Denník zúfalej ženy-časť siedma

     Usúdila som, že je najvyšší čas, odísť za mojimi kamoškami odventilovať sa, ak chcem zostať trochu pri rozume.

     Navarila som psom a Petrovi a odcestovala som.

     Moje kamošky, je nás spolu päť, sú vlastne moje bývalé kolegyne. I keď nás vlny „nežnej revolúcie" rozmetali na rôzne pracoviská, už 12 rokov sa stále stretávame. Začali sme sa schádzať už ako kolegyne, čo je dosť vzácne, lebo baby na jednom pracovisku sa moc „nemusia". Ale my sme boli všetky nejak postihnuté a to nás spájalo. Aj sme si dali názov

„Spolok padlých žien".

     Ja som mala v tom čase muža alkoholika(teraz mám tuším tiež), druhú muž permanentne podvádzal, tretia bola vdova už šesť rokov, hoci mala len 45 rokov, štvrtá bola veľmi dlhý čas sama bez chlapa a jedine tá piata to mala ako tak doma v poriadku. Bolo nám spolu perfektne, chodili sme spolu na výlety, navštevovali sme sa , alebo sme sa len tak opili a vyplakali sa navzájom na pleci.

     No a z jednej takej akcie som cestovala do Piešťan, kde ma mal na stanici čakať Peter. Ešte sme si v staničnom bufete dávali „kapurkové", keď som mala dojem, že hlásia odchod môjho vlaku. Letela som ako šialená, vlak už stál na peróne, tak som celá šťastná v poslednej chvíli do neho nastúpila. Akosi mi nedošlo v tej rýchlosti, že inokedy nastupujem na pravej strane perónu a teraz som nastúpila na ľavej.

     Sadnem do najbližšieho kupé a tam mamičky s deťmi. "Som nevedela, že je tu aj taký detský vagón", hovorila som si v duchu. Potom mi to nedalo a tak som sa spýtala, čo je toto za vlak, a kam ide. Tak bol to Inter-city a stál najbližšie až v Trnave. No paráda. Lístok som mala iba do Piešťan a to nehovorím o predstave, že ak ma aj nechytia, budem sa trgáňať z Trnavy do Piešťan a nehovorím ešte, čo mi na to povie Peter! Hneď som spoly aj vytriezvela.

     Budovala sa vtedy našťastie trať od Nového Mesta po Piešťany. Vlaky každú chvíľu niekde zastavili. Zastavil. V Brunovciach. Vyletela som z vlaku von ako kométa. Pôjdem v Brunovciach na autobus a hotovo. No to sa vie! Zastávka našťastie nebola ďaleko od stanice, ale čo z toho, keď autobus išiel až za tri hodiny. Bolo mi do plaču a do zúfania.

Inak by som nespravila to, čo som spravila.

     Začala som stopovať. Sadnem aj čertovi na lopatu! Bola zima a za takú hodinku sa začne stmievať. Ani nie za 10 minút pri mne zastavilo auto. V ňom dvaja mladíci, celý v čiernom s vyholenými hlavami. Mafiáni ako vyšití. "Kam pani? My ideme len po Hornú Stredu ."

„Chlapci stačí, len prosím, keby to šlo hodiť ma na stanicu." Snáď odtiaľ pôjde nejaký osobák, utešovala som sa. Chlapci boli milí, vysadili ma na stanici a popriali šťastnú cestu. Nedajte sa vždy mýliť prvým dojmom.

      Búchala som na staničné okienko, dvere boli zamknuté. Vyklonila sa odtiaľ pani. „Prosím vás, kedy ide osobák do Piešťan?"zaúpela som. „Jaj moja milá", zašveholila pani „ tak za dve hodinky, ale niekedy sa tu zastaví rýchlik."

     A už som ho v diaľke videla. Zastavil. Ja som nastúpila. Bol to ten môj z pravej strany.

     Do Piešťan som prišla v stanovenom termíne. Trochu sa mi podlamovali nohy, ale keby som sa Petrovi nepriznala, ani nezistí. Ale vôbec sa nečudoval."Klasika, to sa môže stať len tebe!"