Hviezda spravodlivých (trinásta kapitola)

Pohreb, či pohreby?

      Smútočné autá odvádzali hostí a politikov v čiernom oblečení pomaly do mesta. Na východnom okraji mesta sa prestieral cintorín a malá kaplnka, kde v minulosti pochovávali monarchov. Potom, čo z nej odinštalovali všetky prvky náboženských symbolov, chystali sa do nej uložiť aj prezidenta Machthabera (v Prezidentskom paláci nebola krypta). No pohrebný ceremoniál sa mal, už tradične, vykonať vo valhallskom dóme, kam všetci smerovali.

      Keď sa Wolfgangovo auto dostalo na Námestie republiky, ako sa hlavné Valhallské námestie volalo, bol už dóm v jeho prostriedku plne obkolesený zvedavcami, trúchliacim ľuďom a sem-tam aj odporcov Machthabera, ktorí sa ukryli v dave a častovali celú thulskú politickú garnitúru štipľavými urážkami.

      „Teda... Nemám nič proti slobode slova, ale mali si vybrať lepší okamih." zlostila sa Hildegarda, keď okolo davu prechádzali a museli si vypočuť ich hučanie a pískanie.

      „Nepočúvaj ich, drahá." poznamenal Wolfgang, ktorý sa šikovne votrel do ešte voľného miesta na parkovanie. Všetci traja vystúpili. Amadeus cítil, že z neba padá jemný, trúchliaci dážď. Ponáhľali sa do chrámu, ktorý však už nebol domom modlitby.

      Keď Amadeus vošiel cez veľkolepú bránu, bol zhrozený, ba ešte viac, ako keď bol po prvýkrát v katolíckom kostole a videl sochy svätých, pred ktorými ľudia kľačali a modlili sa k nim. Nielen že bol z chrámu odobratý akýkoľvek náboženský symbol, ad najmenšieho krížika až po oltár, ale aj tradičné vyobrazenie Krista na Olivovej hore na čelnom mieste kostola nahradil obrovský portrét Machthabera, na ktorom bol zachytený veľmi idealisticky, paradoxne až z božskými črtami (hoci agónia v Getsemanskej záhrade skôr prezentuje ľudskosť).

      Keď sa všetci zhromaždili a brána bola zatvorená, postavil sa doprostred akýsi úradník a začal monotónnym hlasom prednášať svoj prejav, v ktorom, ako je už zvykom, vyhlásil, že ,,na veľkého prezidenta slávnej Thule sa bude spomínať ešte sto rokov", čo malo pravdepodobne byť nejakou zúfalou náhradou za ideál posmrtného života.

      Amadeus dokázal počúvať túto pochmúrnu a neúprimnú elégiu len niekoľko minút. Potom sa začal nenápadne obzerať po okolostojacich. Mal pocit, že nikto príhovor nevníma, a takmer každému je teraz, keď opadol prvotný šok, prezidentova smrť ukradnutá. Len málo bolo takých, ako Greta Panzerová, ktorá sa zadúšala plačom, pričom sa na ňu ostatní pozerali skôr s pobavením, ako s poľutovaním. Slečna Panzerová vyzerala však naozaj zle - triasla sa, plakala, mala popolavú tvár a v ruke stískala akúsi obálku - žeby posledný list od prezidenta Machthabera pre ňu?

      Amadeus zdvihol pohľad a uprel ho na portrét zomrelého. S hrôzou si uvedomil, že sa nedíva na nového boha, ako bol na portréte prezentovaný, ale na zbytočného človeka, ktorý len málokoho dokázal urobiť šťastným, seba nevynímajúc.

      Keď sa vystriedal asi tretí rečník a mnohí začali už podriemkavať, Amadeus videl, ako sa žena s plavými vlasmi pred ním pootočila. Už predtým ho zaujala, jednak príjemnou vôňou parfumu, ktorý sa okolo nej šíril, vkusne vyzerajúcimi čiernymi smútočnými šatami a komplikovaným uzlom, ktorým mala na temene zviazané vlasy. No až teraz si s úžasom všimol, že je to slečna Nemesis Ratteová.

      Amadeus neveril vlastným očiam. Samozrejme, už si všimol, že pod vojenským správaním slečny Ratteovej sa skrýva mladá a pekná žena, no teraz bol tento fakt potvrdený jej vonkajškom oveľa viac, ako zvyčajnou uniformou. Keď jej tvár nezakrývali veľké okuliare, využila prirodzený make-up a netvárila sa ako chiméra, mnohé mužské pohľady sa za ňou obracali a tí, ktorí ju poznali, neverili vlastným očiam.

