DIGITÁLNE ŠIALENSTVO

Začiatok decembra sa niesol v znamení hmly a zlovestného pološera. O snehu nemohla byť ani reč. Ulice Peculiaru boli vlhké a chladné. Nepríjemná zima sa dostávala až pod nechty, ale keďže nesnežilo, nebolo na nej nič malebné, bola iba otravná.

Keď Sally toho dna odomykala vchodové dvere domu, mala za sebou ťažký deň. V škole otrava, keďže sa zdržala v obchodnom dome, sotva stihla malého brata vyzdvihnúť zo škôlky a ešte aj počasie bolo rovnaké ako včera, aj predvčerom. Hmla. Skoré stmievanie.

Aj napriek všetkému však mala dobrú náladu. Otvorila dvere. Päťročné chlapča sa pretlačilo vedľa nej a vbehlo do haly. Malá blonďavá hlava mala vlhké vlasy. Padala hmla. Vošla dnu, zatvorila dvere a dotkla sa svojich vlasov. Jej krátke a strapaté červené vlasy boli tiež vlhké. Pozrela sa do zrkadla. Vo vlasoch jej svietili tenké blond pruhy. Účes, ktorý jej rodičia neznášali.

Iba sa na seba pousmiala. Zhodila zo seba školskú tašku a sadla si priamo na zem.

,,Cyril!,, vykríkla na o dvanásť rokov mladšieho brata. ,,Okamžite sa vráť a vyzuj si topánky. Nechal si na koberci blatové stopy.,,

Cyril vykukol z kuchyne a rozbehol sa späť k nej. Dosadol na zem a nemotorne si vyzúval topánky. Sally mu nepomohla, ale ani sama sa nevyzúvala. Nedokázala odolať. Natiahla sa za ruksakom a vydolovala z neho škatuľu s celkom novým digitálnym fotoaparátom, ktorý si dnes konečne po dlhých mesiacoch šetrenia kúpila.

Nedočkavo škatuľu rozbalila. Zobrala vytúžený fotoaparát do rúk a obzerala si ho.

,,Štýlový foťák, fakt,, podotkla. ,,Tie staré šroty, do ktorých musíme neustále kupovať filmy, môžeme pokojne vyhodiť.,,

,,Sally, požičaj!,, detsky vykríkol Cyril.

Postavil sa a s rozviazanými topánkami sa k nej rozbehol. Kým sa spamätala, vytrhol jej ho z rúk.

,,Cyril!,, takmer zjačala. ,,Daj pozor, tupec!,,

Cyril čosi stlačil a pološerom zatiahnutú halu osvetlili dva ostré záblesky. Sally sa natiahla a vytrhla rozosmiatemu dieťaťu fotoaparát z rúk. Obrátila ho a zahľadela sa do malého okienka, kde pomaly vystupovala prvá fotka.

Zbadala svoje rozmazané nohy. Fotka nadobudla konečnú podobu.

Sally na ňu zostala zarazene civieť. Čosi sa jej na nej nepozdávalo.

Uvedomila si, že má za sebou akýsi dlhý rozmazaný pás. Zamračila sa. Ak kúpila kazový foťák...

Ale čosi v nej ju prinútilo znervóznieť. Vodorovný pás za ňou nevyzeral stokrát príjemne.

Obrátila fotoaparát na Cyrila, ktorý znova klesol na podlahu a zápasil s topánkou.

,,Cyril, usmej sa na sestričku,, povedala už miernejšie, ale vážne.

,,Sally je odporná,, podotkol Cyril, ale žiarivo sa usmial.

Ďalšie dva záblesky preťali temnotu vôkol ako zavádzajúci prísľub svetla. Hľadela do okienka. Fotka vystupovala. Prešlo niekoľko sekúnd a bola zreteľná.

Sally na okamih prestala dýchať. Cítila, ako jej vnútro až bolestivo zovrela úzkosť a na šiji jej vystúpili zimomriavky. Na okamih, akoby jej od strachu stŕplo celé telo.

Rýchlo pozrela na Cyrila. Usmieval sa. Nič podozrivé sa za ním ani pred ním nenachádzalo.

Vrátila rozšírený pohľad okienku. Usmiaty Cyril. Do okienka zasahovala ďalšia osoba. Pri nohách dieťaťa sa plazil bledý, chudý človek. V okienku bola len hlava a odhalené torzo. Rebrá mu vyčnievali. Vlastne bol už len kostrou potiahnutou kožou. Nemal vlasy. Z bezvýraznej kostnatej tváre vystupovali dve biele oči. Slepé oči. Za Cyrilom sa cez rovnako mátožného muža plazil ešte ďalší. Naťahoval k chlapcovi pahýľ amputovanej ruky. A medzi nimi sa Cyril detsky nevinne usmieval ako stelesnenie najčiernejšieho žartu.

