Zákruta

Hoci odvtedy uplynulo už niekoľko mesiacov, celý dej tohto príbehu vnímam v prítomnom čase. Začínala sa jar a ja som sa prebudila do nádherného víkendového rána zaliateho slnkom a vtáčím spevom. Rozospatá pozriem vedľa seba na Patrika a ako každé ráno, aj dnes si pomyslím, že mám toho najlepšieho a najkrajšieho muža na svete. Akoby cítil môj pohľad, preberá sa a prvé, čo povie, sú slová, ktoré vždy zahrajú moje srdce: „dobré ráno, láska moja!„
Ráno máme ako vždy rozdelené - ja sa sprchujem, Patrik zatiaľ urobí raňajky, po nich sa sprchuje on a ja upratujem. V atmosfére plnej vzrušenia z cesty sa obliekame a balíme všetko potrebné. Posledný pohľad na náš byt a odchádzame na dlho očakávaný zraz motorkárov do Brna.
„Kto vie, či sa aj druhom sedadle na motorke hovorí ako o sedadle smrti?" pýta sa ma Patrik pri štartovaní našej ZXR -ky. „nezdá sa ti tá otázka trošku nevhodná?" odpovedám s úsmevom. „Nezabúdaj, že cestou späť riadim ja a spolujazdcom budeš ty!!" Takto sa s Patrikom vždy doberáme a ja som šťastná, že ho mám. Posledný bozk, nasadíme si prilby a vyrážame.
Cez mesto ideme pomaly, no hneď ako vyjdeme na diaľnicu, ručička na tachometri prudko stúpa. Znova zisťujem, ako tisíc krát predtým, aký je to krásny pocit „letieť" na motorke a držať okolo pása milovaného človeka. Zvuk idúceho motora vyvoláva vo mne pocit eufórie a viem, že Patrik to cíti rovnako. S ľahkosťou predbiehame všetky autá. Cesta je plná, ľudia odchádzajú od starostí veľkomesta za pokojom a čerstvým vzduchom.
Vchádzame do dlhej zákruty. Pred nami je kamión a ide nepríjemne pomaly. Viem, že Patrik to takto dlho nevydrží. Pevnejšie ho objímem a vyrážame dopredu. Vodič kamiónu zrazu začne trúbiť. Je to milé, keď nás šoféri takto zdravia - pomyslím si a chystám sa zamávať mu, ako to robím vždy. V tom momente však cítim, že Patrik brzdí akosi prirýchlo. Vtedy som ho uvidela. Gigantické oranžové auto stojí v ľavom pruhu, a my sa rútime priamo naň. Kamión vedľa nás brzdí a a ja vidím hrôzu vo vodičových očiach, keď letíme okolo neho. Vtedy si uvedomujem, prečo trúbil. Chcel nás upozorniť, zabrániť..
Čas zrazu plynie spomalene. Vládne úplné ticho, sme stále bližšie ja s príšernou istotou viem, že to nedokážeme ubrzdiť. Počujem, že Patrik niečo kričí a potom vnímam už len náš náraz do tej oranžovej ozruty. Letím vzduchom, vnímam nádhernú modrú oblohu a tvrdý sivý betón ku ktorému sa rýchlo približujem. ZOMRIEM! - stihnem si ešte pomyslieť a potom...
Tma. Náhle cítim, že ma niečo zdvíha a otvorím oči. Asi mám šok - je jediná myšlienka, ktorú mám v hlave, keď vidím ležať svoje telo na ceste, v neprirodzenej polohe, celé od krvi, ďaleko od motorky i rozbitej prilby. Uvažujem, ako som sa tam dostala keď prichádzajú dve sanitky. Pozerám sa na lekárov, ako vyťahujú Patrika privaleného motorkou a pokúšajú sa mu sňať z hlavy prilbu. Podarí sa im to a rýchlo ho odnášajú. Záchranári z druhej sanitky pribiehajú k môjmu bezvládnemu telu. V tých červených tričkách vyzerajú fajn, pobavene sa na nich pozerám. „Som v poriadku!" kričím. „Postarajte sa o môjho manžela!" No nikto nereaguje. Lekár ma oživuje ďalej. V hlase mám už náznak paniky: „Počujete?! Nič mi nie je! Potrebujem sa len dostať k svojmu manželovi!" Zasa nič...
Až vtedy mi zíde na um, že čosi nie je v poriadku. Ako je možné, že to všetko vidím a počujem, keď nikto nepočuje mňa?? A ako môžem vôbec rozprávať a myslieť, keď zo správania lekárov je jasné, že som v bezvedomí?? V tom ma omráči skutočnosť. Veď ja som mimo svojho tela!!!

