Kolobeh

Opäť na ulici, opäť sama, opäť.

Opäť bežím do minulosti, opäť padám nahor.

Svet sa točí nesprávnym smerom, mňa chytá závrat, rútim sa s revom.

Z kolien mi ostali dopraskané kĺby, z lebky mi vytiekli všetky nočné mory.

Som prázdna schránka dávno stratenej ľudskej dôstojnosti.

Opäť v prázdnote, opäť mŕtva.

Opäť neviem, kde mám domov

a či mi vôbec niekedy patril.

Zabudla som, ako páli svetlo, aké svetlo vyžaruje z pravdy.

Opäť v špine, opäť natriezvo.

Opäť to všetko nenávidím, opäť sa snažím zomrieť.

Raz to skončím a nebude žiadne opäť.

Vrátim sa domov, do najhlbšej studne zla

a zapadnem prachom na celé tisícročia.

No opäť sa narodím, aby som mohla trpieť.