Medveď a víla

Spisovateľ/ka: MinaHarker | Vložené dňa: 21. októbra 2012
http://citanie.madness.sk/view-41506.php

 

V neprebádaných končinách lesnatých krajov, kam by dnes už nohy nivočiacich okupantov úbohej modrej planétky len ťažko mohli vkročiť, žil kmeň posledných z ľudí lesov. Bol to pramalý zvyšok z kedysi preslávneho národa lesných ľudí, žijúcich v symbiotickom vzťahu s matkou Prírodou. Tento múdry rod nikdy neopantala potreba povyšovania sa nad ostatnými tvormi, ba práve naopak, bol rovnocennou súčasťou prírodného kolobehu, ktorého jediným účelom bolo prežiť plnohodnotný život. 
 
V tých časoch, nazývaných aj Zelenou érou, totiž neexistovalo nič, čo by tento prirodzený cieľ mohlo narušiť. Ľudia boli mierumilovní, ochotní, nesebeckí a predovšetkým im záležalo väčšmi na blahu matky Prírody, než na súkromných ziskoch. Obchodovali rozumne a s mierou a to nielen medzi sebou navzájom, ale aj s ostatnými lesnými tvormi. Pre tento významný druh obchodovania mali ľudia svojich zástupcov. Poslovia boli v pospolitej lesnej spoločnosti veľmi váženými a uznávanými jednotlivcami. Poslom sa človek nemohol stať, musel sa ním narodiť. Schopnosti komunikovať rečou zvierat ich odlišovali od ostatných ľudí a pripodobňovali zvieratám. Poslovia sa nerodili každý deň, na jednu generáciu v tomto neveľkom lesnom národe pripadla niekedy len trojica či pätica z nich. Doposiaľ sa však tradujú povesti o významných posloch: o Žene Líške, Rozpačitom Jeleňovi, Hugovi-Tučnom Diviakovi, Pavúčej Starene, či Oddanom Medveďovi.
 
Narodenie takéhoto posla bola pre lesných ľudí vždy honosná udalosť, preto sa aj patrične oslavovala. Zvolali sa všetky spriatelené kmene zvierat i ľudí a ďakovali Prírode za dar súdružnosti a zjednotenia, ktoré dieťa stelesňovalo.
Za jedného zo sviežich letných podvečerov, narodilo sa dieťa. Okrem silných pľúc, z ktorých sa dral krik naprieč celým lesom, budúceho posla ihneď prezradili medvedie pazúriky na malých detských prstoch. Chlapca pomenovali Smutný Medveď, keďže jeho osudom bolo spájať osudy ľudí s osudmi obávaných lesných dravcov. Medvedí poslovia sa právom tešili veľkému rešpektu. Komunikácia s medveďmi bola vždy riskantnou záležitosťou a dejiny tohto národa si pamätajú aj neslávne známych poslov, ktorí našli koniec svojich dní pod pazúriskami týchto šeliem.
 
Za čias Smutného Medveďa však obchody prosperovali a vzťahy medzi ľuďmi a medveďmi boli viac ako priaznivé. Smutný Medveď predstavoval pre kmeň, ba pre celý národ nenahraditeľnú súčasť celého symbiotického cyklu. No napriek takýmto vľúdnym podmienkam bol Smutný Medveď stále smutný.
V jeho generačných kruhoch bolo množstvo chtivých súkmeňovkýň, čoby nie, no Smutného Medveďa nikdy obzvlášť nezaujímali. Mal svoje sny, v ktorých nachádzal to, čo mu chýbalo v realite, poznal prapôvod svojej neustálej melanchólie, no nevedel, kde na ňu nájsť TEN pravý liek. Zašiel preto po radu k Veľkej Medvedici do pustých hôr. Výmenou za hustý sladký ovocný mok mu povedala o mieste spriaznených duší, o čistine, kam si chodia staré medvedice nalievať srdcia nádejou a staré medvede rozjímať o kráse. O prameni odpovedí, napájajúcom celý šíry les.
 
