Hviezda spravodlivých (siedma kapitola)

Kapitola siedma

Zastrelený a otrávený

      Amadeus sa bleskurýchle najedol a umyl si zuby. Robil, čo mohol. Keď pribehol pred dvere do prezidentovej pracovne, pozrel sa na hodinky. Bolo osem hodín, jedna minúta. Meškal šesťdesiat sekúnd. Vydýchal sa a otvoril dvere.

      „Meškáte." Oznámila mu slečna Ratteová, len čo vošiel. Mala na sebe uniformu, rovnako, ako v sobotu. Takisto mala vlasy upravené do pevného drdola, neznesiteľne neprístupná. Dívala sa na veľké stojace hodiny a kontrolovala ich presnosť podľa svojich náramkových hodín.

      „Ľutujem, ale to, že ste tu, som zistil len pred pätnástimi minútami." zavrčal Amadeus.

      „Ja som to povedala pánovi Unauffälligovi pred osemnástimi minútami." bránila sa slečna Ratteová a z hlasu jej vyznieval nepotláčaný posmech.

      „Nebolo by zlé, ak by ste mi dali vedieť ešte včera večer, kedy začneme pracovať, slečna." podotkol Amadeus, ešte vždy namosúrený.

      „Som si istá, že informácie, ktoré mám, vám zdvihnú náladu." riekla a podala mu akýsi úradne vyzerajúci papier. Amadeus text prebehol pohľadom.

      „Koniín?" zadivil sa. „Sokratov jed?"

      „Áno." prikývla slečna Ratteová. „Našli ho v pive. Pravdepodobne travič dochutil pivo pána prezidenta bolehlavom škvrnitým."

      „Stále ale nerozumieme, prečo by niekto dal jed do piva prezidentovi, ak ho následne - alebo predtým - zastrelil." uvažoval Amadeus.

      „Ja nerozumiem inej veci." riekla a z očí jej zrazu začali sršať iskry. „Čo robia moji muži v Sieni slávy? Poslal ich tam pán Unauffällig, akoby na váš rozkaz. Myslíte si, že keď ste z Ameriky, môžete si tu len tak rozdávať absurdné príkazy. Európa Európanom, Amerika Američanom vám nič nehovorí, pán Fürstburg?"

      „Ak ste si nevšimli, slečna Ratteová, som Nemec - myslím, že moje krstné meno i priezvisko o tom plne svedčí." zamrmlal Amadeus. „A táto - nazval by som to žiadosť - nie je absurdná. Pán Unauffällig vám nepovedal, čo sme včera objavili?"

      Nechápavý pohľad slečny Ratteovej bol pre Amadea odpoveďou. V krátkosti, no tak, aby nevynechal dôležité okolnosti, jej vyrozprával, čo zistil.

      „Myslím, že to svedčí o mnohých veciach." uzavrel to. „Vieme, že vrah po svojom čine vyliezol von oknom, po rímse prebehol do Siene slávy a tam... Počkal, kým bude čistý vzduch."

      „A vrah musel mať kľúče od siene." dodala slečna Ratteová. „Jasné, preto šli moji muži zistiť, či sú prezidentove kľúče od siene na svojom mieste. V poriadku. Ja však mám pre vás ešte jednu novinku. Prosím, posaďte sa za prezidentský stôl."

      Amadeus sa na slečnu Ratteovú neveriacky pozrel, potom pokrčil ramenami a urobil, ako mu ona kázala.

      „Čo teraz?"

      „Nevšimli ste si niečo zvláštne? Ja som si to uvedomila hneď, ako som sem prišla." riekla a Amadea hnevala tá jej pýcha v hlase. Nemohol sa sústrediť, keď sa na neho dívala, tváriac sa čoraz spokojnejšie a spokojnejšie. Napokon si vzdychol a povedal:

      „Neviem, o čo ide."

