Dievčatko s Mackom

Šťastná rodinka. Mama, otec a tri deti. Bolo tam krásne. Všetci v mestečku boli spokojní. Žilo to tam, mesto rozkvitalo, príroda ponúkala nespočetne možností. Takéto miesto bolo rajom na zemi. A práve toto miesto sa jej stalo osudným. Boli to dlhé rozbroje. V celej oblasti tá banda plienila, ničila, vraždila. A prišli aj tam. Nemali zľutovanie. Všetko zničili, vraždili bez toho, aby sa obzreli. Zlikvidovali to tam a bolo im jedno, či ostane nejaká utrápená živá duša.

Mesto stálo v ruinách. A nad ruinami už bolo len jediné dievčatko. Dievčatko s medvedíkom v ruke a uslzenými očami. Nik iný. Zabili mu rodinu, zničili všetko, na čom bol postavený život toho drobčeka. V červených očiach sa zračil nekonečný smútok, zúfalstvo. A láska, ktorú už nemalo komu rozdať.

K ruinám kráčala žena. Chodila od mesta k mestu. Niečo hľadala. Sama však nevedela čo. Uzrela tú drobnú postavičku. Takmer skamenela. Nehybné dieťa kŕčovito zvierajúce svoju hračku. Uplakané oči. Spravila niekoľko krokov a zastavila sa pri dievčatku. Kľakla si.

„Ahoj. Ako sa voláš, zlatko?“ Spýtala sa potichu toho dievčatko. V hlase sa jej odrážala neha. Hľadela do tých očí. Všetko tam videla. Všetko, čo sa odohrávalo v tom drobnom tele.

„Júlia.“ Dievčatko na tú ženu pozeralo svojimi veľkými očami. Hltalo jej prítomnosť. Už niekoľko hodín tam len bezcieľne smútilo. Bez pohybu. Bez slova. Samo. Spoločnosť pre ňu v tej chvíli bola akýmsi vyslobodením. „A toto je Macko.“

Teraz hľadela na medvedíka vo svojich rukách. Aj tá žena naňho pozerala.

„Teší ma, Macko. Ja som Natália.“ Potriasla jeho chlpatou labkou. Júlia sa na ňu usmiala.

„Vraví, že ste milá.“

„Ďakujem.“ Celú dobu pozerala na Macka. Rozprávala sa s ním. Až potom zodvihla pohľad k Júlii.

„Prečo si tu tak sama?“ opatrne jej položila otázku. Dievčatko na ňu smutne pozrelo.

„Čakám tu na svojho bračeka. Je ešte doma.“ Ukázala drobnou rúčkou na ruiny. „Dohodli sme sa, že sa zahráme na babu.“ Natáliu jej slov zaboleli. Poznala ju len chvíľku, no zamilovala si ju.

„Poď, zlatíčko. Pôjdeme za bračekom. Už ťa čaká.“ Vzala ju za ruku. Malá nenamietala. Odišli spolu. Na tú malú, veselú a nevinnú Júliu ostala už len spomienka v ruinách...