Smutný Medveď zatúžil navštíviť ono miesto, preto sa bez váhania vydal na púť. Cesta mu trvala štyri dni a štyri noci, kým ta dorazil. Čistina spriaznených duší, na ktorej sa vraj vždy stretnú tie správne duše v správny čas, vyzerala ako dokonalá predstava za zavretými viečkami. Plešina uprostred mocných stromov, húkajúce sovy, cingajúce kvetné kalichy, šelestiace listy, šumivý opar nad ligotavou trávou, ďobajúce zobáky a uponáhľaný prameň lesnej bystriny, vinúci sa ako stužka do hĺbok hôr.
 
Sem zložil svoje zmorené telo Smutný Medveď po štyroch dňoch neprestajnej púte. Zrútil sa do trávy a spal tvrdým medvedím spánkom celé dva dni.
Keď opäť prišiel k vedomiu, ležal presne tak, ako si pamätal, no nebol sám. Sedela pri ňom dievčina s veľkým nosom a vlasmi farby jelenieho moču. Objímala si kolená a pôsobila sebaisto.
„Volajú ma Borovica a hľadám tu spriaznenú dušu," prehovorila a veľavýznamne pozrela na Smutného Medveďa, očakávajúc zoznámenie. Ten si zívol, pretrel si oči a pozviechal sa do sedu, akým vraj sedia v ďalekých tureckých zemiach.
„Tak hľadaj ďalej," odvetil jej a rozhliadol sa po okolí. Vari má byť táto Borovica jeho spriaznenou dušou? Nie, ani nápad, tá jeho nemôže mať vlasy farby jelenieho moču.
„Možno to už nie je potrebné," usmiala sa, lačne si prezerajúc Medveďovu vábnu telesnú konštrukciu, a koketne zažmurkala, pričom jej jedno z hnedých očí zabehlo smerom ku koreňu nosa. Smutný Medveď sa zhrozene postavil a už-už chcel odpochodovať ďalej, keď tu nadšená Borovica vyskočila na krivé nohy a vrhla sa Medveďovi do zvodného chlpatého náručia.
„Kam chceš odísť?" zaševelila, „sme spriaznené duše! Čistina nám skrížila cesty, patríme k sebe!"
Smutný Medveď odstrčil dievča do bezpečnej vzdialenosti a pozrel jej do neutekajúceho oka. Bolo ťažké sústrediť sa, lebo z kútika úst sa jej začala tlačiť slina a druhé oko sa svojvoľne pohybovalo.
„Borovica," začal Medveď na pokraji paniky, „nie sme spriaznené duše, ja tú svoju ešte len hľadám a som si istý, že ty to nie si. Nechaj ma preto ísť."
Borovica sa nadýchla, že začne protestovať, no Medveď ju stihol uzemniť odhodlaným pohľadom. Napokon jej neostávalo iné, len odkrivkať preč, tam, odkiaľ prišla.
 
