Len jedna šanca 2 (Padajúce hviezdy)

„Poď ďalej, som naozaj rád, že si prišla."

Opäť mi venovala jeden úprimný úsmev dodávajúci mi tak potrebnú odvahu. Snažím sa dýchať pomaly, aby si nevšimla, že som ako na ihlách, že sa schyľuje k niečomu novému. Prešla okolo mňa priamo do izby a moje čuchové bunky opantala jej zmyselná vôňa. Myslím, že  vanilka a santalové drevo, ale nikdy som nebol odborníkom na vône. Jedinú vôňu, ktorú by som dokázal rozpoznať kdekoľvek a kedykoľvek na svete je tá jej zmyselná vôňa. Sledujem jej ladný krok, ktorým si to tu obzerala. Nie prvýkrát, už neraz ma bola navštíviť, ale ja som nikdy nenabral dostatok sily vyrukovať s mojou ťarchou. Možno nebola správna chvíľa a možno ani teraz nie je... Zastala. Zľahka sa otočila a pozrela priamo na mňa. Pokývala hlavou, akoby ma volala k sebe. Uvedomil som si, že som skamenel pri otvorených dverách, akoby ma zakliala a ja som sa od nemého úžasu nedokázal pohnúť. Zatváram dvere a idem za ňou.

„Vonné sviečky?" spýtavo pozrela na mňa a ja som v jej hlase vycítil drobnú výčitku. Priznám sa, nerátal som s touto otázkou.

„Vieš..." musím narýchlo niečo vymyslieť, „tak vzácna návšteva si zaslúži len to najlepšie, čo jej môžem ponúknuť." Cítim sa nesvoj. Dúfam, že jej táto poklona bude zatiaľ dostatočnou odpoveďou. Usmiala sa a prehodila si svoje dlhé plavé vlásky. Stojím a pozerám na ňu. Je krásna. Najdokonalejšie dievča aké som kedy mohol vo svojom biednom živote stretnúť. Nedá sa mi nájsť čo i len najminiatúrnejšej chybičky na jej skvostnom tele a čo je dôležitejšie ani na jej duši. Poznám ju dosť dlho na to, aby som mohol tvrdiť, že by nedokázala ublížiť ani muške, nikdy neklamala a ani oplzlé nadávky nepoužíva, pretože do tak krásnych úst sa predsa škaredé slová nehodia. Proste ideálna, moja vysnená. Slová mi nestačia na vyjadrenie jej krásy...

„Posaď sa u mňa, ja zatiaľ nalejem vínko." Otváram fľašu. Strašne sa mi trasú ruky. Musím sa upokojiť, preto to víno. Sústredene ho nalievam do pohárov, aby som svojimi roztrasenými rukami nevylial polku fľaše navnivoč.

„Aké máme vínko?" Pozerá na mňa so spýtavým pohľadom, ktorému by nedokázal odolať nik. Prekrížila si ľavú nohu pod pravú, oprela sa o stenu a natočila sa, aby na mňa lepšie a pohodlnejšie videla.

„Kúpil som tramín červený." Nenechávajúc ju ani sekundu čakať na odpoveď.

„Červené?" zmraštila obočie, čím dávala najavo, že jej nie je po vôli. Je nádherná keď sa mračí.

„Nie, neboj, je to biele víno vyrábané z červeného  hrozna." Podávam jej do ruky jej pohár a so svojim pohárom sadám vedľa nej. Ona neskrýva údiv. Asi o tramíne ešte nepočula.

 „Pripime si." Už si musím dať dúšok na upokojenie, lomcuje mnou ako pri jazde električkou. Dvíhajúc pohár pozerá mi do očí a čaká, že niečo poviem.

„Chcem pripiť na tento krásny deň a na to, že si si na mňa našla čas, a že si tu." Začervenala sa, ale súhlasne prikývla. Hľadiac jej do očí, štrngli sme si.

 Čakám, kým si odpije: „Chutí?"

