Akadémia (Kapitola 15. Niekto za oknom)

| Za lesom sme všetci vyčkávali na to, čo sa bude diať. Čakali sme na štart a kto priletí ako prvý. Nebolo nás až tak veľa, veď išlo len o výber do veľkých pretekov. Aj profesori sa zúčastnili. Na to, že tam boli skoro všetci, bolo zvláštne, že aj Cravenová prišla. Nemal som z nej dobrý pocit. Bola mi natoľko nesympatická ako sa len dalo.
| Po chvíli priletela aj riaditeľka a ostala visieť vo vzduchu, aby ustriehla, či niekto nepodvádza a nezjednodušuje si cestu ponad les. Zdvihla ruku smerom k oblakom a hneď nato zadunel hrom. Bolo odštartované.
| „Ahojte, stihla som to, že áno?" Z diaľky doletela Eva.
| „Len teraz začali. Už ti je lepšie?" Sébastien sa chopil slova. Spýtavo som sa pozrel na Evu, ale ona môj výraz ignorovala rovnako ako Sébastienovu otázku.
| „Myslíte si, že to Adam vyhrá?"
| „Dúfam. Ešte som ho závodne lietať nevidel." Vlastne som ho videl letieť iba raz.
| „Vyhrá to! Určite," odvetil Sébastien s istotou v hlase.
| „Ako dopadla hodina s novou profesorkou?" Eva prerušila dlhé ticho a napätie.
| „Neprišla. Miesto nej som dostal Hensteina. Ako bolo s Gerardovou?" odvetil som a nespúšťal som oči z cieľovej roviny.
| „Nijak zvláštne." Obaja sme vedeli, že to tak nebolo.
| „Niekto sa už blíži," zvolal Sébastien a mal pravdu. Niekto sa skutočne blížil.
| Prvý. Druhý. Tretí. Ani jeden z nich nebol Adam. Nakoniec vyleteli všetci účastníci, no jeho nikde nebolo.
| „Kde je Adam?" Spýtal sa Sébastien. Hlúpa otázka. Bez váhania som sa odlepil od zeme a vyrazil naprieč lesu.
| Letel som ako najrýchlejšie som vedel. V ceste mi bránili stromy. Kde je? Všetci to úspešne preleteli, tak kam sa podel?
| Uvidel som ho ležať na zemi pri strome vedľa vychodenej cestičky. Zvíjal sa od bolesti.
| „Adam! Adam si v poriadku?" neodpovedal.
| Hneď za mnou prileteli Eva, Sébastien a prekvapivo aj Cravenová.
| „Našiel si ho. Je v poriadku?" Eva prišla bližšia a kľakla si k nemu.
| „Čo tu robíte vy?" vyštekol som na profesorku, čo vôbec nebolo nutné.
| „Prišla som zistiť čo sa stalo."
| „Vidíte čo sa tu deje, tak už môžete zas odísť."
| „Myslím, že má zlomenú ruku," Eva prerušila náš konflikt.
| „Potrebuje odniesť na ošetrovňu aby..." odvetila Cravenová skoro až ustráchane.
| „Nechceme vašu pomoc," odvrkol som. „Eva, mohla by si?" nemusel som ani dopovedať. Vedela na čo myslím. Zdvihla ruky pred seba čím prinútila Adamove telo vzniesť sa.
| „Idem s vami," nedala sa odbiť.

| „Ako mu je?" spýtala sa profesorka, len čo doktorka Astarte vyšla z ordinácie. My ostatný sme ticho sedeli a počúvali, čo povie.
| „Bude v poriadku. Má zlomenú pravú ruku a ľahký otras mozgu. Nechám si ho tu týždeň, myslím, že viac netreba. Uspala som ho silným elixírom, zajtra sa naňho môžete prísť pozrieť," s poslednou vetou sa obrátila na nás ostatných a zmizla v dverách.
| „Načo sa púšťal do závodu, keď nevie poriadne lietať?" začala Cravenová. Prekrížila si ruky na hrudi. Vyzerala, že ju trápi čo sa stalo.
| „Ale on vie lietať viac než len dobre. Videl som ho ako trénuje celý minulý rok. Neviem čo sa mohlo stať," odvetil Sébastien.
| „Spýtate sa ho na to zajtra. Poďte, mali by sme sa vrátiť!" zavelila, no mne sa tam vrátiť nechcelo.
| „Ja s vami nepôjdem."
| „Prečo? Ešte budú súťažiť tri triedy," spýtala sa Eva.
| „Pôjdem si ľahnúť. Bol to ťažký deň." Vlastne to bola pravda, keď si uvedomím, že hneď ráno ma skoro prizabil vlkolak, skoro na mňa padla knižnica a ešte k tomu skončil Adam na ošetrovni. Trochu priveľa udalostí na jeden deň.
| Cravenová na mňa podozrievavo zazrela, ale nechala ma ísť.
| V izbe bolo dosť chladno. Okno bolo otvorené a dovnútra prúdil studený vzduch oznamujúci príchod búrky.
| Skontroloval som mobil, či mi niekto nevolal, alebo nepísal, aj keď som vedel, že to nie je možné. Rovnako som skontroloval knihu, či je na svojom mieste. Striaslo ma pri dotyku s drevenou podlahou hlavne preto, že na nej nebolo to, čo na nej malo byť. Kniha bola preč.
| Kontrolovali izby? Vylúčia ma? Poobzeral som sa ešte raz pod posteľou, ale jediné čo som našiel bol akýsi malý papierik.
| TAK ČO, EŠTE STÁLE NECHCEŠ ODÍSŤ?
| Začali sa vo mne miesiť strach a panika s náznakom zúrivosti. Kto za tým všetkým stojí? Nikto sa predsa nemôže dostať dnu len tak, alebo sa mýlim?
| Okno! Ktokoľvek sem mohol vletieť. Nemohol som to nikomu povedať, lebo by ma mohli vylúčiť, ak to už neurobili. Čo teda budem robiť? Možno som prvý odkaz bral na ľahkú váhu, ale toto vážne.
| „Ahoj," pozdravil niekto spoza mňa a ja som od ľaku takmer vyskočil. „Čo sa ľakáš? Som to len ja."
| „Ahoj Sidney,"" vzdychol som si. „Nie som zvyknutý na to, že mi niekto lezie do izby cez okno." Sedela na parapetnej doske s prekríženými nohami. Jej ryšavé vlasy viali vo vetre.
| „Nechceš niekam zájsť? Dosť sa nudím, Eva zmizla a ostatný sa chystajú pozrieť si aspoň piatakov na závodoch," navrhla.
| „Prepáč, niečo tu riešim."
| „Poď, riešiť budeš neskôr," nástojila.
| „Teraz to vážne nepôjde. Možno inokedy."
| „Nevadí, dám ti pokoj. Pôjdem hľadať ďalšie otvorené okno," odvetila a doslova vyskočila von.

