Na tretí deň

Spisovateľ/ka: pugs | Vložené dňa: 6. januára 2013
http://citanie.madness.sk/view-42212.php


Ako kadždé leto stojím na stanici čakajúc na svoj vlastný odchod. Na odchod do hôr, čerstvého pokoja. Môj posledný rok, ktorý v nej strávim, ba ani neviem či sa z nej vrátim. Cestou vlakom, aj skôr, som rozmýšľal ako ma samého prehnitého nájdu akurát hlodavce a u tých si je veru človek istý, že nikoho nezavolajú, aby vás odniesol preč z tej špiny, smradu, hnusu, ktorá tam moja mŕtvola narobí. Tie malé potvory si vás radšej obžerú do morku kosti svojimi malými ostrými zubami. Skrátka som rozmýšľal o poslednom, pohodovom víkende.

Na tomto svete nezostalo nič, čakal som len na pani zvanú Smrť a jej prečistený revolver, s ktorými mi prestrelí tie moje pľúca nasiaknuté rakovinou z troch krabičiek cigariet denne. Neviem, či sa na tejto stanici v podstate so všetkým lúčim alebo si len vychutnávam toho slastného horiaceho zabijaka životov, no uvedomujem si, ž raz sa musím odhodlať, vstať z poošťávanej lavičky a odísť.

Jeden ťah, dva ťahy... každý uvažuje v takýchto chvíľach nad zmyslom života a predsa rád a s maximálnou vervou urobí aj ten tretí ťah, veď samozrejem, ak ma zabijú tie dva, vražedné sú aj ďaľšie.

Nikto doteraz neprišiel na to, prečo ľudia žijú a načo zomierajú, ale celý svet podľa toho funguje. Ak by ľudia začali zomierať skôr či neskôr podľa doterajšieho priemeru, tak by sa všetko muselo zmeniť, ekonomika, zdravotníctvo, dejiny by vyzerali inak, náboženstvo by začalo upadať alebo by pokračovalo v jeho stúpaní. No aj tak netuším, načo mám riešiť takéto sračky teraz, keď som ich neriešil predtým, kým som mal aký taký čas. Dofajčil som paličku, vstal som a išiel ku katovi bez tváre v čiernom plášti nahý na ortiel smrti.



Chatu som kúpil pred pár rokmi od nejakej vdovy po horárovi, ktorého roztrhal medveď. Pekná smrť, vcelku naturistická, chlapík aspoň zomrel pri tom, čo mal rád. V prírode a pri zvieratkách.

Chatka nebola veľká, vedľa nej sa napájala dreváreň a v pozadí vyčnievali stromy, nory a sem tam nejaké ležiace zviera bez hlavy, či chvosta, ktoré padlo do pasce pytliakom. Pre zvieratá som mal vždy slabosť, no pre ľudí nie. Jedine tí vás dokážu sklamať a nemajú výčitky. Chcel by som mať nejakého pytliaka vypchatého, zaveseného na stene pre ozdobu a potešenie ducha.

Vošiel som dnu a pocítil stuhnutý vzduch, nevetralo sa tu asi rok. Hneď pred dverami bola červená rozťahaná rohož, ktorú by sa patrilo vyhodiť. Zavesil som si kabát na vešiak na stenu, zhodil ruksak na zem a vošiel do hlavnej izby, kde bol pekný koberec s ornamentami, sofa, ktorá pružiny už hádam ani nemala, vitrínka, v ktorej bolo zopár kníh, noviny z minulých rokov, kalendáre, nad oknom vyseli hnedé, priam bezfarebné záclony a ešte tu bola piecka, ktorá si ani nepamätá, kedy sa v nej kúrilo. Bola zanesená sadzami a zo všetkého najviac ma tu štvala práve táto pec. Vyjadrovali tu akési teplo a pokoj domova, na ktoré som v mojom prípade zanevrel. Zo sedačky som videl akurát porcelánové umyvadlo v malej kuchyni a pod ním drevenú skrinku, kde sa ukladal riad.

Túto chatu som využíval akurát na oddych od všetkého ruchu, ktorý človeka obklopuje, na rozmýšľanie o banálnych veciach, či na čítanie starých novín z vitrínky. Ó, ako som ja ovládal 26. týždeň z roku 1962. Mnohokrát sa mi ich chelo spáliť, ale potom som si spomenul na pec v kúte a ihneď som to prehodnotil. Skrátka som sa na to vysral tak, ako som sa vysral na všetko okolo mňa, keď som si užíval krásy prírody okolo mojej maličkosti. Bol to akýsi môj čas. Čas, ktorý som si vyčlenil len pre seba.