„Je vynikajúce." A odpila si dva dúšky.  Tak aj ja prikladám pohár k ústam a vypíjam ho do dna. Cítim ako mi pomaly steká do žalúdka a rozlieva sa vo mne teplo a pokoj. Buď je to tým vínom alebo láskou. Ja si myslím, že tak trošku obojím. Naťahujem sa po fľaši a dolievam si druhý. Všimnem si, že aj ona mi podáva jej prázdny pohár a ja jej s radosťou dolievam. Vlastne by som urobil čokoľvek, stačilo by jedno jej slovíčko a celá moja osoba by bola v jej moci. Ak by ma požiadala, aby som zobral rebrík, vyliezol do neba a odtrhol iba pre ňu jednu hviezdu, neváhal by som ani tisícinu sekundy  a bez mihnutia oka by som jej ich priniesol celú priehršť. Lenže ona to nevie, ona tu len sedí a prosí si ešte jeden pohár vína. Ľahko splniteľné.

„Ako si sa dnes mal?" snaží sa prelomiť to trápne ticho, čo tu bývalo zavládlo. Niežeby som nemal čo povedať, len zbieram všetky sily a hlavne, hľadám tie správne slová, slovné spojenia a vety, čo by presne odzrkadlili môj momentálny duševný stav a teda moju lásku k nej.

„Noo..." uvedomujem si, že ak jej odpoviem pravdivo na túto otázku, tak to všetko len skomplikujem. „Celkom dobre, veď vieš... A čo ty?" Začína mi byť teplo a z tých hlúpych sviečok sa mi ťažko dýcha. „Nebude ti vadiť ak otvorím okno?"

Pokrútila hlavou a odpila si dúšok  vína. Na jej nežnom krku som videl ako prehltla. Taká nežná a zraniteľná a ja jej nemôžem ponúknuť nič viac, len seba a svoju nekonečnú lásku, ochranu v mojom náručí a pocit bezpečia. Postavil by som sa celému svetu, len aby som ju ochránil, aj život by som položil, len aby ona bola v bezpečí.  No neviem, či to bude dosť.

„Ale dnes ma jedna doktorandka tak nahnevala, akože rozumieš..." vidím ju rozprávať, no v ušiach mi tak silno bije srdce, že nedokážem počuť, tak len súhlasne prikyvujem. Vidím ako sa čertí. Milujem to. Keď zmraští obočie a z očí jej šľahajú plamene. No aj tak ju vidím radšej usmievať sa, vtedy žiari ako jarné slniečko, čo prebúdza k životu prvé kvety, ako nežný vánok, čo zaháňa mraky, ako ranná rosa, ktorá kropí vyschnutú zem. Vtedy je neodolateľná a ja mám neprekonateľné nutkanie ju chytiť do náručia a neustále ju bozkávať tak, ako ešte nikto...

Všetko to na mňa doľahlo, cítim silnú bolesť pri srdci, krúti sa mi hlava a jediné na čo myslím, je: ako začať? Snáď pomôže dúšok vína. Stále sa musím tváriť, že ju počúvam a tak získavam cenné sekundy. Cítim sa, akoby som stál na okraji priepasti a jediná možnosť ako si zachrániť život je skočiť dolu, do tej nekonečnej čiernej tmy, ktorej konca nevidno, so žiadnou istotou, že niekto dolu čaká s natiahnutou sieťou. Cítim sa taký malý, taký bezbranný a nepotrebný. Moje sebavedomie asi práve vyskočilo z balkóna a nechalo ma na celú túto ťažkú životnú situáciu samého. Zhlboka dýcham a snažím sa upokojiť. Tie slová mám vo svojom srdci a tak ich musím iba vytiahnuť. Ešte dúšok vína.

„Chcem ti niečo povedať." Neveril som svojim ušiam, že som to naozaj povedal. Sedela tam ako spanilá princezná a z očakávaním sa dívala na mňa. Zmeravel som. Stále premýšľajúc sa dívam do jej hlbokých očí, takých čistých, že jej môžem vidieť až na samé dno jej krehkej duše. Akoby mimovoľne sa hrala s vlasmi prehodenými cez plecia a čakala, že už niečo zo mňa vypadne. Musím sa napiť vína. Triaška už dosiahla kritických hraníc a ja som si skoro pohárom vybil zub. Usmiala sa. To ma posmelilo.