      Slečna Ratteová si vzdychla a poklopkala po pravom kraji stola. Amadeus sa tam pozrel. Na doske nič nebolo, no keď sa pozrel trošku nižšie, pochopil, o čo ide. Naľavo boli v stole štyri zásuvky. A jedna z nich bola zasunutá nakrivo.

      „Pán prezident si dal na takýchto veciach záležať. Iste by nenechal zásuvku nakrivo. Niekto tu musel včera byť. Pozrite sa."

      Slečna Ratteová začala otvárať s rukavicou rad radom všetky štyri šuplíky. Bol v nich strašný neporiadok - papiere, listiny a tlačivá v nich boli akoby narýchlo natlačené, pokrčené, ba niektoré aj roztrhnuté.

      „To sú úradné dokumenty?" zadivil sa Amadeus.

      „Áno, boli. Niekomu museli vadiť."

      „Bola miestnosť včera zamknutá?"

      „Už som to zisťovala. Nik nevie. Budem si musieť dať na nieto veci pozor."

      „Ja mám jednu teóriu, ale..."

      Amadeove slová prerušilo zaklopanie na dvere. Bol to tajný policajt, ktorý potvrdil, že kľúč pána prezidenta od Siene slávy je na svojom mieste a pravdepodobne s ním nik nehýbal.

      „Na kľúči sme nenašli iné odtlačky, ako pána prezidenta." pokračoval policajt.

      „Vďaka." zamyslene povedala slečna Ratteová. „Niečo nové o vražednej zbrani?"

      „Prehľadali sme systematicky celé poschodie a nič." pokrútil hlavou policajt. „Vrah si ju musel zobrať so sebou."

      „V poriadku. Môžete ísť."

      Policajt zrazil opätky, zasalutoval a odišiel.

      „Nezdá sa mi, že by si ju vrah so sebou odniesol." pokrútil hlavou. „Znie to logicky, odpratať kľúčový dôkaz, no väčšinou sa jej vrah zbaví. Či už preto, že nájdenie zbrane u neho by ho mohlo kompromitovať, alebo preto, že mu zbraň mučí svedomie, neviem, no radšej by som sa držal tézy, že vrah zbraň ukryl. Sme v starodávnom paláci. Iste je tu kvantum možností, kde by sa dala takáto zbraň bezpečne uložiť."

      „Myslím, že by sme sa mali prestať zaoberať možnosťami a dohadmi, pán Fürstburg. Čaká nás práca. Dnes plánujem odhaliť vraha."

      Amadea týmto sebavedomým vyhlásením ohromila.

      „Nepochybujem o vašich kvalitách, slečna Ratteová, no mali by sme sa držať pri zemi."

      „Vy sa držte, kde len chcete, pán Fürstburg, ja ale idem vyriešiť prípad." odvrkla nevrhlo. Prešla k dverám a pustila dnu prvého vypočúvaného. Bol to Rudolf Schwarz.

      „Prosím, mohli by sme to skrátiť? Mám veľa iných, dôležitejších povinností. Okrem iného zabezpečujem aj pohreb nášho zosnulého prezidenta a..."

      „Pohreb pána prezidenta by sa nekonal, ak by sa nestala jeho vražda, ktorú mám (slečna Ratteová sa kyslo zahľadela na Amadea a opravila sa)... Máme vyriešiť."

      „Teda, čo chcete vedieť?" opýtal sa pán Schwarz, pohodne si sadol oproti prezidentovmu písaciemu stolu (Amadeus a slečna Ratteová stáli vedľa stola) a díval sa na slečnu Ratteovú veľmi uprene a pokojne. Amadea asi nepokladal za hodného svojho pohľadu.

      „Prosím, opíšte nám udalosti, späté s vraždou pána prezidenta. Kde ste boli v čase jeho smrti?"

