Nikto nie je doma

„Mám?" nervózne sa usmiala s rukou na kľučke.
Len zľahka som nadvihla plece a zaborila nos hlbšie do pleteného šálu. Pokývala hlavou a po hlbokom nádychu vošla do vnútra. Cez priehľadné sklo som sledovala jej neisté kroky stúpajúce chladným schodiskom. Ako malé dievčatá sme na ňom presedeli celé hodiny. Opäť som nás tam videla schúlené na rohožkách od susedov, žmoliac staré zažltnuté karty. Teplý vzduch vychádzajúci pri každom vydýchnutí ohrieval kútiky našich začervenaných pier.

„Nie sú doma," sklamane podotkla, keď sa vracala z neúspešnej misie, „neviem čo ma to vôbec napadlo, zaklopať. Veď som sa správala ako malé dieťa. Opäť. HANBI SA REBEKA! HANBI! Platia mi byt a dokonca aj moje," prehltla veľkú slinu „koníčky."
„Koníčky?" podvihla som obočie.
„Psst! Nechaj teraz tak, okej?!" s prižmúrenými očami zazrela a natiahla si späť svoje čierne rukavice.
„Môžeš ich tu predsa počkať. O chvíľu sa vrátia z práce."
„Ó, nie. To nie je treba. Zastavím sa zajtra," rýchlo podotkla a s podskokom sa dala do svižnej chôdze. Niekoľkokrát sa ešte poobzerala, či nezazrie prichádzajúcu červenú Škodu Octaviu.
Už od začiatku som vedela čo sa v tej prefíkanej hlave odohráva. Nehrýzlo ju svedomie. Nemala potrebu ospravedlniť sa. Celú drámu s nervozitou a trápnymi trasúcimi sa pohybmi predstierala len preto, aby som na ňu prestala toľko naliehať.

Listy pod našimi nohami už strácali svoju farebnosť. Menili sa na šedé myšky prírody. Ich príjemné chrapčanie pod hrubou podrážkou prerušil ruch ulice vynárajúci sa spoza rohu. Známe grafity okrášľujúce odreté múry vysokých budov prezrádzali našu lokalitu.
„Si na rade! Ideš!" postrčila ma bližšie k nízkym schodom. Pozerajúc sa na ľavé okrajové okno desiateho poschodia som sa snažila odolať nepríjemnému štuchnutiu.
„Nie! Ja tam nevkročím!" vrátila som sa na svoju pôvodnú pozíciu a odvrátila pohľad k betónovému chodníku. Oči sledovali trasu po ktorej som pred niekoľkými rokmi utekala bosá za odchádzajúcou sestrou.
Ani ma nenapadlo zaklopať na dvere. Veľmi dobre som vedela čo ukrývajú. Starú, zvráskavenú a zúfalú ženu, ktorá za sebou zanecháva len pach alkoholu a cigaretový smog. Ženu, ktorá mi dala život a zároveň si ho aj zobrala.
Z tejto chladnej predstavy ma prebral až šuchot novinového papiera, ktorý po vyštartovaní zanechal za sebou náš Chucky. Svoj zvedavý ňufák ponoril do krabice medzi kovové odpadkové koše v slepej uličke hneď za rohom. Kľukla som si a zo špinavej mláky podvihla rukáv ružového svetríku. Pohodený na samom vrchu zakrýval obsah kartónovej škatule. Zamrznuté ruky sa prehrabávali cez oblečenie, hračky, knihy a všetko čo pre mňa znamenalo detstvo. Zo samého dna som vytiahla hnedého macíka. Na jedno z jeho gombíkových očiek dopadla malá slzička. Vytvorilo to dojem, že jeho chlpaté telo neukrýva len plyšové vnútro, ale aj zronenú dušu. Palcom som zotrela slzu a pohladila ho jemne po tváričke. Bol celý premočený a na mnohých miestach slizký, no stále to bol, môj macík.
Beky bez slova vytiahla z neďalekého kontainera ďalšiu krabicu, sklonila sa ku mne a začala s premiestňovaním mojích spomienok.