Sadol som si opäť vedľa nej, ale teraz bližšie, aby som mohol cítiť jej vôňu, a nie tých čínskych vonných sviečok, z ktorých mi už, pravdupovediac, bolo zle. Cítim kvetinovú vôňu jej hebkých vlasov. Stále pozerá na mňa a čaká. Prekrížil som si opačnú nohu ako ona, aby sme uzavreli intímny kruh, do ktorého nik iný nemá právo vstúpiť. Sme tu len ona a ja. A túžba. Vzal som jej ľavú nežnú ruku do svojich drsných rúk. Trošku ňou mykla, asi to nečakala, no neodtiahla ju, nechala si ju zľahka hladkať. A ja som to robil nesmierne rád. Pozrel som jej do očí. Cítil som, že mám tie správne slová.

„Ver, že to, čo ti teraz poviem myslím naozaj vážne, najvážnejšie ako som čo kedy myslel." hlúpy začiatok. „Neprerušuj ma. Poznáme sa už pár rokov, chodili sme spolu na strednú, preskákali sme si toho už veľa. Hneď od prvej chvíle ako som ťa prvýkrát uvidel, náramne si sa mi páčila. Neviem čím to bolo, ale okamžite si mi padla do oka. No bol som zbabelý ťa niekam pozvať, bál som sa, že prípadným krachom by som sa pripravil o tvoju pozornosť, o tvoje pozdravy a úsmevy a to som nemohol riskovať. Na to som si ťa priveľmi vážil. A ako roky ubiehali a my sme dospievali, cítil som, že je to stále silnejšie. Nebránil som tomu. Potom prišlo obdobie, kedy sme k sebe mali veľmi blízko, prvé dotyky, bolo nám spolu dobre, no ty si mala frajera. A od tej jednej noci na chate, kedy som ochutnal tvoje pery, cítil tvoju blízkosť a ty si mi to všetko opätovala ťa nedokážem dostať z hlavy. Ty si potom povedala, aby sme na to zabudli, aby sme si nepokazili priateľstvo. Chvíľu som sa s tým pokúšal bojovať, ale je to o mnoho silnejšie než ja, zožiera mi to vnútro a aj keď teraz riskujem všetko, tak ti musím povedať, že som sa do teba zamiloval. Myslím na teba celý deň, keď vstávam, keď zaspávam, v noci sa mi sníva o tebe. Nedokážem ďalej bez teba žiť, ďalej mi už nestačí iba priateľstvo, chcem ťa vo svojom náručí a už ťa nepustiť. Ľúbim ťa, ľúbiť ťa viac ako ľúbiť viem. Moje srdce už dávno patrí iba tebe, nie je moje, ono bije len a len pre teba, tak si ho vezmi, lebo mňa už neposlúcha."