Smutný Medveď sa vydal na obchôdzku po okolí kúzelnej čistiny. Bolo tam vskutku nádherne: divoko rastúce kvety, robustné stromy i dengľavé kríky, svieži vzduch zafarbený vôňami všakovakých plodov, krehké zvuky umiernených obyvateľov lesa,... Smutný Medveď si s ľahkosťou, jeho silnému telu nie príliš vlastnou, vykračoval tou nádherou a vnímal ju zanietenosťou duše, mysle aj tela. Čakal, kedy narazí na nejakú stopu, vedúcu k jeho spriaznenej duši, keď tu zrazu...
...jeho pekné symetrické nodzry zaznamenali akúsi rozkošnú vôňu, šíriacu sa jemným bledým kúdoľom spomedzi stromov z východného smeru, vôňu úplne inú, než akú cítil v lese doteraz. Čosi mu našepkávalo, že za týmto vábnym pachom sa skrýva odpoveď na jeho bádanie, liek na jeho odvekú melanchóliu. S búšiacim srdcom sa približoval k epicentru prúdiacej vône, až napokon zastavil pri starom dube, z ktorého sa hompáľali dve bosé nohy. Smutnému Medveďovi sa zazdali povedomé. Okrem toho, že sa mu nesmierne páčili, nadobudol pocit, že ich už niekde videl. Pozrel smerom hore, odkiaľ sa šírila vôňa. Na konári sedela víla v bielych, takmer priesvitných šatách, s vlasmi farby mokrej hlinitej pôdy. V dlhých prstoch držala drevenú fajku, z ktorej si hlbokými šlukmi veselo poťahovala.
 Podchvíľou pozrela na prišelca, a akoby tam bol už dávno, družne mu fajku podala. Smutný Medveď si ju bez váhania vzal a priložil k ústam. Víla luskla prstami a z ukazováka jej vyšľahol plamienok, ktorým Medveďovi pripálila. Ten nevychádzal z údivu a čím dlhšie pri tom dube stál, tým bol vílou opantanejší a opantanejší.
 
Víla sa podchvíľou zvedavo zahľadela na neznámeho. Hoci sem podnikala časté výlety, príliš sa na prastarú legendu o Čistine spriaznených duší nespoliehala. Páčila sa jej atmosféra tohto slávneho lesa, ale nikdy tu žiadnu spriatelenú dušu nenašla, preto sa začala nazdávať, že táto legedna je len lákadlom, ktoré časom pominie. No teraz, keď sa dívala na tohto nádherného prišelca(neubránila sa myšlienke na to, aké krásne tvory táto Zem nosí), pocítila niečo ako nečakanú úľavu, ako stratu ťažkého bremena, ktoré si každý nosí na chrbte sám. Odrazu jej vnútorný hlas kričal, hoci navonok sa nezmohla na slovo. Hlavu mala náhle jasnejšiu a pľúca akoby sa boli nadýchli po sto rokoch.Ústa sa chceli usmievať a slzy tiecť, nohy skákať a ruky sa metať a to všetko vďaka jednému páru očí,ktorý sa na ňu díval zdola. Videla cez ne hlboké city, strach aj hnev, nebojácnosť a odvahu, veľkorysosť a rozumnosť, lojálnosť, dobrotu, láskavosť a oddanosť ...bola to tá najúžasnejšia duša, akú kedy videla. Najkrajšia na nej však bola spriaznenosť s tou jej. V tej chvíli už veru nebola sama, pretože keď sa nájdu dve spriaznené duše, nerozdelia ich ani vesmírne erupcie. 
 
Smutný Medveď pomohol víle zoskočiť z konára. Teraz už vedel, odkiaľ sú mu známe tie nohy, aj oči s farbou búrkových mračien. Videl ich nejasne vo svojich snoch, nie tak často, ale v modlitbách pred každým nočným odpočinkom dúfal, že mu sily podvedomia privodia sny o nej, aby ju mohol vídať aspoň vo svojej hlave. 
Natešená víla vtisla Medveďovi roztúžený bozk. Mal príchuť sladkej budúcnosti, už nikdy nie osamelej ani smutnej, ale jasnej a sviežej ako letná noc. Smutný Medveď si privinul svoju vílu mocnýcmi chlpatými rukami a odvtedy žili jeden pre druhého vo vzájomnom súznení a spriaznenosti duší. O Smutnom Medveďovi od tých čias už nikto nepočul. Do vznešených dejín lesného národa sa zapísal ako Oddaný Medveď. Oddaný nielen svojmu poslaniu, ale aj svojej víle, ktorá ho vždy sprevádzala na neľahkých obchodných cestách a napĺňala jeho dni dobrodružstvom, noci vášňou a život radosťou.

 

Spisovateľov komentár k príspevku

Príležitostná s interným významom :)


Zaujať ťa môžu aj tieto príspevky...


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.

Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8