Biele noci (Smrtibudky I.)

I.
Začiatok je trochu hmlistý
ako pohľad do diaľky
nemý, hlúpy, neistý
falošný tón píšťalky
rezonujúci v novonarodenom tichu
vie kričať a bolieť
krútiť sa pred svetom v ostychu
a možno zomrieť
vie zomrieť ako farba očí
vie zomrieť ako kvet
keď cesta sa prudko stočí
chce zomrieť hneď
a premeniť sa na koniec.
a bodku
a ťarchu pliec
a starobu
a začiatok.
A zabudnúť na ostatok
ktorý ani nevidel.

II.
Samotu ako liek
Keď vietor rozďaví okenice
Zotri z nich mokrú srieň
Usuš ich ako oči tanečnice
Ktorá je celá v modrom, ako dážď
Zatni zuby, zovri päste, len drž stráž
Nad samotou v čiernej veži.
Zlepším ti náladu, aha, sneží!
Medzi kamennými múrmi si,
Bojíš sa poprieť pohľad čísi?
Neboj sa, to som len ja
Tá, ktorej chlad si každý pamätá
Medzi kameňom a snehom som to len ja
Tak málo chcená samota.

III.
Ahoj, kto si? - Niekto.
Moje meno odvial vietor
a z mojich očí si spravil kolesá.
Moje ústa zhltli otvorené nebesá
a dlane mi ukradli baníci.
Len srdce ostalo v márnici,
tam, kde malo ostať telo,
čo divy sveta rozkradli tak smelo,
aby zabudli na tvár.

Pre ľudí bez tváre nie je kar,
veď nemajú výraz, nemajú meno.
Mäkká zem navrhuje obchod za to telo
- ona dá skrýšu, oni jej zas deň.
Ach, a ona dá všetko preň.

IV.
-Toto bude básnička o farbe!
Povedala som si raz
keď som snívala len tak márne
pre nič, za nič - bol to tranz.

V ňom bola kopa farieb
a v tých farbách život a pocity.
Halucinácia rozbúrala stenu hradieb
vymietla mi z očí karpiny.

Keď sa mi myseľ prebrala
do sna s toľkými farbami
ihneď som znova zaspala
vypadla z neho padacími dverami.

A ráno po prebudení nebolo
lebo bol stále večer a búrka.
A chcela som smútiť, lebo už bolo neskoro.
No po chvíli..Ja hlúpa! Veď som len žmurkla.

Bol to opar, čo mi pomútil vo víchrici hlavu.
Nebol iný a aj keď, nemohol za to,
akú mal
farbu.

V.
Dnes to bude o modrých očiach
čo mi zmietli cestu ako spenená vlna.
A zabudnutí v hluku v mušliach
o popletených žilách, čo sa napli ako struna.

Pár belasých dúhoviek
len náhodne zablúdilo mojím smerom.
A ja si necítim nohy, padám zo striech!
Dolu vzduchom, ako lúč, dolu brehom.

Myseľ mi nelieta, ale šalie
medzi kosťou a mäsom zuní zdanie
prúd sa bije s kameňom, to bude úskalie
myslím, teda som - dnes teda nie.

V matne béžových mušliach
sa však neskrýva nič zo mňa samej
to len v mojom tele niečie túžby búšia
kričia, čo plánujú ďalej.

A to ich je počuť v perlovom vnútri
to ich je tá prudká fantázia.
Farbu mojich očí ďalšia voda len viac zmúti.
Hlavne keď je to dážď sĺz, čo sa do nej vpíja.

VI.
Nie som žiadny umelec.
Neviem aranžovať kvety ani spievať
a boh vie, že nemám vkus - hotová vec.
Rozbité dúhovky očí z kaluží nezbieram.
Nezbieram z nich ani len špaky.
Som enviromentalista, a aký!

Som tiež feministka, hrdá žena.
Trochu zarytá a slepá, hlboko v zemi.
V hline som čierna, na svetle biela
ale zvyčajne sa len skrývam v tieni.
Medzi pľúcami v dychu mám jedno
no druhé na jazyku vedno.

Som človek, ako celok tvorím smietku.
Len bodku na kraji plátna
fanatického impresionistu.
Len bodka. No keď sa chytíš dlátna
a začneš do mňa hĺbiť, ryť, mozog zapájať,
zistíš, že nemám dna.