Len jedna šanca

"Ahoj!" počujem ten známy sladký hlas, ktorý ma vždy zohreje pri srdci.
"Ahoj!" len ťažko skrývam tú túžbu v hlase, ktorá mnou lomcuje už pár mesiacov pri každom stretnutí s ňou.Keby som bol Rosamunde Pilcherová, mohol by som tvrdiť, že je to láska na prvý pohľad alebo nejaká podobná cukrová polievka. No po tom všetkom, čo som si prežil na nič také neverím. Je to trošku smiešne, keď taký mladý človek rozpráva, koľko si toho prežil, no verte mi, zdanie môže klamať. Navonok sa usmievate no vo vnútri máte priam vyschnutú zvráskavenú a zjazvenú dušu, ktorá už nečaká na nič dobré, pretože v nič dobré nedúfa...
Ale toto je iné, každá sekunda s ňou je vínimočná, každý nádych v jej blízkosti mi dáva nádej, že aj šťastie možno existuje, že aj ja si zaslúžim byť šťastný.
"Dnes vyzeráš super!" zmohol som sa len na takýto trápny tuctový kompliment. A pritom chcem toho toľko povedať. Že sa teším na každý jej pohľad, na každý letmý úsmev, ktorým ma zavše obdarí, na každý mimovoľný dotyk jej hebkej ruky. Povedali by ste, veď jej to všetko jednoducho povedz a aspoň budeš vedieť, na čom si. Opak je pravdou. Nič nie je jednoduché, najmä po tých rokoch priateľstva medzi nami sa bojím, že by som mohol pár hlúpymi slovami ako: "Zaľúbil som sa do teba" všetko zničiť šmahom ruky. To by som neprežil.
"Ďakujem." vykĺzlo jej z úst a ja som si všimol, že sa trošku, akoby mimovoľne začervenala. Cítil som sa, akoby som vyhral v lotérii. Samozrejme nie jackpot, ale aspoň pár drobných. Lepšie ako nič.
Premeriavala si ma svojim hlbokým modrým pohľadom, neustále si upravujúc svoje plavé rovné vlásky, akoby mala pocit že nesedia na svojom mieste, neuvedomujúc si, že aj sama dokonalosť by jej ich mohla závidieť. V mojich očiach nebolo nič, čo by mohlo nájsť len drobnučkú chybičku na tom dokonalom obraze Madony v tej chvíli zjaveného pred mojimi očami.
"Ako sa máš?" dychtivo chcem pokračovať v konverzácii, ktorá samozrejme zasa nikam nevedie, nijako nerieši moju situáciu, len chcem, aby vedela, že ma zaujíma, že jej chcem pomôcť s každým problémom,že sa na mňa môže vždy spoľahnúť, vždy jej poradím, naivne čakajúc, že si snáď raz uvedomí, prečo to všetko robím. Viem, fatálna naivita...
"Fajn, len mám toho teraz veľa, musím ešte do školy..." rozprávala ešte hodnú chvíľu no prestal som vnímať. Zahľadel som sa na jej pery, ako sa zľahka pohybujú a ja som po ničom inom netúžil, len akúsiť ich nežnosť na dotyk, utopiť sa v nich a zastaviť beh času v tej jedinečnej chvíli, v tom jedinom okamihu, kedy prestanú tiecť rieky, prestane fúkať vietor, ustane dážď a vyjde dúha a slnko hladí svojimi lúčmi dve spriaznené duše. Vedel som, že ma to k nej priťahuje ako k opačnému pólu magnetu, akoby som sa inam ani nemohol pohnúť. Cítil som, ako mi v hlave búši srdce ako splašený kôň práve ochutnajúci slobodu, ako divoký lev revalo na plnú tlamu a ja som ho nedokázal ovládať. Už nepatrilo mne. Držalo ho vo svojich rukách to dievča sediace predo mnou,s ktorým som zažil už nejednu párty, už hádam tisícky ciest autobusom. Najhoršie na tom je, že nevie, čo drží v rukách. Možno len tuší...
Ja som sa zasa zmohol len na:
"Ty si šikulka, to zvládneš!"
Usmiala sa. Vlastne sa usmieva skoro stále. To sa mi na nej páči. Vždy úsmev na tvári, čo prinúti každého usmievať sa, sťa kúzlom dokáže vyčariť úsmev aj na mojej zamračenej tvári. Potom nevidí, že sa trápim.
