Hviezda spravodlivých (prvá kapitola)

Kapitola prvá

Vládny špeciál

      Amadeus si sadol na zadné sedadlo. Jeden obor sa usalašil pri ňom, druhý na sedadle spolujazdca. Len čo za sebou Amadeus zavrel dvere, vyrazili. Na sedadle oproti Amadeovi sedel pán Unauffällig a nalieval si z príručného baru minerálku.

      „Dáte si niečo?" opýtal sa ho zdvorilo, no v očiach mal úplne neutrálny výraz. „Vyrážame o ôsmej. Do Thule priletíme o jedenástej stredoeurópskeho času, teda o deväť hodín."

      „O Thule toho veľa neviem." priznal sa Amadeus a nalial si víno. „Počul som, že je to malý nezávislý ostrovný štát v Baltskom mori..."

      „Áno, tieto informácie sú správne." prikývol pán Unauffällig. „V mytológii je Thule považovaná za pravlasť všetkých Nemcov. Keď sa tam svojho času usadili, považovali Thule za svoj raj. A tak sa k nej aj správali. Je to skutočne krásna zem."

      Amadeus sa pozorne zadíval na pána Unauffälliga. Po prvýkrát si všimol, že jeho črty sú menej prísne a v očiach sa mu objavil mierne zasnený výraz. Žeby pri slovách o svojej vlasti pocítil čosi ako citové rozochvenie?

      „Prezident, Gustav Machthaber, nie je veľmi vysoko cenený medzi diplomatmi iných krajín." spomínal si Amadeus na článok, ktorý nedávno o Thule čítal. „Najmä posledných dvadsať rokov sa prezentuje ako autokrat a diktátor..."

      „Náš národ si zaslúži v týchto ťažkých časoch mocného muža na čele krajiny." riekol pán Unauffällig rozhodne. „A ak je to potrebné, musí na ľud zatlačiť pevnou rukou."

      „Ľutujem, ale takéto myšlienky sú tuto, u nás, v slobodnej krajine, neznáme." nemilosrdne vyhlásil Amadeus.

      „Viem, táto krajina bola vždy tak trocha zvláštna." odvetil pán Unauffällig, a hoci bola diskusia možno trocha ohnivá, jeho hlas bol pokojný a tvár neutrálna. „No dúfam, že aj v USA platí zásada, že o mŕtvych sa vyslovujete len v dobrom."

      Amadeus mlčal, kým pochopil, čo sa tým diplomat snaží povedať.

      „Takže, vy naznačujete..." začal, ale pán Unauffällig ho prerušil slovami:

      „Ja nič nenaznačujem. Vravím vám, že dnes napoludnie, asi pred trinástimi hodinami, našli v Prezidentskom paláci, v hlavnom meste Thule Valhalle pána prezidenta mŕtveho."

      „Aby som vám správne rozumel: prezident bol zavraždený a ja mám vyšetriť jeho vraždu, nemám pravdu?"

      „Ak by šlo o smrť nejakého rádového občana, naše úrady by to vyriešili. Ale ak ide o prezidenta..."

      „Nerozumiem vám." prerušil ho Amadeus a dopil pohár vína. „Len preto, že ide o prezidenta, musí sa zákonite jednať aj o problematickejší prípad?"

      Pán Unauffällig sa dostával do úzkych, no nedal to na sebe znať. Predsa len sa ale rozhodol pre úprimnosť. Povedal:

      „Pochopte, že Prezidentský palác je dôkladne chráneným miestom. Obyčajne nepúšťame dovnútra občanov, ktorí sú na prezidenta namrzení, aby sa mohli pokúsiť o atentát. Taktiež nechceme do prípadu zapájať veľký počet policajtov."

      „Už som to pochopil!" zvolal Amadeus a zasmial sa. „Ten, kto sa dostal do Prezidentského paláca a vraždil, bol zrejme nejaký diplomat. Nebudete do prípadu zapájať políciu, aby sa verejnosť nedozvedela pravdu. A ja mám prípad vyšetriť pekne potichu, vy potichu potrestáte vinníka, a to bez toho, aby vypukol nejaký škandál vo vysokých vládnych kruhoch. Nemám pravdu?"

