Radostná ničotnosť

Sedím oblečený vo vlastnej koži a snažím sa nemyslieť na paródiu života okolo mňa. Neviem nájsť slová na popísanie nezmyselnosti. A či treba vôbec slová? Nestačila by prázdna strana? Možno nie, možno by sa spájala skôr s pokojom, tichom, vyrovnanosťou alebo so smrťou bez bolesti. Veci okolo nie sú. Nie sú v plnom význame slova.

Ľudia sa hrajú na seba. Ja sa hrám na seba. A iste i ty sa len hráš na seba, keďže ja sa hrám na seba. A som natoľko ješitný, že sa považujem za lepšieho ako si ty. Kto vlastne do čerta sme? Cestou metrom musím kontrolovať svoje myšlienky aby som sa opäť nestratil v snení. Už aj zo snenia mám paranoiu. Nesníva sa už nič krásne. Žiadne pekné obrazy. Žiadna nádej v dennom snení a v nočnom pomaly tiež nie. Utekať stále pred sebou. Môžeš sám seba presvedčiť o niečom čo nie je. Vlastne môžeš sa presvedčiť o čomkoľvek čo len dokážeš myslieť. A môžeš sa dokonca klamať do konca svojho života. Otázka správnosti tu nemá čo robiť. Dokonca ani otázka prístupu k životu ako takému. Je to skôr o nemohúcnosti, alebo lepšie, nemožnosti žiť sám seba, mimo seba.

Sme odsúdený žiť v svojej malosti? V snahe stať sa čímsi. Projektovať svoje JA? A úspech vidieť všade tam, kde okolie utvrdí ma v podvode, ktorý spácham na sebe samom? Možno sme ale väčšinu svojho života nútený žiť odlúčený od svojho JA. A možno ani nie sme nútený. Možno chceme. Možno už ani nevieme čo je to JA. Autenticita splýva s prianiami. So snami o sebe samom, s predstavami........ .

Nikto nemá rád malosť ale všetci sa boja veľkosti. A tak malosť nahrádzame veľkosťou- ale nie príliš veľkou, aby nás nepohltila - a vzniká priemernosť. A tak si spokojne leňošíme vo vlastnom konzume. V hnoji vlastnej existencie. Neschopný veľkých činov, zakrývajúc malé. Sme ako treťoligový futbalisti, ktorí majú pocit, že niet lepších od nich. Problém ale je, že ten pocit v skutočnosti nemajú. Opäť je to len póza spletená z vlastných prianí, predstáv a toho čo zhltlo okolie, nazvime to alter ego.