Áno, síce myslím, že by som mal túto zatuchnutú izbu vyvetrať, no vstať z pohovky, napínať svaly, prejsť tri kroky k oknu a hrdinsky vpustiť do miestnosti čerstvý vzduch sa zdá ako nesplniteľná úloha. Radšej zostanem pár momentov ležať, rozmjímať, premýšľať ako ma napadnú šváby zo sedačky, keď na nej nevládny budem oddychovať. Presne tomuto sa hovorí pravý čas na zapálenie ďaľšieho dymiaceho bastarda.



Sychravá noc padala na hory namoených v tme, mesačný svit je lenivý ako ja, vedľa seba som mal zapálený lampáš, cigarety a bundu, v ktorej som došiel. Ležal som na pohovke odvtedym kým som dorazil a nič sa absolútne nezmenilo. Izba bola stále vyplnená zlým vzduchom a nepríjemným nábytkom. Celkom peknú atmosféru tomu dodával práve môj lampášik.

Premýšľam nad mojou cestou vlakom, ktorá trvala celý jeden deň. Premárnený deň obdarený jazdou cez celú ohraničenú krajinu, cez väzenie, z ktorého sa ľudia nedostávajú a ani nevedia, prečo sú v ňom vlastne zavretí. Rozmýšľam nad zaľúbenou dvojicou a jej lásku, ktorá musí dávať na verejnosť oblizovanie mandiel. Nie je to príjemný pohľad a ani to nie je príjemné počúvanie. Mľasky mľask. Samozrejme iná vec je, keď je to starý milenecký pár. Nemyslím staromanželský, no milenecký. Ako keby to bolo ich posledné dobrodružstvo pred zasypaním hlinou. Takýto vzťah má v sebe isté tajomstvo a neprekonateľnú roztomilosť, ktorej sa nekáže, iba sa musí v tichu pretrpieť a udržiavať krok.

Vlaky sa mi vždy páčilo svojou atmosférou, mohli ste si v prázdnom kupé čítať knihum oddychovať, spať, keď k vám niekto príde, tak sa tieto činnosti dajú robiť taktiež, ale u tam nie je taký pokoj, keďže musím dávať pozor, či ma nejaký nevyzrelý panchart neokradne.

Vo vlakoch sa veľmi dobre dá učiť chovanie a poznávanie ľudí. Žraním tabletiek v mladosti sa síce moja pozornosť zhoršila, no snažil som sa to napraviť, precvičovať ju. Myslel som si, že ju nebudem potrebovať, ale opak sa stal pravdou.

Človeka zaráža, prečo nemôže zaspať, keď mu hlavou prúdia myšlienky. Toto si môže robiť mozog aj keď spím, tak prečo mi to tá červená gebuzina nedovolí?



Zobudil som sa. Ležal som stále na pohovke a necítil som si údy. Videl som spráchnivený strop obrastený pavučinami všetkého druhu a fantazíroval som nad tým, či zomriem z nedostatkú pitnej vody alebo na spadnutie strechy na moje bezvládne telo. Nechcel by som zomrieť týmto spôsobom... len tam ten hore vie, kedy by sa ľudia odhodlali upratať ten bordel zrúcanín a ani tým švábom by som v ňom hádam nechutil.

Odhodlám sa vstať pre tu vodu, ktorá leží opustená v predsieni? Dokážem to? Možno áno, ale kto vie. Ak by bola toto smrť, tak som sa na ňu nemal tešiť, je to iba život bez nefungujúcego tela. V mojom prípade to bolo stále to iste. Je to smrť? Nie, nie je. Zvládol som si zapáliť cigaretu a šľukovať. Kto by bol povedal, že nikotín nahradí vodu, pre krátku dobu ako je táto. To aby som fajčiť nikdy neprestal.

Vstal som. Naozaj sa to stalo. Poobedňajšie slnko mi udieralo svojimi ostrými lúčmi do očí a od tej žiari som si ich musel pretrieť a vytiahnuť ich tie horiace šípy. Bolo mi... fajn. Po kolenačky som sa doplazil k batohu, rozopol zips, vytiahol vodu a sedel som. Stačí len odšróbovať vrchnák a som v cieli, no so mnou to ani nepohlo. Pravdepodobne som na pokraji sebadeštrukcie, ktorá sa na mňa valí ako gúľajúci sa kameň zo všetkýc strán a preniká do mňa cez vzduch. Toho hnusného vzduchu

Vstanem. Teraz vstanem a pustím sem vzduch cez otvorené dvere. Musím. Aj keď sa tu sedí tak pohodlne. Otvoril som dvere a vietor mi venoval chladné objatie pod mojím oblečením.