Pamätám si len zopárkrát, kedy bola fakt naštvaná a aj vtedy bola náramne sexy. Nemožno mi nepovedať, zopárkrát som schytal plnú priehršť jej hnevu aj ja, no vtedy som sa snažil všetkými možnými aj nemožnými spôsobmi si ju opäť udobriť. Zraňovala ma jej ignorácia a neopätovanie mojich pozdravov. Akoby mi niekto pomaly vpichával pri srdce dlhé ihly, z ktorých pomaličky kvapkala horúca krv. Tá pálčivá bolesť bola neznesiteľná.
Našťastie teraz je všetko fajn. Teda až na to, že ju ľúbim. A každý môj neuvážený krok môže mať kataklizmické následky. Možno to prirovnať k tvarovaniu keramiky na hrnčiarskom kruhu. Všetko musíš vytvárať za pochodu, pritom si musíš dávať pozor, aby si nezatlačil príliš silno, lebo celé dielo sa zničí. Samozrejme s tým rozdielom, že hlinu môžeš použiť ešte raz, no ďalší pokus pri budovaní lásky už nemusíš dostať. Preto musí byť človek opatrný. Bojím sa len, aby som nebol až príliš.
"Príď ma niekedy pozrieť, posedíme, porozprávame sa, kúpim vínko..." čakám na jej reakciu ako malé dieťa rozbaľujúce svoj najväčší darček pod stromčekom.
"Noo.." začala neurčito, nechávajúc ma na pochybách do poslednej chvíľky "niekedy by sme mohli. Teraz mám však toho veľa. Cez týždeň sa dohodneme." S poslednými slovami prikývla akoby na súhlas, akoby ma chcela uistiť, že všetko bude tak, ako hovorí. Mne aj tak nezostáva nič iné, len veriť, že to príde.
Chcem už skončiť toto sebadeštruktívne mučenie v nevedomosti, radšej nech príde rýchla smrť, tá bolí kratšie. Chcem jej to konečne všetko vyrozprávať, vyliať sa ako preplnený džbán, ktorý nemá kto vypiť. Chcem zvaliť ten obrovský kameň drviaci mi dušu a uvolniť si putá uväzňujúce ma v patovej situácii. V stávke je všetko a karty sú na stole, ostáva už len ukázať, čo držíme v rukách. Ja ukrývam srdcové eso, ostáva mi už len dúfať, že ona mi ukáže srdcovú dámu. Bojím sa toho, čo príde a čomu sa nevyhnem.
Nech už skončí tento stav stiahnutého žalúdka a pocit srdca vo zveráku, ktorý sa neustále uťahuje a srdce sa už nemá kam zmrštiť, ten tlak je zdrvujúci.
Ani som nevedel ako, cesta skončila a my sa poberáme každý do svojich svetov, každý do svojich starostí a trápení s tým, že medzi tie moje patrí aj ona.
"Tak ahoj." lúči sa so mnou.
"Ahoj, vidíme sa, určite sa ti ozvem." ešte jeden krátky pohľad a odkráča. Ja sledujem jej ladné kroky až kým mi úplne nezmizne z očí. Ešte pár sekúnd sa dívam tým smerom,nadýchnem sa do plných pľúc, aby som zachytil všetku jej vôňu, ktorú tu zabudla, aby mi neunikla ani molekula, aby ju snáď neuchytil niekto cudzí. Idem aj ja do svojho sveta, no nie tak ďaleko, akoby sa mohlo zdať, pretože láska môže bývať za rohom...
Nedokážem rozmýšľať. Chodím ako bez duše. Zasnený romantik zlomený zlobou sveta uberajúc sa preč od kŕdľov škriekavých vrán do svojho vnútra kde sa starám o jeden púčik ruže. Neviem sa sústrediť, môžu do mňa hustiť všetci čo chcú, ja myslím iba na ňu. Učiť sa? Prejdem pár riadkov a už som mysľou pri nej. V tom dokonalom svete, je všetko tak ako má byť, alebo skôr tak, ako chcem, aby to bolo. Pristihnem sa ako ležím na posteli, zízam do plafóna a snívam s otvorenými očami. Takto to ďalej nejde, musím jej napísať. Beriem mobil a ťukám:
"Ahoj, tak ako? Nájdeš si na mňa chvíľku čas? Prídeš na pokec?" klasicky nič moc. Vedel by som písať ódy na jej krásu, ale keď príde na lámanie chleba neviem zo seba
dostať zrozumiteľnú vetu. Jazyk sa mi pletie a potom vyzerám ako trpák. Tak je to zakaždým. Vždy spletiem len nejaké ošumelé frázy a sekundu a pol sa čudujem ako mi
mohla z úsť vyjsť taká hlúposť. Keby bolo také jednoduché povedať, čo cítim.
