Hladná Balada

Spisovateľ/ka: MinaHarker | Vložené dňa: 21. októbra 2012
http://citanie.madness.sk/view-41505.php


Sedeli na tých schodoch a rozprávali sa o vílach a mačkách. Nad hlavami im visela noc, len tváre im oblizovalo slabé svetlo tých malých - veľkých ohnivých gúľ. Bolo vcelku chladno. A bolo im aj veselo, aj smutno. Všetko bolo všetko a nič dokopy. Bol to iný časopriestor. Vlastný svet. Čarovnejší, zakázaný a jedovatý, ale predsa úžasný. A dôvodov na úsmev či na plač bolo neúrekom.
 
„Dnes som mal nanuk," povedal jej, keď mu zazlievala, že je ticho.
„Aký?"
„Vanilkový s čokoládovou polevou."
„Som hladná." 
Dala by si vanilkový nanuk. Alebo pečené kurča s krumpľami, alebo hranolky a syr. Puding či krupicovú kašu, praženicu, vysmážaný karfiol, palacinky, písmenkovú polievku, nugátovú čokoládu, vajcový chleba, pukance, alebo lahôdkovú kukuricu...Naozaj bola hladná.
Otočila k nemu hlavu a zadívala sa naňho. Rada to robievala, pretože bol pekný. Pehavý. Videla to aj v tej tme. Tie jeho pehy.
„Aj ja som hladný. Doma si spravím praženicu."
„Zjedla by som aj toho psa!" kývla hlavou smerom k neveľkému zvieraťu, ktoré sa odrazu začalo okolo nich obšmietať. 
„Ja si radšej počkám na tú praženicu. Neviem...pes by mi asi nechutil."
„Takto sa to ani nedozvieš."
„Nechcem to zisťovať. Psov mám rád, ale nie na tanieri."
„Tak potom nie si hladný."
„Dal by som si praženicu."
„Hladný človek zje aj psa."
„Tak potom nie som hladný."
„Bezútešné podmienky by ťa naučili!"
„Ale zatiaľ to našťastie nie je nevyhnutné. Jesť psov..." pousmial sa nad tou myšlienkou.
„Aha!" skríkla znenazdajky, „priviedol kamoša! Teraz máme každý po jednom psovi. Najeme sa obaja!" zvolala nadšene. A on len krútil hlavou nad tou, vcelku morbídnou, absurditou.
„Myslím, že už nie som hladný."
„Ani na praženicu?"
„Ani."
„Tak dobre. Ani ja už nie som."
Pousmial sa. Mala to tak rada! Spôsob akým rozťahoval pery do úsmevu a odhaľoval svoje milé drobné zuby. Objala ho najsilnejšie ako vládala.
V hustom tichu sa ozývali len ich škvŕkajúce žalúdky a osem láb dvoch malých orechov, ktorí sa ponevierali popri nich. Obiehali jeden okolo druhého a vysielali si navzájom zvieracie signály.
„Ktovie o čom sa rozprávajú," nadhodil.
„Určite o jedle. Veď sa na nich pozri, sú hladnejší než my. Asi čakajú, čo im nadelíme."
„Poďme ich dabovať!"
„Ale nemáme žuvačky."
„A čo žuvací tabak?"
„Máš?"
Sklesnuto zvesil hlavu.
„Nie...to bola len taká zbytočná idea."
„Ale takto to predsa nefunguje. Nemôžme ich dabovať, keď nebudú otvárať ústa!"
„Hmm...," zadumal sa a po nedlhej chvíľke prehovoril: „No tak si to budú jednoducho len myslieť."
Neváhala dlho.
„V poriadku, súhlasím," usmiala sa naňho, „ktorý z nich budeš?"
„Ten s dlhším chvostom."
„Myslela som si. Tak poďme na to."
Obaja sa zahľadeli na dva štvornohé tvory, ktoré neúnavne obiehali neďaleko nich, zgúňajúc za niečím pod tesák.

 

 

„Hej, kamoš! Si ty čistokrvný orech?" začala dabovať, potláčajúc úsmev.
„Som, isteže som. Len či ty si, kamoš?!"
„Ja? Ja som plnokrvný, čistokrvný orech. Na to môžeš vziať jed!"
„A si vlašský orech alebo lieskový?"
„Ani, ani."
„Tak teda?"
„Som kešu orech."
„Ja som vlašský."
„A ako sa ti vodí? Máš tu nablízku nejakých známych? Prepadol ma hlad našich vlčích predkov a zišlo by sa nejaké pohostenie."
„No, vlastne, poznám jednu mačku. Volá sa Lajdaňa a žerie myši. Ale len živé."
„Akože živé?"
„No živé predsa. Zdochliny nežerie. Minule vraj našla zdochnutú myš, ktorú nejaký primát zaškrtil jej vlastným chvostom. Tak také nežerie. Len čo si sama uloví. Má rada, keď sa jej tie potvory ešte mäcú pod drapákmi."
„Rozumiem, Vlašský. Ale ja myši nejem."
„Ani potkany?"
„Ani potkany."
„Pred nedávnom som sa zoznámil s jedným laboratórnym. Volal sa Škorpión a práve sa dostal na slobodu. Vraj ho pustili vďaka rozhryzeným káblom, či čo."
„A zjedol si ho?"
„Nezjedol. Bol celkom fajn. Priateľský a tak."
„Možno ho už roztrhala tá mačka."
„Áno, to je vysoko pravdepodobné."
„Môj hlad však stále nie je zasýtený."
„Ale čo kňučíš?! Veď tu, rovno pod nosom, máš dvoch primátov!"
„Takých som ešte nejedol."
„A čo teda žerieš? Ani myši, ani opice..."
„Mám rád pravé mäsko."
„To sa predsa nevylučuje."
„Noo, to nie, Vlašský, ale títo sa mi neveľmi pozdávajú. Jedna samé tuky a druhý samé svaly."
„Ale čo sa vyhováraš, Kešu! Poďme na nich! Mäso ako mäso!"
„Nie!" zvolala podráždene, „ľudské mäso nie je dobré! Je úplne nejedlé, určite by ti nechutilo, Vlašský!"