      „Tuto, v paláci. Práve som s ostatnými obedoval, keď sme zrazu počuli vystrel. Zdalo sa nám, že prichádza odtiaľto. Všetkým nám hneď na um prišiel prezident a utekali sme sem. Keď sme otvorili dvere, bolo už neskoro. Prezident ležal na zemi a bol mŕtvy. Z rany mu tiekla krv."

      „Kto vošiel do miestnosti ako prvý?" chcel vedieť Amadeus.

      „Ja." odvetil pán Schwarz, hoci sa na Amadea nepozrel. „Pribehol som sem prvý a aj som otvoril dvere. No určite som pána prezidenta nezabil ja. Myslím, že by si to museli ostatní všimnúť."

      „Nikto vás neobviňuje, pane, len sa snažíme dať do súvisu jednotlivé fakty." uistila ho slečna Ratteová a pozorne si preštudovala akýsi papier. Potom sa opýtala:

      „Nevšimli ste si nejakú zvláštnosť? Niečo, čo nemalo byť tak, ako malo?"

      „Ťažko povedať." zamyslel sa diplomat. „Moje starosti plne zaplavil prezident ležiaci v mláke krvi, ničomu inému som nevenoval pozornosť. A navyše, vždy, keď sem vojdem, udrie mi do očí tá socha." riekol a fľochol pohľadom na Prometea napravo od neho. „Pozrite, ako na nás pozorne hľadí." a díval sa nedôverčivo do očí potomka Titanov, ktorého tvár bola obrátená k nim.

      „Je tu len nedávno?" opýtal sa Amadeus.

      „Áno. Ja nezdieľam prezidentovo očarenie umením. Myslím, že peniaze sa dajú vynaložiť aj na lepšie a racionálnejšie veci, ako na kus otesaného mramoru."

      Ani Amadea, ani slečnu Ratteovú nenapadalo, čo by sa ešte mohli spýtať. Akosi obaja chápali, že o prehľadávaní stola s úradnými dokumentmi zatiaľ neradno hovoriť. No nakoniec sa ozval Amadeus:

      „Pán Schwarz? Keď ste vošli, bolo okno bližšie pri dverách otvorené, alebo zatvorené?"

      „Prepánajána, mladý muž! Vy sa pýtate na okno?!" zvolal minister vnútra. „Hádam si nemyslíte, že som si niečo také zapamätal?! Vy si neuvedomujete, že v tejto miestnosti ležal mŕtvy prezident?!"

 

      Ani ostatní vypočúvaní nemali pre túto Amadeovu otázku dostatočnú odpoveď, aj keď chápali, prečo ju použil - správa o vrahovi, ktorý lezie po rímse a skrýva sa v Sieni slávy, sa už akosi dostala von. Až výpoveď Hildegardy Hajnikovej vniesla do prípadu trocha svetla. No aj viac otáznikov.

 

      „Áno, pamätám si... Myslím, že bolo otvorené. Áno, určite bolo. Práve, keď som vošla, záclona sa vzdúvala ako v prievane a raz zakrývala, raz odkrývala pohľad na úbohého pána prezidenta. Ostatní tam už boli. Och, ťažko som to niesla, tak mi radšej pokynuli, aby som vyšla von." a ukázala si na bruško.

      „Ty si prešla posledná?" začudoval sa Amadeus. Už sa jej totiž ani nespýtali na predchádzajúce okolnosti - každý doteraz ich líčil rovnako.

      „Och, áno." prikývla a trocha sa preľakla záujmu na tvárach oboch vyšetrovateľov. „Viete, bola som vo svojej pracovni - to je tá miestnosť, ktorá susedí s prezidentovou kanceláriou (ukázala na stenu za sebou). Ostatní boli na obede, no ja som sa najedla už skôr, no a... Viete, som tehotná. Ešte šťastie, že mám v kancelárii toaletu, nerada by som každý deň pratala svoje zvratky."

      „Áno, áno, rozumieme!" prudko ju zastavil Amadeus, netúžiac počuť podrobnosti.

