Zasnežené mesto

     Dunaj, naša verná rieka, pomaly prechádza cez Bratislavu. Iba on o všetkom vie, pamätá si slávne časy, aj preliatu krv. Vie o všetkom dobre, ale aj zlobe, čo tu bola, ale ľudia ju vyhnali. No možno ešte v kútoch, ako malý kúdol prachu, čaká na svoju príležitosť.

     V meste je ticho, zastal čas. Všade navôkol je zamatový závoj. Pomedzi tmu si tancujú postriebrené hviezdičky, elegantne zlietajú z neba a usádzajú sa na všetkom, čo im príde do cesty. Spustia sa na holé konáre stromov, na stebielko poslednej trávy, na zlatisté vlasy slečny, ktorá sa kamsi ponáhľa. Ani si nevšimla, že aj do hrnčeku kávy Starbucks, z ktorého stúpa k nebu para, jej stihlo skočiť zopár snehových vločiek, ktoré v horúcej vode našli svoj koniec. Slečna sa ďalej ponáhľa, vysoké opätky sa šikovne vyhýbajú dieram v chodníku. Okolo nej sa ponáhľajú ďalší ľudia. Mladá mamička sa snaží roztomilé dievčatko posúriť, ale to tvrdohlavo pozerá do neba a na vyplazený jazyk chytá tie vločky. S radosťou v očiach sa snaží zjesť tú najväčšiu. Aj starší pán s čiernym kufríkom a zamračeným pohľadom sa ponáhľa. 

     Asi len ja si všímam padajúci sneh a vnímam ten čarokrásny tanec vločiek. A ešte možno to malé dievčatko. Chytila by som ho za ruku a spolu by sme vyplazovali jazyky do neba.