Neustále sa jej pozerajúc do očí, najprv do ľavého, potom do pravého som čakal na jej reakciu, nech je akákoľvek. Pozerala mi do očí, nič nevravela, ale stále si nechala hladiť ruku. Ak ma doteraz neprebodla dýkou tak... Pritiahol som sa k nej a pomaly som sa ústami približoval k jej perám. Neveril som si. Pozeral som jej do očí a až do posledného okamihu som váhal, či sa neodtiahne a nevylepí mi jedno zaucho. Nič také sa zatiaľ neudialo. A tak pomaly, pomaličky milimeter po milimetri... Cítim ako sa naše pery spojili. Opatrene ich ochutnávam, a čakám, či aj ona to chce. Áno. Jej pery chutia ako to najsladšie ovocie, sú mäkké a poddajné a... Bozkávajú ma!  Zatváram oči a vychutnávam si každý drobnulinký okamih, každú milisekundu. V mojej hrudi zareval lev z plných pľúc a rozutekal sa nekončiacou pláňavou vpred zapadajúcemu slnku. Rozlialo sa vo mne teplo, hrialo ako pec za zimy, ako táborák počas chladnej letnej noci. Čas sa zastavil. Nevnímal som nič iné a na všetko ostatné som zabudol, nič iné nemalo zmysel bez nej. Vnímal som ju všetkými zmyslami, tak ako mi to dopriala iba raz. Mal som pocit, ten úžasný pocit ako keď padáte voľným pádom v oblakoch a následne otvoríte padák, ten pocit, keď sa otvorí a vymrští vás zasa o kúsok vyššie, ten pocit, keď viete, že už nespadnete, že sa pokojne môžete dívať navôkol a vychutnávať si tú nekonečnú pohodu a výhľad až za hranice horizontu. Pocit ako na horskej dráhe, keď chvíľu pomaly stúpate, aby vám za malý moment prekrútilo všetky vnútornosti a rútili sa strmhlav dolu s obrovským vreskotom. Je to ako pocit bez tiaže, keď človek len levituje a má pocit, že je pierko, že dokáže lietať ako vták s vetrom opreteky a blázniť sa a jašiť saltami vo vzduchu. Ako pocit keď strelíte víťazný gól a spoluhráči vás nosia na pleciach, alebo keď skáčete od radosti, keď naši hokejisti postupujú cez Čechov do finále. Ani z ďaleka som nenaplnil obsah toho pocitu. Som taký rád, že sa snáď samou radosťou zbláznim.

Po štyridsiatichpiatich najšťastnejších sekundách svojho života sa pomaly odtiahnem. Znovu jej pozriem do očí. Sklopila zrak. Položil som ruku na jej bielu šiju a chcem ju bozkávať znova a znova. Až do konca sveta. No keď sa naše pery opäť spojili, vytrhla sa mi a rýchlo vstala. Víno z jej pohára vyfrklo na posteľ. Vlastne od môjho vyznania nič nepovedala, ale to som si stihol uvedomiť až teraz. Stála tam predo mnou , pozerala na mňa a hrýzla si nervózne pery. Videl som, že je nesvoja.

„Prepáč, ale..." zhlboka sa nadýchla, „Ja nemôžem...." narýchlo položila pohár na stôl a rozbehla sa k dverám.

„Nechoď! Počkaj, prosím ťa..." ale skôr, ako by som ju stihol zastaviť letela von. Stál som v strede izby ako obarený. Premietam si všetko, čo sa tu stalo, ale cítim sa zmätene. Nerozumiem ničomu. Načo  opätovala moje bozky, načo mi dala falošnú nádej keď teraz to šmahom ruky všetko zmetie zo stola. Alebo je za tým niečo iné? Ak áno, čo? Zistí že ju ľúbim, nechá ma bozkať ju, a potom utečie a nechá ma tu stáť ako kôl v plote. Čo teraz? Ako sa mám teraz správať? Ako sa bude správať ona ku mne? Stále je tu toho veľa nevypovedaného. Nič som nezískal, teda iba štyridsaťpäť slastných sekúnd. No to je málo a neviem, či vôbec ešte niekedy nejaké prídu. Mám chuť kričať, plakať, behať a rozbíjať. No iba tu stojím a pozerám na zavreté dvere.  Žiaden happyend.

Nechápem. Neviem čo bude ďalej, hlavou mi víria myšlienky, srdce mi bije ako zvon a ja stále cítim chuť jej pier. Jediné, čo sa zmenilo je, že viem, že ona vie... Ale neviem ako s tým naloží. Kto mi poradí, čo mám robiť? Ja som zúfalý, neviem, čo ďalej, ako by som mohol všetko zachrániť, aby na mňa nezanevrela, aby ma mala rada, lebo neprežijem jej nenávisť. Som bezradný. Beriem fľašu vína a sadám si na studenú dlažbu na balkóne. Cítim, ako mi po ľavom líci steká jedna slza. A tá jediná slza vyjadrila tisíckrát viac bolesti ako vodopády nárekov. Dívam sa na Mesiac a hviezdy, snáď čakajúc, že uvidím nejakú padať, aby som si mohol želať jej lásku. No hviezdy nepadajú.