Denník zúfalej ženy - časť ôsma

     Keď som prišla domov, psi po mne skočili, dobre že ma nezvalili z nôh. Borka doma nebola. Asi usúdila, že s bezdomovcom je lepšie, ako bez gazdinej.

     Zima  tam bola ako na Sibíri, smrad ako v Carihrade. Oheň sa len slabo hlásil k životu. Tak som sa spolu so psami aspoň najedla. Dcéra mi nabalila segedín. Psi mäso, ja kapustu.

     Samozrejme im to nestačilo, tak som rýchlo rozkúrila, že  idem uvariť. Vyberala som hrniec z poličky a rách. Polica ťažká ako hrom mi treskla po ruke, ktorá ma už dva mesiace bolí, čo ju mám presilenú od uhláka. Ešteže psi nerozumejú ľudskej reči! A to ma Peter presviedčal, že tá polička už určite nespadne. Totiž na starom byte mi padala pravidelne dole.

     Ruka mi navrela a bolí teraz dvojnásobne. Keď som postavila psom variť(Petrovi som sa chystala urobiť jeho obľúbené bryndzové halušky na privítanie) išla som pozrieť spálňu.

     Tak toto už nie je ani smiešne, ani zábavné! Na Petrovej strane bola posteľ spadnutá dole...

     Nebol vždy takýto "nemožný". Dokázal skoro všetko porobiť aj opraviť, ale okrem domu sme sťahovali aj jeho prevádzku, tak je toho na neho zrejme veľa. Bože a čo sme sa mi spolu toho navystrájali !

     Keď som mu vyčítala, že to už nie je on, že žijeme ako dva stroje, ktoré len vykonávajú všetko nevyhnutné, chcel mi to vylepšiť.

     Pozval ma do jeho novej  roboty. Naša prevádzka sa nachádza v areáli bývalého družstva. Vo veľkej výrobnej hale, dal si vyrobiť kanceláriu. Na stole ma čakala fľaška rumu a v kachliach príjemne hučal oheň. Doma sme sa už nedokázali ani porozprávať a tu v inom prostredí, akoby sme našli cestu k sebe (joj, strašne to znie ako klišé, ale bol to fakt). Až tak, že mi postlal na kancelárskom stole a halou sa ozývali moje výkriky.
Dúfam, že v tom čase sa na pôde družstva nenachádzali žiadny družstevníci.