Ten sa len tak ľahko nepoloží

Spisovateľ/ka: zlo sej | Vložené dňa: 26. marca 2013
http://citanie.madness.sk/view-43182.php

 
I.

Keď som ho po svojom návrate z Cannes stretol prvýkrát, bol na smrť vystrašený. Patril medzi ten typ ľudí, ktorým sudička v rannom detstve diagnostikovala ušľachtilú duševnú poruchu, ľudovo nazvanú „syndróm Jozefa Maka". Takýto ľudia sa rodia s hlbokými vráskami okolo očí, aby všetkým živým pripomenuli úbohý život svojich matiek, ktorým nedostatok financií neumožnil zniesť ich včas zo sveta. Spýtal som sa ho, čo sa stalo.
 
„Ale, už je to tu zase," odpovedal trochu placho a rukou kývol smerom k povale starej šopy. 
 
Nemohol som tušiť, na čo naráža.
 
„Veď vieš, to ten zlý duch. Znovu si na niekoho sadol." 
 
Podľa dôrazného prízvuku na slovo niekoho som vytušil, že pôjde o niekoho naozaj blízkeho.
 
„Kto to bol tento krát?" nedala mi zvedavosť.
 
„Otec," povedal, „môj otec."
 
A skôr, než som stihol prejaviť falošnú ľútosť, Pavol sa s pohľadom do zeme otočil. Akoby ho každá myšlienka na tú vec desila.
 
„Žije? Pavol, hej, žije?!" kričal som za ním, ale jeho už nebolo.
 
Pozrel som na strechu starej šopy, z ktorej ako zamrznuté lúče svetla vychádzali štósy plesnivejúceho sena. Zdalo sa, že ich akási nadprirodzená sila vyháňa von, pretože kde sa ukrývajú ľudské hriechy lepšie, ako v opustenom, bohom zabudnutom kráme?
 
II.
 
Potom som ho dobrý rok nevidel. Stal som sa redaktorom novovzniknutého periodika, a to so sebou prinieslo viac povinností ako práv, čo ma, prirodzene, na dlhší čas vyradilo „z hry". 
 
Počas tohto neľahkého obdobia som si uvedomil, že pracovná vyčerpanosť je jedna z hlavných príčin vzniku suicidálneho konania. Zaneprázdnený človek je ako očný nerv, do ktorého diabolský doktor neustále ďobká pinzetou, čím mu pripomína jeho zraniteľnosť a bezmocnosť. Znie to možno brutálne, no takýto človek sa nakoniec stáva obeťou vlastnej márnivosti a túžob; a čo pri pomyslení na svoje nedosiahnuteľné plody urobí? Blázniví optimisti (tých je pomenej), ich budú chcieť získať násilím, a tým zúfalým (v našej klasifikácii tvoria nadpolovičnú väčšinu) ostanú oči iba pre plač. S horkosťou v žilách sa rozbehnutú do prvého opusteného krámu, ktorý sa im (o Bože, ty si milosrdný!) vpletie do cesty, aby všetkých ubezpečili o tom, že čas medzi narodením a smrťou je dobrý akurát na výber pohodlného oltáru. K tomu asi toľko. 
 
Ale čo sa stane v prípade, ak toto kamikadze zlyhá? No, nech už sa vrátim domov, Pavol to určite bude aspoň tušiť!
 
III.
 
Stretli sme sa v „našom rajóne", teda mieste, kde nehrozí žiadne výrazné nebezpečenstvo. Skrátka, bolo to miesto dostatočne vzdialené od netvora cigánskej osady. Tá visela ako masa nezdravej černozeme niekoľko medzí nad dedinou, ale v tme ju samozrejme nebolo vidieť. Predstava, že niekde pár metrov pod zemou sedí tučný, zlovestný škriatok a poťahuje neviditeľnými lankami, aby zatriasol svahom nad nami, nebola veľmi príjemná. Aby som ju zahnal, vrhol som sa na Pavla.
 
„Tak čo, ako sa má?"
 
Neodpovedal. Podal mi pivo, „nech mu otvorím, lebo nemá nechty a svoje zuby si váži viac ako tie moje". Podal som mu otvorenú plechovku.
 