Meravo otočila tvár k Cyrilovi. Panebože! Čo je toto za produkt! Nejaké digitálne šialenstvo?! - zhrozene si pomyslela. Cyril sa chcel postaviť.

,,Cyril zostaň na mieste!,, hystericky po ňom zjačala.

Jej hlas ostro preťal ticho.

Cyril sa zľakol a zostal na mieste. Prestal sa usmievať. Sallina reakcia ho vydesila.

Sally sa krátil dych, keď fotoaparát s obavami otáčala na seba.

Chvejúcim sa prstom stlačila spúšť. Na okamih ju oslepili záblesky.

Pozrela na okienko. Fotka vystúpila.

Za ramenom sa jej z poza chrbta naťahoval muž s kŕčom v kostnatej tvári. Kozu hore na hlave mal stiahnutú a lebku otvorenú. Pod blanou sa vynímal sinavý mozog. A za ním sa črtal ďalší...

Strhla sa a obrátila. Zhrozene sa odsúvala k malému bratovi.

Za ňou však nič nebolo. Len tmavá hala. Sú tu len oni dvaja.

Chrbát jej zaliali kropaje ľadového potu. Znenazdajky jej k ušiam doľahol vysoký pískavý zvuk. Sú to jej nervy?! Spanikovane sa otáčala všade vôkol seba. Veď tu nikto nie je!

Vtedy si uvedomila, že vníma ďalší zvuk. Bol nechutný. Mľaskavý, aký by asi vychádzal z vedra plného živých dážďoviek.

Takto sa tu plazia po zemi...jeden cez druhého...

,,Cyril, počuješ niečo?,, dostala zo seba vysokým hlasom.

,,Nič nepočujem,, povedal, už tiež z nej riadne vystrašený, Cyril.

Sally napadlo, že možno práve sedí na jednom z nich.

Vyskočila na nohy. Trasúcimi sa rukami namierila fotoaparát do zadnej časti haly, čím obsiahla väčšiu časť podlahy až ku schodom.

Dych sa jej chvel. S nevôľou stlačila spúšť. Dva ostré záblesky.

Mľaskavý zvuk akoby na okamih zintenzívnel. Zareagoval na svetlo.

Fotka vystúpila do okienka.

Zrenice v jej modrých očiach sa rozšírili hrôzou. Roztriasli sa jej kolená.

Plazili sa všade po podlahe. Jeden cez druhého. Chudé mužské telá. Len so špinavými rúškami na bedrách.

Ako koncentrák! - napadlo jej - Akoby sme žili v koncentračnom tábore!

Bez rúk, bez nôh, slepci, s otvorenými lebkami, s rozpáranými bruchami...Plazili sa vo vlastnej krvi.

Vzadu boli vidno otvorené dvere do kuchyne. Zažmúrila oči a priblížila k fotke tvár.

Za prahom sa črtal pol metra vysoký múr tiel. Telo na tele. Celkom nahé mŕtvoly. Pokožka niektorých sfialovela, iných už zosinavela.

,,Sú všade v dome?,, zaúpela.

,,Kto Sally?,, ozval sa Cyril.

Sally pri jeho hlase vykríkla.

Mľaskanie spotených, zranených tiel obtierajúcich sa o seba znova zintenzívnelo.

Schmatla Cyrila do náručia a rozbehla sa k vchodovým dverám. Rozrazila ich telom a vybehla von pred dom, až doprostred cesty. Cyrila držala len jednou rukou. Vlastne, keby sa jej pevne nedržala okolo krku, spadol by.

Ona zatiaľ druhou rukou jednou po druhej takmer až hystericky vymazávala fotky.

Ich dom sa zlovestne halil do hustnúcej hmly.

Stratil akúkoľvek útulnosť. Už to nebol domov. Žiadne útočisko.

Nadobudol význam hrobu.

Bol to hrob.

**********

Sedela za kuchynským stolom a vzhliadala k nim. Na okamih si pritlačila dlaň na ucho, aby zmiernila mľaskajúci zvuk stúpajúci z podlahy.

Jej rodičia sa k nej naklonili.

,,Si šialená Sally,, trocha nahnevane podotkla jej matka a pozvoľna zopakovala. ,,Si...šialená.,,

Sally sa rukou neuroticky prehrabala v červených vlasoch. Neustále sa na stoličke mrvila.

