Čierne ruže

Niekedy sa môže stať niečo, prečo váš život stráca zmysel.
Vašim jediným spoločníkom, je váš žiaľ a smútok. Nikdy sa už nezasmejete
tak, aby vás to naplnilo skutočnou radosťou. Svet sa stáva temnejším
a duša menej živou.

V našom meste sa hovorí o jednej bohatej pani,
ktorá v ňom žila pred veľa rokmi. Bola veľmi dobrá a uznávaná lady.
Zobrala si mladého krásneho muža, ktorého milovala, ale on chcel iba jej
majetok, ktorý bol naozaj obsažný. Keď to po dlhých rokoch manželstva zistila,
prepadol ju žiaľ a hlavne nenávisť. Hovorí sa , že ho zabila, prebodla ho
nožom a on je od tej chvíle stratený vo večnej tme. Za to, že ju tak podlo
využil a predstieral lásku bol potrestaný, ale ani ona z toho nevyšla
úplne čistá. Už nikdy sa nezasmiala, nikdy necítila nič veselé, iba smútok,
žiaľ, a nenávisť. Prešiel rok a nevydržala to. Tým istým nožom,
ktorým zabila svoju lásku, zabila aj seba. A odvtedy chodí po tunajších
domoch,  ticho plače a rozosieva smútok. Je to stará legenda a veriť
jej veria iba staré babky. Pre také dievča ako som ja nemajú povery
a legendy nijaký význam. Žijeme predsa v modernej dobe, kedy má byť
náš život veselší a svetlejší. Ale nájdu sa ľudia, ktorý jednoducho
nevedia žiť šťastne. Ja našťastie ten problém nemám. Vždy som mala všetko, čo
som potrebovala a jedinou smutnou udalosťou v mojom živote bol pohreb
nášho psa. Nijaké starosti, nijaké problémy. Skvelý život! Až kým mi nezistili
rakovinu...

Mala som už skoro sedemnásť, keď sa môj stav začal rapídne
zhoršovať a lekári pochybovali, že ešte rok vydržím. Ja som ale nestrácala
nádej a podstupovala rôzne vyšetrenia a chemoterapie. Milovala som
život a nehodlala som ho stratiť. Na istý čas sa mi polepšilo a ja
som mohla osláviť osemnástku. Bola som šťastná, bolo mi dobre, priam super,
akoby som nebola ani trochu chorá. Ale na konci veľkolepej oslavy mi nečakane
prišlo zle. Zo sekundy na sekundu som spadla na zem. Nemohla som sa ani pohnúť,
ale cítila som strašnú bolesť. Rodičia zavolali sanitku, ale ja som nechcela
ísť do nemocnice. Chcela som zostať doma, byť so svojou rodinou
a priateľmi. Doktor vedel, že sa rána nedožijem a tak mi splnil to
posledné želanie. Uložili ma do mojej mäkučkej posteli a dali tabletky
proti bolesti. Nemohla som zaspať, ale mala som pocit, že sa mi uľavuje.
Myslela som, že to boli tie tabletky, ale nie.

Matka iba na chvíľku odbehla odo mňa preč
a v momente ako mi zmizla z očí som pri okne niečo uvidela. Bolo
to vysoké a štíhle, černejšie než samotná noc, no bolo to tam iba na
chvíľku. Zaostrila som, aby mi nič neuniklo. Určite sa mi to iba nezdalo. Ale
myslela som si, že ľudia, keď umierajú vidia svetlo a nie temnotu. Bolo to
zvláštne. Nakoniec som to brala iba ako halucináciu.

Po chvíli sa matka opäť vrátila a keď ma uvidela zhíkla
a pustila na zem tácku s pohárom vody. Zrazu sa mi pred očami
zahmlilo...a to bol to posledné na čo si spomínam.

Zobudila som sa na zvláštnom mieste. Všade okolo mňa boli
biele skaly. Nič iba pustatina. Fúkal vietor, od ktorého mi bola trochu zima.
Mala som na sebe to, v čom som ...asi umierala. Tričko, tenký svetrík
a nohavice. Bola som bosá, ale skaly neboli studené, práve naopak - sálalo
z nich príjemné teplo. Rozhliadla som sa okolo seba a zakričala:
„Haló!" Ale nikto sa neozval. Na chrbte som pocítila čísi pohľad. Rýchlo som sa
otočila, ale nikto tam nebol iba...ruža. Ale nie taká, ako pestuje moja mama,
alebo starká, alebo ktorákoľvek iná ruža, čo som videla. Táto bola čierna.
Černejšia než noc. Ako tá temnota. Vábila ma prísť k nej a zodvihnúť
ju, chytiť do rúk. Aký je to asi pocit držať v rukách temnotu? Pomaly som
sa k nej približovala. Pred očami sa mi začali objavovať čudné obrazy,
v ktorých som nevedela nič rozpoznať. V hlave sa mi začali ozývať
slová ako: legenda, smútok, pani, láska a čierny kvet. Spomenula som si na časť
tej legendy, čo mi rozprávala starká. Tá pani mala rada kvety, a hlavne
ruže, ale keď sa jej radosť zmenila na smútok , kvety sa zmenili na temnotu.

Kým so rozmýšľala nad záhadami, čo sa mi prihodili,
neuvedomila som si, že moje ruky siahajú po temnom kvete. Keď som sa konečne
vytrhla zo zamyslenia, už bolo neskoro...Ostne ruže mi popichali prsty,
z ktorých začala vytekať krv. Najprv bola normálne červená, ale postupne
menila farbu na čiernu. Čierna krv! Čo som sa už vážne pomiatla?! Pustila som kvet
na zem a všetko okolo mňa sa začalo meniť. Biele skaly sa zmenili na
čierne a zamračená obloha ešte viac potemnela. Cítila som pálčivú bolesť
v očiach, vlastne po celom tele. Menili sa moje oči, aj moje telo. Svetlé
vlasy začali tmavnúť, tmavšia pokožka sa menila na bledú a nakoniec sa
zmenilo aj moje oblečenie. Keď už bolo po všetkom, zmenila sa aj moja myseľ.
Vnútri hlavy som cítila nepríjemné pískanie, akoby ma niekto volal...