      „Chýry o vašej vysokej inteligencii a dôvtipe neklamali, pán Fürstburg." riekol pán Unauffällig a bol rád, že vec nemusí rozoberať. „Opäť opakujem, že za vaše služby budete štedro odmenený a..."

      „Moje služby si môžete kúpiť, pán Unauffällig, ale mlčanie nie." rezolútne prehlásil Amadeus. „Vražda sa týka celej spoločnosti a môj názor je, že verejnosť má právo dozvedieť sa, kto bol vrah."

      Pán Unauffällig chcel čosi namietnuť, no v tej chvíli zastali na letisku. Nebolo potrebné prechádzať cez žiadnu pasovú kontrolu a čakať v letiskovej budove nekonečne dlhý čas. Štartovali z diplomatického terminálu, preto s autom zastali priamo pri vládnom špeciále, ktorý bol pripravený na let. Vystúpili z auta. Hneď k nim pribehol letiskový personál a naložili Amadeovu rozmernú batožinu do úložnej časti lietadla.

      Kdesi zozadu k nim pristúpila akási mladá pekná žena s ryšavými vlasmi, zapletenými do komplikovaného uzla. Ukázala nejaký hárok papiera pánovi Unauffälligovi, ktorý ho niekoľkými ťahmi pera podpísal.

      „Slečna Schwanová, toto je Amadeus Fürstburg." povedal nenútene pán Unauffällig. „Pán Fürstburg, toto je slečna Helena Schwanová, šéfka diplomatického zboru Thulskej republiky. Bola pracovne v Spojených štátoch, no kvôli mimoriadnej situácii sa vracia domov."

      Amadeus podal slečne Schwanovej ruku a bol rád, že konečne vidí niekoho, kto je schopný sa usmiať a tváriť sa prívetivo.

      „Pán Unauffällig vám už asi oznámil, pán Fürstburg, aká nepríjemná udalosť sa u nás stala." riekla zúčastnene slečna Schwanová.

      „Áno." odvetil jej Amadeus a krátko sa usmial. „Tiež ma oboznámil s tým, že si Thulská republika si chce kúpiť moje mlčanie o okolnostiach vraždy prezidenta."

      Touto poznámkou veľmi slečnu Schwanovú neoslovil. Pozrela sa začudovane najprv na Amadea, a potom sa spýtavo obrátila na pána Unauffälliga. Našťastie k nim podišla letuška a požiadala ich, aby nastúpili, pretože sú priplavený na odlet.

      Amadeus vedno so slečnou Schwanovou, pánom Unauffälligom, jeho dvoma gorilami a s členmi posádky nastúpili do lietadla. Toto nebol prvý Amadeou let lietadlom (hoci prvýkrát sa do Ameriky dostal vzducholoďou, na ktorej mal premiéru vo vyšetrovaní vrážd), no interiér lietadla ho prekvapil. Nebola to klasická kovová rúra s oknami a sedadlami. Vládny špeciál Thulskej republiky sa ponášal skôr na luxusne zariadenú konferenčnú sieň, obklopenú salónikmi, bufetmi a barmi. No snažil sa správať nenútene, nakoľko slečnu Schwanovú ani pána Unauffälliga vnútrajšok lietadla nijako nevzrušovali.

      „Prosím, sadnite si a pripútajte sa, čoskoro vzlietneme." požiadala ich letuška. Trojica si sadla do jedného zo salónikov, kde boli štyri kreslá a konferenčný stolík. Len čo sa pripútali, lietadlo začalo rolovať na štartovaciu dráhu (Amadeus mal vždy pri rolovaní pocit, akoby obišli celé letisko aspoň trikrát). Lietadlo nabralo rýchlosť, nakrátko ich nepríjemný tlak zatlačil do mäkkých operadiel (Amadea, naopak, naklonilo dopredu, lebo sedel v protismere). Pomaličky sa začali odlepovať od zeme. Amadeus sa díval, ako sa za oknom vzďaľuje tmavý asfalt dráhy. Päť, desať, pätnásť metrov... Čoskoro videl New York pod sebou len ako veľký zhluk svetiel, čiastočne zahalený oblakmi a smogom. Špeciál opísal nad mestom elegantný oblúk a vydal sa na východ, nad Atlantik. Konečne sa mohli odpútať.