Chodím po izbe ako na ihlách, každú sekundu sledujem túžobne mobil, či na ňom nesvieti neprijatá správa. Nechodí. Musím niečo robiť, aby som na to stále nemyslel. Idem sa osprchovať. Beriem uterák, keď v tom zrazu počujem zvuk prichádzajúcej správy. Skáčem rybičku po mobile.
"Jedinečná šanca! Pošlite ešte dnes sms na číslo....."
Kurníkšopa! Beriem uterák a idem do sprchy.
Cítim sa ako znovuzrodený. Prechádzam okolo mobilu a mimovoľne si všimnem, že na ňom svieti správa. Žeby ona? Vlkými rukami ho beriem do rúk aby som sa na vlastné oči
presvedčil. Spása!
"Ahoj. Zajtra večer mám čas. Okolo ôsmej môže byť?" Ruky sa mi trasú a predovšetkým sa mi s vlhkými prstami ťažko píše.
"Budem rád. O ôsmej večer ťa čakám. Ahoj." Srdce mi poskočilo. Ale zároveň som si uvedomil, že mám asi iba dvadsaťštyri hodín na prípravu atmosféry a hlavne slov,
čo ma už tak dlho ťažia pri srdci. Zajtra sa rozhodne. Ach, už zajtra... Premkla ma skľúčenosť na chrbte mi preskočili zimomriavky na čele vystúpil studený pot a lomcovala
mnou triaška.
"Nuž, niekde začať musím..." povedal som sám pre seba, púšťam si Coldplay - Fix you a hor sa do upratovania. To bude asi najdôležitejšie, aby tu zajtra nebol neporiadok,aspoň raz za rok. Myšlienky pobehujú sem a tam, v duchu si predstavujem, ako to asi bude zajtra vyzerať, prebiehať a v neposlednom rade, ako to celé nakoniec vyvŕbi.
Bojím sa, hádam najviac ako som sa kedy bál, bojím sa odmietnutia a rozpadnutia môjho celého sveta. Je to päťdesiat na päťdesiat, žiadna istota, možno aj preto sa tak desím, lebo doteraz som hral iba na istotu. Ale kto neriskuje všetko, nezaslúži si všetko vyhrať, alebo žeby som sa mýlil?
Nemôžem zaspať, prehadzujem sa z boka na bok, rozmýšľam, v duchu si premietam zajtrajšok, chcem sa naivne naučiť svoj scenár, svoju vrcholnú životnú rolu, ktorú však nebudem musieť hrať, ja ju budem musieť žiť, pričom zisťujem, že sa to nedá. Nedá sa naučiť niečo, čo ide od srdca, lebo to proste je, netvorí sa to, nepíše, len sa musí nájsť správny spôsob, ako a kedy to prezentovať. Lebo aj správne slová v nesprávnej chvíli sú ničotné...
Zvoní budík. Je ráno. Musím do školy, ale stále myslím len na to, čo má večer prísť. Keď som bol doteraz mysľou mimo, tak teraz to platí štvornásobne. Chodím ako duch a očami hypnotizujem hodiny, posúvam ich aby som už vypadol zo školy a venoval sa len a len príprave rozhodujúceho večera.
Konečne vychádzam zo školy a mierim si to rovno do obchodu nakúpiť nevyhnutné drobnosti. Stretám spolužiakov.
"Nejdeš si s nami večer vypiť niekam do baru?" už ma vábia chľastať. No mňa čaká veru ťaží večer ako s opicou na krku, musím povedať "kamarádke" že ju ľúbim a nič s tým nedokážem urobiť.
"Prepáčte, chalani, ale už mám iný program."
"Čože?" dosť ich to zarazilo, lebo pravdu povediac, málokedy som im povedal nie. Preto aj teraz ich počudovanie bolo zjavné.
"Musím ísť, zabavte sa. Čaute!" Nečakal som na pozdrav,náhlil som sa k obchodu.
Takže, nejaké vonné sviečky, na navodenie atmosféry a samozrejme flaša tramínu, lebo podľa jedného slovenského filmu "u mužov podnecuje zhovorčivosť a u žien podnecuje túžbu". Priznám sa, ešte som to nemal kedy vyskúšať, tak dúfam, že zafunguje. Rozhodujúci je každý detail.