Bola už tma. Celý deň som prežil bez jedla a iba s pár dúškami vody. Chatové vráta boli už zatvorené a ja som sa mohol oddávať vylihovaniiu v červenej obludy s dvoma vankúšmi. Lampáš som mal zapálený a k tomu aj pár sviečok na navodenie prírodnej romantickej atmosféry. Kurevsky to pomáhalo, cítil som tú energiu. Energiu ničoho.



Klop, klop. Čo je to? Klop, klop. Určite sú to konáre búchajúce na okno. Nič viac. Klop, klop. Snáď to spráchnivené kusisko dreva zasadené v zemi hrá toto divadielko, aby som mu otvoril okno, pretože sa chce zohriať v takzvanom pohodlí domova? Ak áno, tak sem by som nešiel. A je to pekne chabý výkon. Klop, klop, klop.

Ešte nikdy , keď som tu bol, tak som podobnú situáciu nezažil. Je to naozaj strom, ktorý mi bubnuje pochodovo na okná alebo je to tá mnou dávno očakávaná smrť? Naozaj si myslí, že už je pre má čas, aby som šiel v tieni jej kosy až pod hlbokú zem? Dokážem si živo predstaviť jej kostnatý prst, ktorého kĺby udierajú na sklo čoraz dunivejšie. Klop, klop, klop. Čím ďalej hlučnejšie. Klop. Odvážim sa pozrieť spazoa rohu sedačky na okno, no nič v ňom nevidím. Aj keď som očakával šienu kapucňu, tak som sa jej nedočkal, ale cítil som, že tam niekde je a vyčkáva. Prečo nepríde von sama? Chce si ma vychutnať. Rozdeliť na malé kúsočky a následne si na mne pochutnať ako keby som bol ten najchutnejší pokrm pod slnkom. Je všemocná, vie rozpútať konflikty, vojny, ničiť priateľstvá a hlavne životy, no pritom si nevie otočiť dvoma malinkými kľučkami. Sám sa neodvážim otvoriť. Naozaj sa bojím. Nemienim vstať a len tak prehrať, poddať sa.

Šušťanie vzadu. Nie, horšie. Šušťanie v rohu. V rohu, kde kde stojí moja úhlavná čierna nepriateľka so sadzami. Dostala sa dnu. Je tu. Stojím oproti nej a na zreničkách sa mi črtajú siluety Najobávanejšej.

Dostala sa sem okľukou, chcela ma vylákať. Nechcem vedieť, čo by sa stalo, keby som otvoril okno. Čakám na reakciu, pr´vy príhovor. Stojím nepohnuto v miestnosti, pomaly dýcham, no srdce mi pumpuje krv leoparďou rýchlosťou. Mám začať ja. Mám začať otázkami. Áno, to je jej zámer. Byť pani dôležitou a mať právo odpovedať ostatným na ich dotazy.

"Toto je ono?" - spýtal som sa trasúc s myšlienkou prerušiť mrazivé ticho – "Toto je koniec?" - nie, nedočkám sa . Neodpovie, určite nie. "Toto je koniec, ak si to iba ty sám budeš želať," – odpovedala s hlasom hrubým a celkom mätúcim, prešiel mi mráz po chrbte – "želal sisi práve tento osud hodnú chvíľu, no máš pochybnosti, strach. Nie si rozhodnutý, celé časy si sa zžieral nad týmito myšlienkami až ťa to úplne pohltilo. Nemusím sa ťa pýtať na tvoje myšlienkové pochody, aby som vedel, na čo myslíš. Myslíš na všetko, čo sa v tvojom živote udialo, na detstvo, dospievanie, lásku a jej zničenie. Nemusím nad tebou vynášať rozsudky, pretože práve tie si musíš urobiť ty sám vo svojom vnútri a spytovať sa seba samého, či chceš byť lietajúca duša bez štartu a cieľa, či chceš byť nepodstatný, nikdy nestretnúť tvojich milovaných, zamýšľať sa nad tvojimi otázkami, bol by si iba blúdiaci vánok, ktorý by nemal žiadnu úlohu a predsa by sa snažil svoje činnosti dokonať do konca. Takže tu nastáva moja posledná a jediná otázka – chceš sa týmto stať alebo si počkáš na svoj stanovený čas, kedy má prísť? Ja nie som nič iné ako TY, som tvoje svedomie, tvoj bezfarebný duch. Premýšľaj." Neodpovedal som. Bol som skamenený a cítil som sa ako by moju sochu skazil zručný tesár. Na smrť som nehľadel, no môj zrak sa upriamil na škáry v podlahe. Týmto ma odrovnala. Ja som na ňu čakal, no či naozaj chcem takto ukončiť život bez spravodlivého konca viazaného mojou dušou. Neviem. Áno? Nie? Áno? Áno. Na tomto svete prevláda prázdnota a niet nikoho, kto by to napravil. Áno. Áno! Vykríkni to, aby sa môj hlas ozýval v diaľke. Áno! Vykríkni to, aby sa niesol vetrom za hory. Áno! Vykríkni tak, aby si tomu sám uveril! "Áno!" Už jej nebolo. Izba bola opäť ožiarená neutíchajúcim svetlom lampáša a sviečok. Áno, naozaj som sa rozhodol a ona si ma dovolila opustiť! Presne! Zapríčinila vzniku môjho vnútorného boja a môjho vlastného rozhodnutia k zániku. Bola preč... bola preč.


