Dievča, ktoré koplo do tlejúcej pahreby

Konečne otvorila oči! Bezducho ležala na azúrovej posteli, akoby jej niekto z nôh vytrhol nervové spoje. Chvíľu trvalo, kým sa všetko strebalo do jej vedomia. Alkoholické vlasy prekrývali takmer úplne roztrhaný vankúš, vypúšťajúci biele previnenie. Kúsky polyestru sa zamotali o tie zlomené vlasy, zničené násilím. V žilách sa jej rozprúdila krv, všetko zaraz dokonale pasovalo do línií pamäte. Chvíľkové okno sa rozbilo na črepiny a ona len vystrašila svoj vlastný dych. Akoby ste hrdzavým sitkom chytali kyslík, ktorý uniká vašej kontrole. Všetko bolo pominuteľné a bezmocné. Oceľové elipsy jej zviazali zápästia o jeden pevný bod, ktorý vymámila zo zlého sna. Ústa mala prekryté čiernou páskou, ktorá sa ľahkomyseľne a trpezlivo lepila až k jej lícam. Pocítila hlad šeliem. Rozzúrene mykala telom, pričom vydávala stratené zvuky, skreslené do apatie.

Pasca bola veľmi silná, cez putá sa snažila prepchať prsty, no všetko bolo zbytočné. Vnútorný hnev jej navonok vytlačil šedé slzy, ukryté v úplnej bezmocnosti. Cítila sa zradená a podvedená, očami vnímala jediný záblesk slnka tlejúceho za oknom. Ešte nikdy pred tým sa tak netešila z bezočivých lúčov, ktoré spravili na jej tvári korektúru. Po suchých perách veselo tiekla krv, akoby pohltila farby onoho západu slnka. Od slobody ju delila tenká pomyseľná stena. Nádej bola jej večným nepriateľom. Pomaly strácala cit v rukách, vedela, že akýkoľvek pokus o únik je len zbytočné mrhanie energiou. Vyčerpávalo ju to.

Nechcela sa vzdať, bojovala so svojim podvedomím a s hovormi o tom, že nádej umiera posledná. Opak bol však pravdou. Zhltla krvinky z pier a počúvala hluk veľkomesta. Dokonalé spojitosti. Do priestoru sa nahnal vzduch a dvere opadli z útrob zajatia železných prahov. Spozornela. Krhhh, vŕŕŕz. Tušila, čo bude predchádzať. V izbe nebola sama. Z pokožky vytekal bojazlivý pot a vsakoval do starej opotrebovanej periny. Pochabosť. Chcela kričať, no z pod plášťa čiernej hmoty vychádzali len bezmocné plačlivé zvuky. Tlmené echo zahnalo svetlo do úzadia, tieň sa šplhal po okolitých predmetoch ako jedovatý brečtan. Zavrela oči, nohy si pritiahla k telu. Dokonalý príklad sebaúcty, ktorý bol však v momente úplne zanedbateľný a zbytočný. Bola v koncoch. V okamžikoch počúvala cudzí dych, ktorý sa čoraz viac a viac približoval. Ona len naďalej ostala v kŕči a čakala, čo bude predchádzať. Kŕřŕŕhh. Dvere sa pomaly opäť zatvárali, v miestnosti sa nachádzal jej momentálny protivník.

Nechcela vidieť nič, nechcela ho počuť. Ukryla sa do jadier svojho vedomia a prečkávala údery. Smrť by bol jej priateľ. Cudzinec sa natoľko priblížil k posteli, až sa jeho kabát dotýkal chrbta obete. Pošteklil jej chrbát a nahnal husiu kožu. Kolená si pritiahla k telu natoľko, ako jej to umožňovali. Tak to malo byť, všetko bolo predurčené. Nasávala z ovzdušia sexuálne vzrušenie, ktoré sa podmanilo okolnostiam. Chytil jej vlasy to pevného lana a odtrhol z líc náplasť jemnej frašky. Znova ju udrel! Znova poškvrnil jej tvár modrinami a sinkami. Barbar, „Čakala som na teba!" z posledných hlások vyhŕkla opotrebovaná ženská. Z úst vypľula zmes krvi a slín na jeho tvár, na tvár ‚únoscu‘. Už to sto krát zažila, tú prostú hru. Poznala tie zvláštne požiadavky, tie zvláštne zvyky tvrdého nezviazaného sexu. Presne tak, ako to chcela jej klientela..