| „Eva, musíme sa porozprávať," pozrel som na Sébastiena. „V súkromí."
| „Hneď sa vrátim," povedala mu a odišla so mnou až pri školu, čo najďalej od závodu.
| „O čo ide?" spýtala sa, keď sme boli dostatočne ďaleko od ostatných.
| „Mala si pravdu, niekto ide po mne."
| „Čo sa stalo?" v jej hlase bolo počuť obavy.
| „Kniha zmizla." Jej výraz v tvári sa zmenil. Očividne ju to šokovalo. „Našiel som aj toto." Podal som jej papierik.
| „Celé je to divné. Povedala by som, že ťa ten niekto chce skôr chrániť."
| „Ale pred čím?"
| „To vážne neviem. Čo budeme robiť?"
| „Asi by bolo rozumné odísť, ale niekto má moju knihu a bez nej sa domov nemôžem vrátiť."
| „Začínam sa báť. Ak môže ktokoľvek prísť do vašej izby, môže vojsť aj do ktorejkoľvek inej."
| „Myslím, že škola by bola zavretá, keby bola nebezpečná. Takže..."
| „Za tým všetkým stojí buď riaditeľka, alebo niekto z učiteľského zboru."
| „Nie je to nemožné, ale je tu ešte jedna vec. Keď som teraz prišiel do izby, okno bolo otvorené."
| „No a? Myslíš, že ten čo ukradol knihu vošiel cez okno?"
| „To nie je všetko. Som si istý, že pred tým ako sme odišli, okno bolo zatvorené. Ešte ho mohol otvoriť Adam, ale aby som sa ho to mohol spýtať, musí sa najprv prebrať. Začínam si myslieť, že je to naplánované: Niekto vojde do izby a otvorí okno. Odstaví Adama, aby nemohol poprieť, že to okno otvoril on a tak má dokonalé alibi."
| „Asi si videl priveľa detektívnych filmov," zasmiala sa. „Dnes s tým už aj tak nič nespravíme. Mala by som sa vrátiť. Poď so mnou."
| Najradšej by som sa vrátil do školy, ale v tejto situácii nechcem ostať sám a taktiež do toho nechcem zaťahovať Sidney. Jediné čo mi ostávalo je sa pozerať sa na nesympatickú Cravenovú a večne namrzeného Sébastiena.

| Bol to dlhý deň. Čím dlhšie tu som, tým viac čudných vecí sa tu udeje. Do večera sa už našťastie nič zvláštne nestalo. Vonku v tej zime som strpel ešte štyri hodiny závodov až sme sa nakoniec dostali dnu do tepla.
|Teraz je už deväť hodín večer a ja sa už môžem chystať na spánok. Bude to prvý - a dúfam, že aj posledný - krát čo v tomto čudesnom svete spím sám v jednej izbe. Normálne by mi to nevadilo, ale všetko sa zmenilo.
| Uistil som sa, že okno je poriadne zatvorené a zabezpečené, nastavil som si budík na mobile a bolo načase ísť si ľahnúť.
| Nevedel som zaspať. Strach, čo vo mne ostal z dnešného dňa, na mňa doľahol. Striasol som sa aj pri tom najtichšom ševelení vetra. Aj pri najmenšom pohybe tieňa stromu na stene.
| Dlho som sa prehadzoval zo strany na stranu, až v tom niečo kleplo na okennú tabuľu. A zas. A znova. Boli to malé kvapky dažďa a potom väčšie. Rozpršalo sa. Silné prúdy dažďa odrážajúce sa od skla zneli tak upokojujúco, až som nakoniec podľahol únave a prepadol sa do ríše snov.