„Musel veľa pracovať, však?" začal som rozvíjať svoju teóriu, skalopevne presvedčený o jej správnosti.
 
„No, nejako pracovať musel. Každý predsa pracuje, či nie?" odpovedal po dlhšej chvíli Pavol.
 
„Napríklad u nás, to sa nedá porovnať."
 
„Och, ty náš lokálpatriot!" 
 
„Hovorí z teba závisť, kamoško," doberal som si ho. „Keby si mal v sebe dosť guráže a zdravého rozumu, zaraz sa odpáliš z tejto prekliatej diery. Fakt, prekliata hnusná riť!"
 
„To sa ti hovorí! Počkaj, keď sa stanem náhodou prezidentom, všetci dojedného v tom Francúzku pokapete."
 
Pretože neverím na náhodu a šťastie, to je vrtkavé, jeho poznámka sa ma nemohla dotknúť. On, a prezidentom tak civilizovaného národa!
 
„Keby videli tvoj dlhý jazyk a svinčie telo, nepustia ťa ani cez hranice! Ach, ty prezident, zabúdaš na jednu podstatnú vec. Občianstvo, bratku, občianstvo."
 
„Choďťe do riti. Aj tak vám tam nedovolia pracovať iba preto, lebo vás považujú za neschopných. Všetko by ste im tam iba skurvili. Hahaha. Namiesto toho vám dajú nejaké smeti, a povedia si, že potkanom to stačí. Tak či tak, raz sa aj tak vrátia domov. S holými zadkami!"
 
Vedel som, že táto cesta nikam nevedie. Chvíľu sme len tak mlčali a vypili ďalšie plechovky - vylámal som si štyri zuby -, a potom ma sám od seba oslovil.
 
„Odvtedy, však vieš, sa to stalo ešte trikrát."
 
Nebol som schopný reči. Neviem preto, či ma udivovala neschopnosť človeka štyrikrát po sebe sa obesiť, alebo preto, že Pavol si tu len tak sedí, pivo v ruke, cigareta v ústach, pod zadkom seno, ktoré bude chcieť vyliezť zo šopy.
 
„To je štyrikrát za rok, kamoš," povedal, keď videl, že som ticho. „Naša dedina je už teraz v guinessovej knihe rekordov."
 
„Pozoruhodné. No kto by to bol povedal! Taký malý národ..."
 
„... a taký nespokojný," dokončil chladne. 
 
Prečo musel cynický ton mojej poznámky zotrieť tak vážnou kalkuláciou? 
 
„Druhýkrát," pokračoval, „sa to stalo mesiac potom, čo si odišiel. Bolo to na tom istom mieste - prekliata stodola!"
 
„V tejto dedine je diabol, kamoš. Možno preto som z tadiaľto zdrhol!"
 
„Tretíkrát," pokračoval rétoricky, „to bolo v pivnici tej opustenej diery na konci dediny, kde sme sa ako malí chodili hrávať. Diabol si vyberá útulné brlôžky, však?"
 
Kývol som hlavou, že hej.
 
„Štvrtý, teda poslednýkrát, sa to stalo na posede za poľom. Na miesto lovca sadla obeť - no," hlas mu prešiel ironickej fistuly, „nie je to celé na smiech?"
 
Čo je na smiech na tom, že sa človeku podarí samovražda až na štvrtýkrát? Zúfalé, fakt zúfalé.
 
„Ten tvoj otec ma začína desiť. Mrzí ma, že som nemohol ísť na omšu. Ako je to dlho?"
 
Tu sa Pavol nesmierne rozosmial, rozhodil rukami ako bocian a komicky nimi zatrepal pred sebou. 
 
„Zomreli všetci okrem neho, no len si to predstav, všetci, komoško, všetci. Len ten starý dedinský vlk - nie a nie sa položiť!"
 
IV.
 
Nasledujúci týždeň sa predsa len položil. V ústach mal suchý zväzok slamy.
 
VI.
 
Pred svojím odchodom do Francúzka som sa nezabudol Pavla spýtať, či pracoval.
 
"Hej, vypil 2 litre domácej denne." 
 
 
 
 
 

Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.

Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8