Ako sa blížila ôsma hodina večer, moja nervozita dosiahla kritických hraníc, dokonca ani pred skúškou som nebol takýto nervózny. Asi preto, lebo tam som mal tiež dva opravné pokusy a teraz mi ich nikto nedá. Žiadny kat by sa vo mne krvi nedorezal, chodím sem a tam, upravujem každú drobnosť, odkladám veci najprv tam, potom ich znovu vezmem a prenesiem inam, lebo toto miesto sa mi zdá lepšie. Celý deň som nič nejedol, lebo žalúdok mám scvrknutý sťa vysušenú slivku. Musím sa aspoň napiť aby som neodpadol. Vínko sa chladí. Trasiem sa. Musím to nejako potlačiť, lebo budem vyzerať ako so záchvatom padúcnice a to by mohlo všetko pokaziť, čo nechcem.
Musím si zapáliť. Vyjdem na balkón, ledva si trafím cigaretu do úst od tej triašky, zapaľujem... V tom si uvedomím, že toto nepotrebujem a tak celú krabičku aj so zapalovačom hádžem von balkónom. Ona tiež nechce, aby som fajčil, tak nebudem. Vchádzam dovnútra. Pohľadom skúmam čas. Devätnásť päťdesiat. O chvíľu tu bude. Ako začať?
Neviem. Bojím sa, aby som zasa nepovedal nejakú skomoleninu, bojím sa, že dnes je možno posledný deň, čo sa spolu bavíme, bojím sa že nie som dosť dobrý pre také milé, dobré a pekné dievča, akým ona nepochybne je. Čo ak je zamilovaná do iného? Čo ak si nás dvoch spolu nikdy nedokáže predstaviť? Čo ak... Je tu strašne veľa tých "čo ak".
Nechal som to zájsť až sem, teraz nemôžem cúvnuť. Doteraz som bol zbabelý, dnes nebudem. Dnes sa pokúsim bojovať. Aj ja chcem byť šťastný. Nezaslúžim si to?
Bože, to prešli len dve minúty? Celý deň preletel ako víchor a týchto pár minút sa vlečie ako slimák na ručnej brzde. Nastriekam na seba Bruna Bananiho, dúfam, že jej bude voňať. Zapaľujem sviečky, vyťahujem víno. A ešte cukrík...
Príde? Nepríde? Už nie som si istý ničím, ani tým, že tu teraz stojím, ani týmto dňom, ani zemou pod nohami. Vyzerám dobre? Isteže nie, to by som musel mať inú tvár, iné vlasy, inú postavu, nemohol by som to byť ja. Škoda, takto moje šance klesajú. V podstate nikdy neboli veľké, ale aj tak som mal vždy pocit, že máme k sebe blízko.Len aby aj ona zdielala ten istý pocit. Možno nakoniec dôjde k súzvuku dvoch osamelých ľudí, snáď v tejto ponurej izbe vyjde slnko a zakvitnú kvety.
Bol by som najšťastnejším mužom na svete, ak by to cítila rovnako, alebo aspoň napol rovnako. Ten pocit radosti, ktorý sa ti rozleje po celom tele som už dávno nezažil. To teplo, keď ľúbiš a zárovej si ľúbený je najkrajší pocit na svete. A nik ti ho nezoberie. Je len tvoj a jej. Nik iný nie je podstatný, nik iný v tej chvíli neexistuje,celý vesmír sa zúži na dvoch ľudí, aby následne mohol prijsť veľký tresk a začalo sa budovať niečo nové, niečo krásne, niečo, pre čo sa oplatí žiť. Chcem ten pocit. Prosím.
Zvoní mi telefón. To je ona. Počuť klopanie.
Srdce mi na okamih úplne zastalo, aby sa následne mohlo rozbúchať ešte rýchlejšie a hlasnejšie ako predtým. Všetko závisí od tohto okamihu. Mám len jednu šancu a tá je
teraz tu. Už záleží iba na tom, že prišla a ja som tu. Nezáleží kde sme a momentálne mi je jedno, ako to dopadne, vlastne to mi až tak jedno nie je. Človek má byť šťastný.
Otváram dvere.
Stojí tam. Dnes je ešte krajšia ako inokedy.
"Ahoj" nenútene, priam záhadne takto na prahu dverí. Ani neviem, prečo som ju nepozdravil prvý. Asi som stratil reč.
"Ahoj" snažím sa potláčať nervozitu, musím preglgnúť. "Dnes vyzeráš fakt super!" ach, to som celý ja, zasa trepnem blbosť. Už sa nedá vystúpiť z idúceho rýchlika.
"Poď ďalej, som naozaj rád, že si prišla."