Som hore. Prebral som sa opäť na pohovke a bol som dolámaný. Okno bolo zavreté, pecka tichá.

Stalo sa to? Určite. Nebo lto preľud a moja fantázia. Naozaj som ju zočil. Prizeral som sa sebe. Prečo som to sám nespravil? Neusmrtil sa? Nezomrel už dávnejšie? Musel som prekonať svojich démonov. To bola tá jediná cesta. Čakali na výbuch vulkánu a teraz pomaly vytekajú ako žeravá láva. Láva, v ktorej plávam a topím sa. To boli práve oni, ktorí vyhrali túto vojnu.

Musím otvoriť dvere. Prekročím tašku, ktorá leží na zemi odkedy som prišiel a otvorím. Čerstvý vzduch, čerstvý horský vzduch sa mi valil do pľúc. Idem von. Nezavriem dvere, idem iba na chvíľku. Hneď sa vrátim. Kráčam po zemi a lámem praskajúce vetvičky mojimi krokmi, pohľadom vyzliekam stromy, konáre, listy, idem dole. Dole cestou, ktorá vedie k ľuďom. K tým skazeným stvoreniam, ktoré zo srdca nenávidím. Nebojím sa, odišiel som len na chvíľu. Hneď sa vrátim.


Koniec cesty. Úplný koniec lesného chodníčka. Ja musím ísť ďalej. Musím sa uberať smerom k ľuďom. Musím sa k nim vrátiť.Čo si len tak bez nich počnem? Vedia mi ponúknuť zmysel jestvovania, odpovedať na moje otázky? Som na stanici a vymieňam si pohľady s každým jedným tvorom, ktorý má 2 veľké oči upierajúce na mňa. Prechádzam celú halu s upretými očami prebodávajúce moje telo a idem na nástupište. Onedlho hlas zhora mi kričí do uší, že vlak je tu každou sekundou, no ja som prišiel len na chvíľu a čoskoro sa vrátim.


Pokračujem ďalej, mám za úlohu pokračovať ďalej. Nohy ma neposlúchajú a ja ich neovládam. Nemám silu, nemám na to žiadnu silu. Kráčam na koniec nástupišťa. Z diaľky vidím vlak v plnej kráse. Para z neho stúpa do výšin slnka a to ho vracia opäť naspäť. Vlak. Práve vlak je kľúčom. Áno... to on je riešením od môjho mizerného utrpenia. To on ma zbaví starostí. Potrebujem to urobiť sám, keď sa na to nedohodlalo Jej Kurevstvo. Urobím to sám. Zleziem dole na koľajnice a čakám. Vlak trúbi, aby som zmizol. Nechce ma tu, no ja už dlho nebudem zavadzať v jeho ceste. Jeho trúbenie prestávam počuť. Nič. Absolútne nič ako doteraz po celý život. Nepočujem nič.

Naťahujem ruky a oči k nebu. Mračí sa. Vie, že všetko sa končí a ja k nemu pribudnem. Chcem, aby všetky oblaky boli moje, raz budú moje. Ja a nebo splynieme v jedno, dážďové kvapky budú moje skutky a blesky moje myšlienky. Ja mám možnosť vyrábať ich tvary, formovať ich do chtenej podoby môjho ja a hrať sa s nimi. Ja som pán a oni budú moji sluhovia. Už sa nevrátim, ani na chvíľu, už nie. Nikdy sa nevrátim. Obloha je celá moja.




Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
Skarabea
podobných kecov o živote a smrti tu už bolo veľa...symbol vlaku, odchod na nejaké opustené miesto...skús sa nedržať podobných zaužívaných štruktúr  
Spisovateľ/AutorSkarabea Pridané dňa20. januára 2013 11:10:38
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8