      Pohreb pokračoval svojim slimačím tempom. Nik už nepočítal, kto každý predniesol prejav, no všetci sa prebrali, keď zaznela štátna hymna. Vtedy pristúpili k rakve (ktorá sa vynímala na mieste, kde by mal stáť oltár) šiesti členovia hradnej stráže, vykonali úradný ceremoniál a začali telo vynášať von. Pred nimi, po ich stranách, aj za nimi kráčali ďalšie stráže, potom niekoľko príslušníkov armády v smútočných uniformách, diplomati domáci aj zahraniční, a až tak pospolitý ľud. Aj Amadeus bol medzi nimi a čudoval sa, že v tomto sprievode sa nachádza aj nádherná slečna Ratteová.

      „Slečna, vy nie ste medzi diplomatmi?" opýtal sa jej, keď sa k nej pripojil.

      „Nie." odvetila. „Som niečo medzi diplomatickou osobou, členkou ozbrojených síl a bežnou fyzickou osobou, takže organizácii pohrebu nebolo jasné, kam ma zaradiť."

      Chvíľu kráčali mlčky a Amadeus uvažoval, ako ju pochváliť za jej nádherný zovňajšok. No ona ho zarazila ešte predtým, než niečo povedal:

      „Dúfam, pán Fürstburg, že mi nemienite kurizovať, aká som dnes pekná. Počula som to už niekoľkokrát a mám toho dosť."

      „Prečo sa tomu bránite?" nerozumel Amadeus. „Každá žena je rada, ak niekomu pripadá pekná. A dnes skutočne vyzeráte..."

      „Ja nie som ako iné ženy!" zarazila ho slečna Ratteová a jej tvár sa opäť zmenila na ľadovú masku. „Mojim cieľom nie je vyzerať dobre, ale byť užitočná pre moju vlasť."

      Amadeus trocha od nej ustúpil a vzdychol si. Bude z toho dievčaťa raz aj niečo iné, ako kus necitlivého kameňa?

      Medzitým začali rakvu nakladať na historický čierny pohrebný kočiar ťahaný štyrmi čiernymi koňmi. Tentoraz sa suita hradnej stráže rozostavila okolo koča, ktorý bol zaplavený vencami, kvetmi a kyticami. Kone začali pomaly kráčať námestím a organizovaná kolóna sa vybrala za nimi. Vo veže valhallského dómu sa rozozvučal zvon. Ako pochmúrna ozvena mu odpovedali ostatné zvony v meste. Počasie sa znova zmenilo zo sychravého na daždivé. Amadeus bol rád, že si z hradu zobral aj dáždnik. Roztvoril ho nad sebou, a keď si všimol, že slečna Ratteová mokne, schoval po neho aj ju.

      „Vďaka, ste galantný." riekla kyslo, akoby sa jej Amadeov čin nepekne dotkol. Amadeus si vzdychol a snažil sa jej prehovoriť do duše:

      „Slečna Ratteová... Nemesis - môžem vás tak volať? - Ja si nemyslím, že tým, ak uznáte, že ste pekná mladá žena, nebudete môcť slúžiť vlasti. Veď..."

      „Nechcem sa stať niečím takým, ako boli Kleopatra VII., či Madame de Pompadour. Nie som neviestka mocných. Nemýľte sa, nie som feministka, nemám mužov v nenávisti, len nechcem, aby prvá vec, ktorú sa mne iní ľudia všimnú, bol môj vzhľad."

      „Obávam sa, že vždy to bude prvá vec, ktorú si na vás - muži či ženy - všimnú. A ak odmietate byť pekná, budú vás považovať, s prepáčením, za škaredú."

      Viac dvojica neprevravela ani slovo.

      Došli na cintorín, kde prezidentovo telo vložilo do hrobky, ktorá bola obklopená kvetinami a vencami. Vypočuli si niekoľko kratších príhovorov, z ktorých najdlhší bola smútočná básnická skladba básnika v štátnych službách, ktorý ju však odmlel rýchlejšie a nedôstojnejšie, ako chcel, lebo k nepríjemnému dažďu sa pridal aj silný vietor. Nakoniec sa ceremoniál skončil a všetci sa rozišli. Všetci, až na Amadea a Nemesis, ktorí ešte chvíľku ostali stáť pri hrobe.

      „Ja viem, že to bol len prezident. A že to nebol prezident najlepší. Iste sa vám to zdá čudné, že nad ním žialime, však, Amadeus? Ale..." prerývane si vzdychla. „Ja som ho chápala inak. Vždy, keď som sa s ním stretla, vyžarovala z neho taká zvláštna aura moci, autority, no i láskavosti. Počúvala som veľmi rada jeho rady. Vždy mi vedel správne poradiť. Ako skutočný otec národa."