      „Mimochodom, chcel by som vás o čosi požiadať." ozval sa zrazu Amadeus. „Nikdy som žiaden prípad nevyriešil sám. Všetky som riešil zo svojim priateľom, Christianom Feuerom, ktorý žije v Nemecku a..."

      „Tento prípad vyžaduje najvyšší stupeň diskrétnosti." prerušil ho pán Unauffällig. „Obávam sa, že bude prvý, ktorý budete riešiť sám, pán Fürstburg."

      Slečna Schwanová si všimla, že Amadea táto správa nepotešila, preto sa mu to snažila vysvetliť menej chladnokrvne:

      „Viete, pán Fürstburg, naposledy bol vladár Thule zavraždený pred tristo rokmi. Nevieme, ako v takejto situácii konať, nemáme žiadne scenáre, žiadne plány postupu, nič. No všetci inštinktívne cítime, že najlepšie bude, ak bude zainteresovaný čo najmenší počet ľudí. Odpustite, ale váš priateľ vám nebude môcť pomôcť. No nezúfajte, nápomocný vám budú naši odborníci. Na Prezidentskom hrade vás už očakáva náčelníčka tajnej polície. Bude vyšetrovať vraždu s vami."

      „Hm, milé." zahundral Amadeus. Pravdou bolo, že pri niektorých prípadoch mu vo vyšetrovaní pomáhala i jeho sestra Marlene, no ju nechcel do tohto prípadu zaťahovať. Dúfal však, že ak bude tak blízko pri Nemecku, uvidí aspoň svojho najlepšieho priateľa. No takto..."

      Azda sa mu žiaľ odzrkadlil veľmi výrazne aj na tvári, lebo zrazu sa k nemu slečna Schwanová sprisahanecky naklonila a ticho povedala:

      „No môžete mu písať. Budete na hrade hosť, a keďže nie ste diplomat, vaše listy by bezpečnostná agentúra otvárala a cenzurovala. Vy však budete mať výnimku. Nikto sa vašej odosielanej ani doručenej pošty ani nedotkne."

      „Ďakujem vám." usmial sa na ňu Amadeus, nestačiac sa diviť, na akom stupni je poštový zákon v Thulskej republike. Všimol si ale, že pán Unauffällig sa pri slovách slečny Schwanovej netváril nadšene. Nič to, Amadeus bude na podmienke absolútneho listového tajomstva razantne trvať.

      Pobrežie nechali za sebou, a teraz leteli nad oceánom. Bol to jednotvárny let. Vonku nebolo vidieť nič, len čiernočiernu tmu. Amadeus sa začal cítiť unavený, no snažil sa pred svojimi spoločníkmi zakryť zívanie, či to, aké má zúžené oči.

      „Pán Fürstburg, na palube je i niekoľko veľmi pohodlných kajút, kde si môžete oddýchnuť." riekla mu slečna Schwanová. „Viete, na Thule priletíme o jedenástej miestneho času, teda stratíte jednu noc."

      „Myslím, že to bude najlepšie riešenie." riekol Amadeus ospalo. „Ak to pánovi Unauffälligovi nebude vadiť..."

      „To je v poriadku." riekol pán Unauffällig, ktorý bol ukrytý za roztvorenými novinami. Amadeus sa teda nechal letuškou odprevadiť do kajút, kde pri dlhých letoch odpočívajú thulský diplomati.

      V kajute musel uznať, že posteľ je pohodlnejšia, ako tá, ktorú má doma. Vyzul sa a ľahol si. Jemné kolísanie lietadla na vzduchových vlnách ho uspávalo. Premýšľal, či sa nezoblečie, no nestihol si ani len zložiť okuliare a upadol do sladkého spánku.