...a príbeh pokračuje /4.- sklamanie/

"Ja však neviem o ničom!" zaškerila som sa a snažila som sa ho odstrčiť.
Nemôžem dovoliť, aby si niekto niečo takéto ku mne dovoľoval, ale... Napriek tomu som sa nemohla ubrániť úsmevu. Bola som mu veľmi vďačná za tú peňaženku. Noaj takho nemôžem nechať v tom, že spraví jednu dobrú vec a už mu budem padať k nohám. To nech si vyhodí z hlavy. A pekne ďaleko...

"Keď budeš vedieť, tak sa ozvi!" vrátil mi úškrn a žmurkol.
"No to určite!" oplatila som mu to rovnakou mincou a už som za ním zatvárala dvere.

Konečne som doupratovala. Vyvalila som sa do kresla, pred televízor a nezmyselne prepínala programy. Kedy už pôjde konečne niečo zaujímavé?
Nakoniec ako vždy, som skončila na nejakom bezvýznamnom 200-dielovom seriály.
Omamná a lákavá vôňa bábovky sa začala šíriť vzduchom. Zhlboka som sa nadýchla a už som sa nemohla dočkať, kedy sa konečne dopečie.
Nemám rada pečenie. Nie kvôli samotnému pečeniu, ale práve kvôli času, ktorý to zaberá. Moja rúra totižto stojí akurát tak za... Normálne sa to má piecť 20 minút a mne sa to pečie dvojnásobne dlho. Och!

CŔŔN!
Opäť zvonček. Otrávene som vstala a šuchtavým krokom došla k dverám.
"Ahoj!" zvolala mama, len čo ma uvidela.
"Čaute, poďte ďalej." odstúpila som sa im z cesty, len čo ma rodičia vyobjímali.
"Čo máš nové?" opýtala sa mamina, len čo sa posadila.
"Čo by... Všetko po starom. Ty sa radšej pochváľ." odpovedala som jej a medzitým som vyberala poháre na kávu. Zo šálky by ju môj ocino nikdy nevypil. On jednoducho musí mať priesvitný pohár. Nejaký blbý zvyk, alebo čo...
"Soňa už je v druhom mesiaci." oznámila mi mama hrdo. Jasné, moja milovaná sestrička. Ešte doteraz sa mi zdá, akoby so mnou súperila o priazeň rodičov. Nezmyselné...
"Vážne? Teší sa?" usmiala som sa. Napriek tomu, aká bola, mala som ju rada. Predsa len to bola moja staršia sestra. A popravde, tešila som sa na to malé aj ja. Veď nakoniec, kto by sa netešil?
"Sranduješ? Už má dokonca naplánovanú izbičku! S Gregorom sa nemôžu dočkať!" odpovedal tentokrát otec.
"To sú celí oni. Všetko musia mať hneď. Aj so svadbou to tak bolo." zasmiala som sa. Skutočne, mali svadbu 3 mesiace po tom, čo sa spoznali. Bláznivé, ja viem. Možno trošku romantické.
Ešteže ja som nebola taká zbrklá...
Konečne som nakrájala tú úžasnú, ešte teplú bábovku. Kedysi mi stará mama poradila, aby som formu nevysypala múkou, ale kokosovou múčkou. Odvtedy to tak robím neustále...

"Simon tu nebol?" opýtal sa otec.
"Nie." odvetila som prirýchlo a obliala pri tom poháre vrelou vodou. "Prečo?" dodala som ešte s úsmevom, aby som zakryla svoje rozpaky.
"Stále nechápem, prečo si sa s ním rozišla. Veď bol pre teba ako stvorený." krútila hlavou mama.
Ešteže nič neviete...
"Ale mami... Už som ti to vysvetľovala. Nerozumeli sme si." pokrčila som ramenami a odniesla im kávu.
"To už ty vieš..." ukončila túto tému.
Nedokázala by som im to povedať. Určite by mi neverili. Predsa, oni ho poznajú len ako toho dokonalého, milujúceho muža. Nikdy pred nimi na mňa nezvýšil hlas...

"...a zastavte sa zase niekedy!" rozlúčila som sa s nimi. Konečne! Mám ich vážne rada, ale musím si vychutnať chvíľku tej samoty. Toho obklopujúceho ticha.
...ktoré práve preťala melódia môjho mobilu.
Okamžite som ho schmatla.
"Áno?"
"Anet? Čau, tu Ema. Neskočíme dnes von?" ozval sa do telefón jej piskľavá hlas.
"Dnes sa mi nejako nechce..."
Môj hlas znel otrávene. Popravde, fakt sa mi s ňou nechcelo nikam ísť. Poznám sa s ňou už dlho, chodili sme spolu na výšku. Všade sa pchá a občas mi pripadá, akoby to nemala v hlave v poriadku. Napriek tomu ju však mám rada. Mám ju rada natoľko, že si vypočujem jej problémy a pomôžem jej, no žiadne chodenie po kluboch a podobne do toho zoznamu nepatrilo.
"A kedy budeš mať čas? Chcela by som sa porozprávať." vyzvedala ďalej.
"Em ja neviem. Však keď budeš mať niekedy cestu, tak sa zastav." odvetila som jej už mierne podráždene. Niekto vie byť poriadne neodbytný.
"No dobre. Tak zatiaľ ahoj." rozlúčila sa trochu sklamane.
Nech sa na mňa nikto nehnevá, ale ja som tiež len človek...

Večer som už sedela pri barovom pulte a zamyslene točila pohárom. Zlozvyk.
"Dnes tu máš dosť ľudí..." rozprávala som sa s barmankou, zatiaľ čo ona miešala nejaký drink.
"Niečo mi hovor. Ledva sa stíham obracať. A čo ty a ten mladík? Dnes tu s ním nie si?" zaksichtila sa.
"Prosím ťa. Ja som tu nebola s ním. To on stále otravoval. Ale keď sme už pri tom, dnes mi doniesol peňaženku, že vraj som si ju zabudla na pulte." nahla som sa smerom ku nej a zvedavo som sa na ňu zapozerala.
"Pokiaľ viem, nič tu nebolo..." nadvihla obočie.
"Ale, tak možno si si nevšimla." mávla som nad tým rukou.
"Určite by som si to všimla. Však sa ti to už stalo niekoľkokrát, nikdy by som ti ju nenechala len tak pohodenú niekde." zakrútila hlavou.
V tom momente mi to došlo.
"Ten úbohý, trápny kretén!" buchla som rukou po stole, dopila pohár a vstala.
Zase som sa naivne nechala oklamať. Cítila som sa hrozne a potrebovala som si svoje pocity vypustiť von. Inak hrozilo, že vybuchnem.
A ja som už veľmi dobre vedela, kto si to všetko odnesie....