      Amadeus mlčal. Nečudoval sa. Či už bol v Nemecku, v USA, alebo na Thule, všade prežívali akúsi absurdnú dôveru a predimenzovanú úctu k politickým vodcom. Preto sa k moci dostávali muži, ktorí nepatrili k múdrym politickým teoretikom, ale skôr charizmatici, ktorí vedeli strhnúť davy - preto Európa a celý svet vyzerali tak, ako vyzerali. Vari len on je imúnny voči tomuto zvádzaniu politikov?

      „Viem, Nemesis, vraveli ste mi to včera." podotkol najtaktnejšie, ako vedel.

      „Kto ho len mohol tak nenávidieť?" uvažovala Nemesis. „A bol to len jeden človek, alebo viacerí?"

      „Dosť veľká náhoda, nemyslíte?" riekol Amadeus. „Vari by ho niekto v ten istý deň zastrelil, a niekto iný mu vložil do piva bolehlav?"

      Obaja boli chvíľu ticho a dívali sa na hrobku. No zrazu sa Nemesis otočila, prešla pár krokov a rukou si šúchala čelo.

      „Čo sa deje?" chcel vedieť Amadeus.

      „My sme blázni!" vzdychla si ona. „Korunovaní blázni!"

      „Ale..."

      „Amadeus, koniín je prudký jed. Príznaky sú strašné - podráždenie ústnej dutiny, slabosť nôh, zvracanie, hnačky, ochrnutie jazyka, a nakoniec smrť pri plnom vedomí. Pán prezident Machthaber si ale z piva odpil, a nič podobné sme nepozorovali. A pokiaľ si spomínam... Hovorila vôbec správa z pitvy o jede? Nie!"

      „Prepánajána!" pochopil Amadeus. „To bol len strategický ťah! My nehľadáme traviča, ale strelca! Vrah pridal jed do piva, aby nás zmiatol."

      „Presne!" potvrdila jeho teóriu Nemesis a úplne nepietne sa usmiala. „Takže končíme s naháňaním traviča."

      „Mali by sme ísť rýchlo do hradu." poznamenal Amadeus. „Všetci budú na kare. Môžeme v prezidentovej kancelárii porozmýšľať nad tým, ako tento objav mení naše dohady."

      Teraz, keď smútoční hostia boli vo svojich domovoch alebo na hrade, bola premávka už redšia. Amadeus s Nemezis prešli peši k radnici, kde si zobrali auto pána Ratteho aj so šoférom (pán Ratte bol doma, nešiel na kar) a odviezli sa na hrad.

      Približovali sa k prezidentovej pracovni a ticho sa zhovárali. Dúfali, že všetci budú v jedálni poslednýkrát pripíjať na prezidentovu pamiatku, no mýlili sa - ľudia korzovali po hrade, prezliekali sa, či inak upravovali, odkladali si mokré plášte do dažďa a dávali si vyschnúť dáždniky.

      „To je skvelé! Ako budeme vyšetrovať Machthaberovu vraždu, keď nám tí ľudia budú nazerať cez plecia?" riekol Amadeus. A možno by sa hneval ďalej, keby hradom zrazu neotriasol výstrel. Amadeus, slečna Ratteová aj všetci vedľa nich akoby skameneli.

      „Preboha!" šepla akási drobná žena s dáždnikom v ruke a pritisla si voľnú dlaň na prsia. „To bol..."

      „Výstrel." dokončil Amadeus.

      Chvíľu bez pohnutia stáli, potom sa ako na povel rozbehli.

      „Odkiaľ šiel ten zvuk?" pýtal sa Amadeus. „Je tu strašná ozvena - strieľať sa mohlo kdekoľvek."

      „Amadeus, nepotrebujete ženskú intuíciu, aby vám bolo jasné, kde sa to stalo." dychčala vedľa neho Nemesis. Amadeus si pomyslel, že má pravdu a zamierili k prezidentovej kancelárii.

      Keď dobehli na tú nešťastnú chodbu, videli pred dverami do kancelárie hlúčik ľudí s bledými tvárami.

      „Dovolíte? Pustite nás, prosím. My úradne vyšetrujeme vraždu pána prezidenta a..." vravela Nemesis, keď sa predierali medzi mĺkvymi postavami do stredu kruhu, no nedopovedala. Na podlahe ležalo bezduché telo Grety Panzerovej. Ležalo na bruchu a v chrbte malo zabodnutý starodávny meč so zlatou rukoväťou. Pravú ruku mala slečna Panzerová čudne vykrútenú.

      „Už nevyšetrujete len tú vraždu, slečna Ratteová. Máme ďalšiu obeť. No našťastie, podarilo sa nám vraha prichytiť a zabrániť mu utiecť." riekol pán Unauffällig. Amadeus zdvihol pohľad. Pán Unauffällig držal ako kliešť Wolfganga. Ten sa ani nebránil, len neveriacky pozeral na telo pri ňom a z očí mu pomaly stekali slzy.