,,Keby som sa nebála spraviť ďalšie fotky...,,

,,Preskočilo ti,, povedala jej mama.

Objala si ramená a na okamih pôsobila dojmom, akoby sa pokúšala skryt sama do seba.

Mimovoľne z podlahy zdvihla chodidlá. Boli okolo nej. Pokojne mohla jednému z nich šliapať po chrbte. Myslela si, že bez prekážok chodí po dome a v skutočnosti sa pretláčala cez mŕtve telá. Bolo ich tak veľa, že hoci ich nevidela, už si uvedomovala, aká je medzi nimi stiesnená.

Zrazu jej napadlo, že azda by o tom viac rodičov presviedčať nemala.

Že sú šťastní, keď žijú v nevedomosti.

A do nosa jej náhle udrel mŕtvolný zápach.

**********

,,...Rodičia mi samozrejme neveria ani slovo. A vlastne by bolo najlepšie nechať ich myslieť si, že majú pravdu, nie? Nemusia predsa zažívať rovnaké horory ako ja,, zanietene rozprávala Sally a rozkladala na okrúhly stôl kaviarne Zigzag okopírované strany starých novín a kníh z knižnice. Váľali sa na ňom aj zo tri fotky spravené klasickým fotoaparátom. Ich obsah bol bizarný a hrôzostrašný.

Oči sa jej horúčkovito leskli. Takmer si prevrhla kávu. Vyzerala unavene, a predsa akosi nadopovane. Akoby bola na pokraji nervového zrútenia, len si to ešte neuvedomovala. Oproti nej sedeli jej najbližší priatelia. Čiernovlasý chlapec a blondínka s vlasmi zastrihnutými po bradu. Adam a Ginger. Adam ju sledoval so zaujatým úsmevom. Miestami sa prejavoval rovnako zaangažovane ako sama Sally. Ginger už dobrých pätnásť minút mlčala. Hľadela na ňu vážne a na rozdiel od Adama trocha s odstupom. ,,Ale prečo vôbec...,, zvedavo začal Adam. ,,Veď sa to práve chystám vysvetliť!,, skočila mu do reči Sally a ukazovákom bodla do jedného z okopírovaných článkov. Titulok hlásal - STARÝ BARAK AKO JEDEN Z UTAJENÝCH VOJENSKÝCH PROJEKTOV: LEKÁRSKE POKUSY NA ZAJATCOCH Adam si ho prečítal. Ginger radšej nie. ,,Takže ide o vojenský zločin?,, nadchol sa. ,,Pokusy na zajatcoch. To vysvetľuje, prečo sú to iba muži. A že sú znetvorení. A si si istá, že ide práve o miesto, na ktorom stojí váš dom?,, ,,Stopercentne,, - horlivo pritakala Sally. ,,Z kníh. A tiež som v starých výtlačkoch novín našla zopár fotiek miesta. Hovoria za všetko.,, ,,Fantastické,, - pousmial sa Adam. ,,Ja len nechápem, prečo sa na fotkách objavujú až teraz.,, Sotva dopovedal, Sally už otvárala ústa, aby podala ďalšie vysvetlenie. ,,Mátožne sa plazia po zemi. A ja som si uvedomila, že nemám fotky, ktoré by zachytávali našu podlahu. Fotoaparát je vždy buď v úrovni osoby, ktorá stojí, alebo v úrovni sediacej osoby. Viem, malé deti sa fotia hrajúce sa na zemi. Lenže keď bol Cyril bábo, ešte sme tu nebývali. Avšak predsa...jednu jedinú fotku som našla.,, Vytiahla zo zadného vrecka riflí rok starú fotografiu a vyložila ju na stôl. Adam si ju k sebe pritiahol a tento krát sa nad ňu nahla aj Ginger a začala ju skúmať. Na fotke Sally sedela na koberci v obývačke. Pri nohách mala rozhodené učebnice a so smiechom naťahovala ruku k objektívu, s cieľom zakryť ho. Až po dlhšom skúmaní Ginger s Adamom zbadali, že do fotky zasahuje čosi bledé, okrúhlejšie, na čomsi tenšom, chudom. ,,Čo je to?,, spýtal sa Adam a ukázal na to. ,,Len sa zamysli Adam,, - uprene sa naňho zahľadela Sally. Adam to študoval ďalej. Po chvíľke konečne zvážnel. Pomaly k nej zdvihol pohľad. ,,Dlaň, ktorej chýbajú prsty,, takmer zašepkal. Sally pozvoľna prikývla. V tom okamihu Ginger prudko vyskočila zo stoličky. ,,Nehnevaj sa Sally, ale na toto nemám žalúdok,, vychrlila zo seba, drgla do stola, keď sa popri ňom pretláčala a už jej nebolo. Adam a Sally sa správali, akoby jej útek ani nezaregistrovali.

