom strachu, s ktorým neprestajne žila. KTO vlastne bola?

Bol to dookola ten istý scenár. Po štvrtej vodke ju kamarátky vytiahli na parket, po siedmej natrafila na nejakého známeho a po ôsmej sa s ním vytratila z baru. Nechcela myslieť, chcela si užívať, túžila byť milovaná ale nechcela milovať, chcela všetko avšak dávať vôbec nič. Chcela byť ako on, chcela mu to vrátiť. Cítila sa tak sama, stále obklopená ľuďmi a pritom taká osamelá a práve preto podnikala tieto úlety. Dnes to bol Jacob. Pekný, celkom inteligentný ale na druhej strane nenapraviteľný sukničkár, skoro presne ako jeho namydlený právnicky ocinko. Vášnivo ju bozkávajúci v tme a rukami blúdiaci kam len dosiahol. Opätovala to ale vždy vedela kde sú jej hranice a pokade s ním až môže zájsť. V jednej sekunde sa po ňom divo vrhla a keď v ňom začala narastať túžba skrotla. Zápasila naraz s ním aj s nutkavou potrebou vracať, keďže jej žalúdok si nikdy nevedel zvyknúť na tvrdý alkohol.

„...Chcem ťa...strašne ťa chcem...", dychčal a pokúšal sa jej rozopnúť  podprsenku. V mysli sa smiala, bola zvyknutá na falošné sentimentálne reči, ktoré určite opakuje každej druhej. No na druhej strane jej spôsobovalo neskutočnú rozkoš, to chvejúce sa telo, ktoré sa na ňu lepilo a pokúšalo sa ju zviesť. Síce sa nevedel bozkávať tak ako si to predstavovala, páčili sa jej na ňom jeho mužné ramená a spôsob, akým ju objímali. Bola v pokušení zájsť ďalej, ale viac by stratila ako dosiahla. Bol ňou omámený ale iba TERAZ, po fyzickej stránke. Vnímali sa asi ako ligotavé obaly ale ani jeden z nich nebol zvedavý na vnútro toho druhého. Zajtra sa pravdepodobne budú tváriť akoby sa nič nestalo a nikdy o tom nebudú hovoriť. Vždy to tak bolo. Až na pár výnimiek, ktoré sa snažili aspoň trochu nahliadnuť za ligotavý obal, a ktorým sa ako jediným podarilo dostať sa do jej nohavičiek.

Definitívne bolo však že ani jeden z nich nevlastnil niečo, čo bolo dávno darované niekomu inému. Jemu. Mohla klamať a klamala všetkých, no nikdy neoklamala sama seba, aj keď sa o to úporne snažila. Nedokázala ho prestať milovať. A teraz tu bola, v tme, v náručí človeka, ktorý jej viac škodil ako pomáhal, pretože jeho dotyky iba znásobovali nenávistnú bolesť, ktorá ju k tomuto všetkému hnala. Ponižovala sa k lacnému vzrušeniu len aby mala v hlave ešte väčší zmätok. Náhle pocítila príval odporu a začala sa vymaňovať z jeho železného objatia.

„Čo sa deje?", pýtal sa Jake nechápajúc. Podobne ako ona bol opitý, len s tým rozdielom že jeho telo vedelo stráviť alkohol, bez toho aby mu bolo zle.

„Je mi zle," povedala priškrtene a naplo ju. Jake ju rýchlo pustil, zmienka o tráviacich ťažkostiach vždy zaručene zabrala. V skutočnosti jej bolo zle jedine zo seba. Predstierajúc prichádzajúcu sprchu sa prehla čo bol na jej ihličkových podpätkoch skutočne kaskadérsky výkon a predýchavala. „Musím ísť domov," zafňukala falošným hláskom, dúfajúc že jej zavolá taxík a tým sa táto trápna nezmyselná chvíľa skončí. Nechcela s ním skončiť niekde v hotelovej izbe a už vôbec si ho nechcela ťahať na privát. Ness tiež zostala na víkend.

„Čože? Je ti tak veľmi zle?" znova priskočil a začal ju hladiť po vlasoch z bezpečnostnej vzdialenosti, no stále sa nevzdávajúc. A toto bolo priveľa, NENÁVIDELA keď sa jej niekto dotýkal vlasov. Zvlášť taký bezpredmetný človek ako Jake.

„Uhm," rýchlo prikývla a znova sa prehla. Všetko, po čom túžila bolo len konečne byť vo svojej posteli. A sama.