Nájsť tak kúzlo na prázdnotu

Ešte stále vo mne tlieš...
Vyhadzujem ťa mŕtvu z Marsu,
vraciaš sa živá z Venuše.
Sú zmätení, anjeli moji v slzách...
Všetci. Rozumieš?

Kým srdce sa modlí,
nech už tvojej stopy niet,
jedna ruka ťa odstrkuje, druhá hladí,
tým viac rastieš, ako mesiac pribúdaš.
Kúzlo? Nekonečná hra ladí-neladí?

Tak sa občas tackám mestom
so žalmom vo vnútri,
bežne zmätený chlapec
s otlačkom medových pier na srdci,
ktorý klame stromom, vtákom, starcom i mladým,
že nie si, nebola si a nebudeš,
nevidel ťa, neláskal, nebol tebou, neľúbil...
Ktorý zapiera tvoje oči, dlane, dotyky,
luhá slnku, nebu,
ale hlavne sebe,
kvôli tebe...
Nie!
Kvôli sebe
...

Ach, prepáč, Bože, prepáč, láska,
prepáč, milá, prepáč, duša, prepáč, svet,
som slabý, no ináč neviem, sily niet,
ešteže za slzy písať smiem...
V tichu ďakujem.