Mám pocit, že prešlo len pár stotín sekundy a ocitám sa v nemocnici v operačnej sále. Moje telo je stále nehybné a má zvláštnu, sivo-bielu farbu. Zhora sa pozerám na lekárov a sestry, pokúšajú sa priviesť ma k životu. V hlave mám chaos z tých latinských výrazov a vládnucej nervozity. Chvíľu sa horúčkovito snažia, potom prestávajú a niečo zapisujú. Viackrát zaznie slovo exitus.. koniec... KONIEC?? Jeden z lekárov na mňa zamyslene hľadí keď chcú cez moju tvár prehodiť plachtu, vrhne sa ku mne a pokračuje v oživovaní, nechce to vzdať. Vtom cítim, že ma niečo ohromnou silou ťahá hore. Bránim sa, chcem vedieť ako to dopadne.. Zbytočne. Tá sila ma vťahuje do tmavého nekonečna. Všetko je dokonale čierne, len v diaľke vidím nejasné svetlo. Keď sa k nemu blížim, mohutnie. Vôbec nemám strach, naopak som pokojná a zvláštnym spôsobom šťastná. Cítim sa, akoby som prichádzala po dlhej a namáhavej ceste domov. Potom celý priestor zalieva žiarivé svetlo. Prichádzam na miesto, kde nie je nič len svetlo a v ňom tiene, blúdiace postavy. A ja ich spoznávam... Ale ako je to možné?! Títo ľudia sú predsa mŕtvi. Vidím tu rodinu, kamarátov, ktorých som stratila.. Hľadám medzi nimi Patrika, ne nevidím ho. Pokoj, ktorý som doteraz pociťovala, nahradil zmätok. Je to ako v príliš skutočnom sne. Obzerám sa okolo seba a náhle počujem znieť hlas.. pravdepodobne ho ale počujem len ja, nikto iný nereaguje... Ten hlas hlbokým hlasom hovorí: „Nie, tvoj manžel tu nie je. Zomrela si iba ty, on prežil."
„ČOŽE? Zomrela? Ale ja nechcem zomrieť! Ešte nie, nie som na to pripravená, nechcem opustiť ľudí, tam dolu, tých, ktorí ma potrebujú! Ešte nie..." prosím a vzlykám.
Vtedy akoby sa čas zastavil. Viem, že sa práve rozhoduje o tom, či ostanem alebo sa vrátim a budem žiť. Mozog mi pracuje na plné obrátky. Koho mám prosiť a ako? Na koho sa obrátiť?
Niečo ma prudko a veľmi rýchlo ťahá preč, smerom dolu, ďaleko od žiarivého svetla, letím čiernou tmou späť dolu. Vidím toho neúnavného lekára prikladať na môj hrudník elektródy. Moje telo sa napne v neprirodzenom kŕči, poskočí .. Nič. Len rovná biela čiara na čiernej obrazovke a monotónny signál znamenajúci neúspech. Druhí lekár pristupuje k tomu snaživému so slovami: „Vzdaj to, nemá šancu." Ja sa naopak snažím kričať: „Nevzdaj to, prosím.. Skús to ešte raz..." Berie do rúk elektródy a viem, že je to posledný pokus.
Zrazu padám do svojho tela ako kameň. Rovná čiara na monitore sa pohne a zvukový signál oznamuje pravidelný rytmus srdca...Potom znova len tma.
Cítim, že ma niekto drží za ruku, no som príliš unavená na to, aby som otvorila oči. Počujem dôverne známy hlas človeka. Rozpráva o svojej láske ku mne, o tom, ako ma potrebuje, o budúcnosti, ktorá nás čakala, dieťati, ktoré sme plánovali, o strachu a zúfalstve, ktorý prežíva, o vine, ktorú cíti. V tom hlase spoznávam Patrika. S námahou otváram oči a vidím jeho tvár, celú poškriabanú a zaliatu slzami, telo obalené obväzmi a sadrou bolestivo skrútené na kolieskovom kresle. Pohľad má upretý do zeme a otriasa ním plač. Lekár stojaci pri okne mu práve oznámil, že sa z toho pravdepodobne nedostanem, ak sa z kómy nepreberiem najneskôr do pár hodín, že už som tam príliš dlho. Nedovolím aby mu ďalej svojimi slovami ubližoval!! - rozhodnem sa, napnem všetky sily a pohnem rukou, ktorú mi Patrik pevne zviera. Vidím ako pomaly zdvíha hlavu, v domnienke, že si ten pohyb len namýšľal.. Varovali ho predsa, že je to v takýchto prípadoch normálne... Pohľad sa mu zastaví na mojej tvári. Keď vidí, že mám otvorené oči, začne kričať: „Ona sa na mňa pozerá! Prebrala sa! Ona žije!!"
Lekár sa od okna neveriaco vrhne ku mne a potom k prístrojom. Prichádzajú aj ostatní, kontrolujú mi životné funkcie a nakoniec vyhlásia: „ Bude v poriadku... je to zvláštne, ale je to tak!"
Viem, že údiv v ich tvárach a šťastie v tvári môjho manžela sú tým najlepším liekom na moje doráňané telo. Lekári sa neprestávajú dohadovať o tom, ako je možné, že vôbec žijem. Veď to bolo stratené...
A ja nemám silu im vysvetľovať, že z miesta, na ktorom som bola, sa ľudia nevracajú.

Uvedomujem si bolesť prúdiacu celým mojím telom, no som za ňu vďačná. Tá bolesť totiž znamená len jedno. Že žijem.