Nadpis bol napísaný posledný - Neviem

     Ani presne neviem prečo. Ako keď vychladne obed od mamy. Stál som tam ponorený do jej nádherných kučier a zapletal som tie najkrajšie lži, ktoré som vždy nad ránom z výčitiek svedomia vykašľal ako mačka guču chlpov. Pozrela sa mi do očí a upiekla ma zaživa. Nefalšovaný emocionálny holocaust. Táto veta je na facku, morálka prestáva byť kritériom. Sám som vystrašený. A tak ma piekla pohľadom, ktorý odistil granát spomienok. Vety, obrazy, smiech, orgazmy, (ne)sľuby, spotené matrace, slzy, sms-ky, sociálne siete, niekedy doslova siete.

-         Ja sa ťa len tak ľahko nevzdám.

     Tak znela tá veta. Nechcela ma poslúchnuť a do pahreby, ktorá vo mne zostala fúkla z posledných síl a zachránila plamene, aspoň kým sa neskončí noc. Nevedel som, o ktorú noc ide. I keď zapálený a pridusený váhou rozmarnej mladosti, ktorá je podmienkou úsmevu pri spomienke na minulosť, som nemohol vystáť fakt, že sa tak ničí. Nerozumel som. Poskytol som trochu nedobrovoľnú prvú pomoc a prizeral sa, či opäť ožije ona alebo niekto iný. Doteraz neviem kto ožil, ale viem, že ja som definitívne odumrel. Moja vlajka bola to posledné, čo na mojej hore osobnosti zostalo a keď zhorela do tla, skúsil som použiť stredné prsty, ale tie sa len utopili v šedom dave všeobecnosti. Nie je to tam zlé. Všetci tam majú v piči. Ale mňa tam nechceli, vraj som slabý. Presunuli ma do skupiny „Neviem". V tej skupine mi povedali, že už som tam pol roka. Jednoducho, že som tam bol zapísaný, ale môj presun bol napísaný až na dnes. Jebli ma do izby, priviazali nohou k posteli a hodili po mne malú skrinku, ktorú by každý pokojne  odniesol v rukách. Chcel som ju otvoriť, ale zhúkli po mne:

-         Odlož to!

     Ani neviem prečo som okamžite počúvol. Dvere sa zatvorili. Hneď ako prešla pätnásť hodinová minúta, do izby vošla jedna osoba a začala sa ma vypytovať:

-         Ste gay?

-         Neviem.

-         Ste rozmarný?

-         Neviem.

-         Vadí vám čierny prezident?

-         Neviem.

-         Mate rád Justina Biebera?

-         Neviem.

-         Ľutujete sa?

-         Nie

     Takú facku som nedostal ani od Otca. Svoju odpoveď som opravil na „neviem". Osoba odišla. Päť prstov vytetovaných na mojom ľavom líci prestalo pulzovať v priebehu pár minút. Nikto ďalší nechodil a ja som zistil, že jediné čo zostalo v izbe je posteľ a skrinka. Vzal som skrinku a otvoril som ju. Bola plná prachu. Zahrabol som dnu a vytiahol odtiaľ vajíčko. Vysypal som prach aby som zistil, či tam ešte niečo nie je. Nebolo. Pozrel som sa na vajíčko a spýtal sa sám seba, že čo bolo skôr, vajce alebo sliepka? Ja to kurva neviem. Bežte všetci do piče. Vajce som jebol o stenu. Dosť so skupinou „Neviem". Nikto tam aj tak nevie povedať nič konštruktívne. Opäť som sa pozeral do jej očí, kým neskončila pätnásť hodinová minúta. Kapela Three Days Grace sa dokonale zmiešala s macedónskym a poľským rapom a ja mám v pláne ísť zobudiť srbského medvedíka, ktorý v sebe nosí rock n roll.