      „Teda ste boli u seba, keď ste počuli výstrel, že?" položila jej otázku slečna Ratteová.

      „Áno."

      „Prečo ste teda nebola v kancelárii prvá, keď ste boli najbližšie, pani Hajniková?"

      „Ale... Veď som dávila, ako som mohla..."

      „Myslím, že výstrel je dostatočný dôvod na to, aby ste šli skontrolovať, čo sa deje. Zvlášť, ak ide o vášho zamestnávateľa."

      „Ale ja..."

      „Moment. Hildegarda, upokoj sa, nič sa nedeje." zasiahol Amadeus, keď si všimol, aká je Hildegarda bledá a chveje sa. „Slečna Ratteová, mohli by ste na okamih..."

      Amadeus zaviedol slečnu Ratteovú za sochu Prometea a tam na ňu neveriacky pozeral.

      „No čo sa deje?!" zasyčala ona a zložila si ruky na prsiach. „Vypočúvam. Robím iba svoju prácu."

      „Toto... Toto je naša - chcem povedať vaša - práca?!" zdesil sa Amadeus. „Uvedomte si, že ide o tehotnú ženskú! Hádam si nemyslíte... Veď nemala ani motív a..."

      „Dovolíte na chvíľku, pane." prerušila jeho argumenty slečna Ratteová, vyšla spoza sochy a prepustila Hildegardu.

      „Mala motív." rezolútne vyhlásila, keď kroky odchádzajúcej Hildegardy doznievali na chodbe. „Neviete to? Myslím, že s ňou a s jej manželom ste v dosť úzkom kontakte."

      „Delíme sa o jednu kúpeľňu." riekol Amadeus a dúfal, že to neznie hlúpo.

      „A to sa vám Hajnikovci ani nepochválili, že asi tri dni pred smrťou Machthabera sa Hildegarda s prezidentom pohádala? Áno, vie to celý palác. Žiadala pre svojho neschopného mužíčka lepšie miesto. Azda sa mu post ministra školstva máli. Machthaber mal však neveľmi vysoké mienenie o schopnostiach pána Hajnika a žiadosti svojej sekretárky nevyhovel. Ich krik sa niesol niekoľkými poschodiami. Tá ženská teda vie kričať! Ak to dieťa zdedí jej hlas, majú sa na čo tešiť."

      „Mali by sme sa viac sústrediť na fakt, že niekto liezol po rímse a ukryl sa v Sieni slávy." nedal sa Amadeus. Slečna Ratteová ho však, úplne logicky, doplnila:

      „A potom vyšiel von, na chodbu, do tej totálnej trmy-vrmy a tváril sa ako svätý za dedinou. Pán Fürstburg, veď to do seba úplne jasne zapadá! Keď pani Hajniková vošla, nebol na chodbe nik. Nik nám nepotvrdí, že vyšla zo svojej kancelárie. Pokojne mohla vyjsť zo Siene slávy. A prosím vás, neargumentujte večne jej tehotenstvom. Po rímse mohla prejsť aj v takomto stave. Naše ženy poľahky pracovali na poli aj v ôsmom mesiaci."

      Amadeovi sa to akosi nezdalo. Jednoducho sa domnieval, že Hildegarda nie je typ vrahyne, bez ohľadu na jej brucho. No boli takýmto typom ostatní, ktorí usvedčil z vraždy?

      „Nesmieme to veľmi uponáhľať a zjednodušiť." upozorňoval Amadeus krotko, po chvíľke mlčania. „Nakoniec, ešte ani nemáme dokončené vypočúvanie, nevieme nič o zlodejovi prezidentských listín. Nepočuli sme opis udalostí od Panzerovcov, pani Reineovej a..."

      Jeho slová však prerušilo oficiálne znejúce klopanie na dvere a automatické „ďalej" slečny Ratteovej.

      „Slečna." riekol policajt, ktorý bol za dverami. „Máme... Máme vražednú zbraň."