 

 

Gúľala očami zo psov naňho a naspäť. A potom so strachom v hrudi zamrmlala:
„Stačí...už nedabujme. Nesmieme im dávať návody takéhoto druhu, čo ak to vezmú vážne?"
Hoci zmätene, no prikývol. V duchu sa pousmial nad jej náhlou vydesenosťou, ale navonok svoje pobavenie nedal znať. Táto jej prudká zmena nálady mu začínala robiť starosti.
„Myslím, že sa k nám snažia nenápadne priblížiť..." hlesla roztrasene, hlasom tenkým akoby mala prst pricviknutý vo dverách.
Pozrel sa na ňu, oči vyvaľujúcu, vyplašenú dievčinu. Objal ju okolo pása.
„Môžeme ísť, ak chceš."
S tým nápadom sa ihneď stotožnila a bleskurýchle vyskočila na rovné nohy.
„Poďme teda!"
Vykročila vpred.
„Počkaj, tu máš šál," zodvihol jej ho zo zeme, no keď sa na ňu opäť obrátil, sedela zase na schode a tupo hľadela pred seba. Nechápavo pozrel na psov.
Odrazu už nevyzerali ako milý Kešu orech a milý Vlašský orech.

 

 

Sedeli na schodoch a uprene, bez mihnutia oka či viečka, hľadeli pred seba. Cerili sa na nich dvaja psi. 
Nebyť tých rozďavených hladných papúľ, špicatých zubov, kúpajúcich sa v sopľovitých slinách a ôsmich vrtkých láb, ktoré mykalo do skoku, boli by to celkom obľúbenia schopné túlavé zvieratá. 
No nebola to láska, čo si títo psí vandráci zaumienili v onen večer získať. Ich náhle pohnútky hnal lačný zívajúci žalúdok pod špinavou naježenou srsťou. A hlad je vskutku mocný protivník.

 

 

„Čo spravíme?" zavzlykala.
V hlave mal horúco, v prstoch, ktorými šmátral v bunde, mu krv zmrzla. Hľadal vreckový nožík. Ten, čo nosí večne pri sebe. Hneď mu vkĺzol do dlane, hladký a studený.
„Nožík..." pošepol jej.
„Čože?"
„Mám vreckový nožík!"
Pocítila chvíľkovú úľavu. Psi však neprestávali vrčať a bolo len otázkou pár sekúnd, kedy zaútočia. 
Vytiahol nôž a vysunul čepeľ.

 

 

Pes sa celou silou odrazil a skočil naňho. Lačne sa mu zahryzol do ruky a nožík zacinkal na zemi. Druhý orech sa zlostne rozštekal. Rozbehol sa proti nej a skočil jej rovno do tváre. Drsnými labami jej motal vlasy a pri tom hrýzol a hrýzol, odtrhával kusy mäsa z jej líc a ona nebola schopná vydať ani hláska, nieto ešte brániť sa.
„Nie!!" zrúkol, keď zočil ten žalostný obraz. Zahnal sa ako najviac vládal so zakrvavenou dohryzenou rukou, no pes sa držal ako prirastený. Nezvládal to. 
Voľnou ľavačkou sa snažil tú potvoru zo seba strhnúť, no tá fučala a vrčala, hrýzla a žuvala svoj ľudský steak. 
Ona sa zatiaľ strácala. Z tváre jej už veľa nezostalo a aj to málo bolo zaliate krvou. Pes jej obhrýzal krk a mľaskal pri tom, ako sedliak hodujúci na mastnej bravčovine.
Neveril vlastným očiam. Bolesť v zmrzačenej ruke ho príšerne kvárila, no pohľad na ňu bol tisíckrát sužujúcejší. Padol k nej na zem. Pes sa odtrhol od jeho ruky, no len na okamih. V zápätí sa zakvačil do stehna. On však už necítil bôľ svojho tela. Pozostatky jej tváre, na ktoré sa nedokázal prestať dívať, mu absolútne ochromili myseľ. Nič ho už nebolelo. V hlave mu dunelo temno, v ušiach pískalo a z očí mu tiekli slané kropaje. Dal sa bozkávať jej kedysi líca, nos, čelo, bradu...

 

Vlašský a Kešu sa ďalej hostili. A nevšímali si občasné výkriky svojej neskorej večere. Ani zabudnutý lesklý nožík. Boli radi, že do rána majú čo robiť. Veď na tých opiciach je ešte toľko šťavnatého mäska!

 

Spisovateľov komentár k príspevku

Nie veľmi aktuálna, no k srdcu prirastená.


Zaujať ťa môžu aj tieto príspevky...


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
Skarabea
celkom sa mi páči nápad, ale spracovanie nie je bohviečo...chce to zapracovať na opisoch...dať tomu možno nejakú myšlienku...vyhýbaj sa radšej takým výrazom ako "zočil" alebo "dal sa bozkávať..." najhoršie na tom asi je, že mi boli postavy v podstate ľahostajné...  
Spisovateľ/AutorSkarabea Pridané dňa24. októbra 2012 11:58:50
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8