,,Čo mám robiť Adam?,, dychtivo sa spýtala.

Adamovi sa na perách znova objavil úsmev.

,,Nerob nič,, odľahčene povedal.

Sally spýtavo nadvihla obočie. Adam sa natiahol cez stôl a zovrel v dlani zovrel jej ruku.

,,Pozri sa Sally, možno by si sa so svojou situáciou proste len mala zmieriť. Duchovia sa nachádzajú všade vôkol nás, či sa nám to páči, alebo nie. Len ty si mala tú smolu, že si ich zbadala.,,

Sally ťažko prehltla. Predstava, že sa má zmieriť s domom preplneným s mŕtvymi utýranými dušami, sa jej nezdala byt uskutočniteľná.

********** Ležala na boku vo svojej posteli a s prikrývkou tesne pritiahnutou až ku krku civela na podlahu. Pri posteli jej ležal rozbitý digitálny fotoaparát.

A teraz v noci v izbe vládlo pološero. Nebolo ani svetlo, ani tma. Celý jej svet sa zahalil do temného pološera. Napadol sneh. Ešte stále sa husto sypal. Odrážal sa na oblohe, ktorá nebola čierna. Bola sinavá.

Nemohla spávať pre pach rozkladu. A tiež pre mľaskot. Rušili ju ich pohyby.

A teraz aj čosi viac...

Prázdno hľadela na tmavošedé tiene vlniace sa jej pri posteli. Pozvoľna čoraz viac tmavli.

,,Uvedomujem si vás,, mdlo povedala.

Tiene nadobúdali tvary. Za neustáleho mrvenia sa formovali hlavy, ramená, trupy, končatiny, neúplné končatiny...

,,Uvedomujem si vás,, tupo zopakovala.

Množstvá tiel sa zhmotnili. Nevidomé aj vidomé oči sa obrátili priamo na ňu.

V tom hroznom okamihu sa spamätala. Chvatne sa posadila a stále zabalená v prikrývke sa odtiahla do stredu postele. Srdce jej tĺklo ako o závod. Izbu mala plnú pohybujúcich sa kostier, sotva už pripomínajúcich čosi ľudské.

Dych jej takmer vynechával bázňou, keď jej akási ruka s otvorenou zlomeninou schmatla plachtu a ťahala za ňu.

V ušiach sa jej ostro rozlial vysoký piskot, ktorý akoby naznačoval prelínanie sféry mŕtvych so sférou živých.

,,Uvedomujem si vás,, ztazka zo seba dostala.

Otáčala sa na všetky strany. Nemala ani ako prejsť k dverám.

,,Nechcem si vás uvedomovať!,, zjačala.

Lenže tušila, že už je neskoro.

**********

(O mesiac neskôr)

Sally otvorila vchodové dvere a vošla do haly. Zhodila na zem školskú tašku a zobliekla si zasnežený kabát.

Vytiahla si z ruksaku nejaké časopisy, čo si kúpila. Pozrela na hodinky. O chvíľku by mala zájsť po Cyrila. Úbohý, zmätený Cyril. Nikdy nechápe, prečo ho Sally vždy na rukách vlečie až do jeho izby.

Pustila sa ku schodom a pri tom flegmaticky prekračovala alabastrovo biele telá plaziace sa po zemi. Hmýrili sa jej pri nohách ako had. Hodila pohľadom po kuchyni. Pokrčila nos. Nie! Nie je taká hladná, aby sa jej chcelo preliezať mŕtvoly.

Zahľadela sa na obálku jedného z časopisov, a pri tom cítila, že jednému šliapla na ruku. Čo už! Asi ich to už aj tak nebolí.

Vystúpila na prvý schod a vtedy zacítila, ako ju jeden zaťahal za nohavicu. Časopis jej vypadol z rúk. S otráveným povzdychom sa poň zohla a šklbala ho jednému z kostnatých prstov.

,,Daj ho sem!,, podráždene vykríkla.

Konečne časopis dostala.

Vyšli o sedem schodov vyššie a sadla si na ne.

Ani sa jej neoplatí vyjsť do izby, keď musí o chvíľu zbehnúť po Cyrila.

Zalistovala si v časopise.

Mala rada schody. Na ne nikdy neliezli. Za to všade inde po dome ich bolo habadej.

A niekedy s nimi bola riadna otrava.

Hodila po nich krátky vyčítavý pohľad. Ďalej ich už jednoducho ignorovala.