Spoveď

SPOVEĎ

Kostol Svätého Františka. Kľučka na veľkých dubových dverách bola ľadová. Prvýkrát som tu bola ako ôsmačka na základnej škole. Boli sme sa pozrieť na výstavu plodov jesene. Všetci. Povinne.

Odvtedy sem chodím počúvať starého pána organistu a jeho vnučku s anjelským hlasom.

Spomínam tu na detstvo, na rok plný zmien. Rok osemnástich narodenín. Týždeň po oslave mi detský domov zabezpečil byt, nejakú prácu a nechal ma napospas osudu.

Toto miesto mi pomohlo. Tu som mohla snívať. Tak ako teraz.

Je obdobie najkrajších sviatkov – Vianoc. Ľudia sem prichádzajú vyspovedať sa. Upratať svoju dušu. Oprášiť svoju nevinnosť a čistotu. Oni stoja v rade. Ja si sedím v lavici a rozmýšľam, kedy to konečne urobím. Neviem sa odhodlať. Neviem urobiť krok, na ktorý myslím už tri roky. Asi sa bojím alebo čo. Potom by už nebolo cesty späť.

Môj život nie je až taký zlý. Tretí rok študujem sociológiu v Nitre. Získala som štipendium. Čakajú ma bakalárske skúšky. Nikto ma však nepochváli. Nikto na mňa nie je pyšný. Tak som sa pochválila sama a kúpila som si tú červenú sukňu, čo sa mi tak páčila.

Mojím snom nie je skončiť ako predavačka v Tescu, ale na zaplatenie bytu to zatiaľ stačí.

Neotehotnela som v sedemnástich a nebola som závislá od chlapa v montérkach s pivom v ruke. Ani som neskončila vo väzení za nekonečné priestupky ako chalani z decáku.

Napriek tomu mi stále niečo chýba. Chcem niekam patriť. Mať niekoho, kto by ma mal rád takú, aká som. Práve prišiel kňaz. Začína sa spoveď. S ňou je spojená ďalšia moja obľúbená činnosť. Hádaj, Anna, na čo myslí ten pán v zelenom ošúchanom kabáte? Je v podstate plešatý. Len kúsok nad čelom má chumáčik vlasov starostlivo sčesaných dozadu. Pohľad ma upretý do steny. Zdá sa byť veľmi zamyslený. A vážny. možno sa snaží spomenúť, čo má kúpiť cestou domov. Kázala mi múku alebo cukor? Kúpim toho kapra? Nie! Budeme mať filé, je lacnejšie! Sieť myšlienok mu prerušila jedna milá pani z prvého poschodia.

Chová mačky. Viem to. Raz som jej bola zaniesť poštu. O mačkách toho síce veľa neviem, ale u nej to smrdí ako keby... Hmmm, ako keby ich mala aspoň desať. Pán s chumáčikom vstúpil do obyčajnej, z tmavého dreva vyrezávanej spovedelnice. Dvierka sa za ním zavreli.

A čo táto mestská panička? Na tvári má šošovičku ako vo francúzskych starých filmoch. Je trošku dosť namrzená. Možno odhalila manželovu neveru! Tušila to už dávno, ale až dnes sa jej to potvrdilo. Má milenku! Sviniar! To jej zaplatí.

Pokračovala by som ďalej, ale práve prišiel rad na ňu. Tak nič. Kto bude ďalší? Hľadala som vhodnú obeť a našla som hneď dve. Blondiak s modrými očami alà Bredt Pitt a dlhonohé dievča. Nebudem ich rušiť. Iba na chvíľku nazriem a hneď sa stratím.

Fúj! To musia na sex myslieť ešte aj tu? To je snáď zlý sen! Znechutená som sa radšej započúvala do melódie kolied. Zavrela som oči. Výnimočne som na nič nemyslela. Vychutnávala som si niečo, čo neviem pomenovať ani vysvetliť. Posledné tóny orgánu a záchvevy hlasiviek mladej speváčky. Kostol stíchol. Spovedelnica vypľula posledného hriešnika. Ľudia vychádzajú z tejto skrinky hriechov a odpustení akoby ľahší, spokojnejší. Táto pani sa dokonca usmievala. Bola to kvetinárka alebo hodinárova manželka?

Tak Anna, opäť si tu iba ty a nik iný. Ako dlho chceš takto žiť? Na svete si úplne sama. Keby sa ti niečo stalo, ani pes po tebe neštekne. Buď statočná! Teraz alebo nikdy.

Pánty na spovedelnici tíško zaškrípali a mňa pohltila hustá tma. No a čo teraz? Nikdy som nemyslela no to, čo bude vo vnútri. Čo mám povedať alebo urobiť? Cítila som sa trápne a ešte aj trocha zraniteľne. Chcela som sa postaviť. Odísť. Utiecť. Hnevať sa na seba samú, na svoju slabosť, hlúposť a naivitu.

„Trápi ťa niečo? Mne to môžeš povedať.,“ ozvalo sa z druhej strany tmy.

Ešte stále som mohla odísť a všetko by bolo tak ako doteraz. Hlboký hlas kňaza trpezlivo čakal na moju odpoveď. A ja som ho nechcela sklamať! Nechcela som ho počuť naposledy!

Áno, musí to byť teraz. Dostala som sa predsa až sem. Je čas. Vykročím do tmy.

„Mohli by ste ma pokrstiť, pane?“ Na kostolnej veži odbilo sedem.

Skončilo ticho. Skončila tma. Svitá.

Pre niekoho začiatok dňa, pre mňa začiatok nového života.

Ja, Anna, som súčasťou najväčšej skupiny ľudí na svete. A mimochodom.

Na čo asi myslí ten miništrant? Stále sa na mňa usmieva. Žeby na naše dnešné rande?

Ktovie...