Alica v krajine nemeckých fráz

Hrám sa so šnúrkami na mikine a dúfam, že sa nimi náhodne zaškrtím. Hlava mi pomaly klesá, nevnímam učiteľku ktorá naivne verí, že jej výklad niekto počúva. Preberie ma až bolestivý štuchanec medzi rebrá a Lenkin hlas: ,,Vstávaj Ali, odpovedáš!". Fakt. Celá trieda na mňa vyvaľuje oči, najviac však učiteľka. ,,Alica, poď k tabuli." zopakuje monotónnym hlasom. Som na pol ceste k tabuli, keď sa potknem o náhodnú tašku a len-len že sa neroztiahnem na zemi ako zdochnutá žaba. Na inej hodine by sa ozval tlmený chichot, na tejto však nie. Tu je generálom nemčinárka, ktorá si od nás právom vyslúžila prezývku Führer. Môj úbohý, otupený mozog nedokáže spracovať, čo odomňa učiteľka chce a tak iba stojím pred tabuľou ako soľný stĺp. Posratá nemčina! Pozriem sa na nemčinárku, ktorej tvár nápadne pripomína obéznu veveričku. Pod nosom jej zrazu vyrašia ikonické führerovské fúziky, šedivé vlasy samé od seba vytvarujú mastný účes s ofinou a cestičkou ako podľa vodováhy. Kostým, ktorý zrejme nosila už pred štyridsiatimi rokmi sa razom zmení na uniformu s červenou páskou okolo ramena. Zahryznem si do jazyka, no nepomáha to. Rozosmejem sa a pozorujem, ako z Führerových uší stúpa para. Počujem už len učiteľkin krik: ,,Sadni si! Dnes je to za päť, Alica!" Spolužiaci na mňa stále pozerajú a nenachádzajú slová. V očiach sa im zráči údiv, pohŕdanie, dokonca aj obdiv. Smiať sa na Führerovej hodine? To si ešte nedovolil nikto. Po chvíli sa ozve rajský zvuk zvončeka a nasrdený Führer odpochoduje k svojmu kabinetu, preklínajúc všetkých žiakov sveta. Lenka na mňa vyvalí obrovské modré oči. ,,Ty si šibnutá!" povie, no usmieva sa od ucha k uchu. So smiechom vykročíme k východu z tej mučiarne zvanej škola a v ústrety slnečnému dňu.