Len ta stojím a pozerám do blba

                                
Len tak stojím a pozerám do blba,len tak.Vo vzduchu poletuje čerstvo opadnuté lístie, sfarbené do mnoha odtieňov žltej,červenej až hnedej farby.Pofukuje chladný jesenný vietor, ktorý v spojení so sivou oblohou a padajúcimi listami, vytvárajú dosť pochmúrnu atmosféru.Musím však povedať, že sa to celkom aj hodí.Všade navôkol mňa pôsobí smutný nádych ľudí, oblečených v chladných farbách, s kamenným výrazom v tvári a kde tu jeden z nich v rukách pevne stíska bibliu.No narozdiel odomňa nepozerajú len tak do blba, ale čakajú, kým jeden z najbližších príbuzných pristúpi ku zavretej drevenej truhle a zopár ošúchanými frázami typu: „Bol kamarátom, synom, priateľom", poprípade narážkami na jeho osobu: „poctivý, slušný, cieľavedomí, ochotný vždy pomôcť.", mu dajú svoje posledné zbohom.No povedzte mi, čo o ňom vôbec títo ľudia môžu vedieť? No samozrejme, nič.Ani len jeho plačúca mama, ktorá pri obrade od žiaľu skoro odpadla, nemá poňatia kým vlastne bol.Ja to však viem, som predsa jeho najbližší priateľ.Vlastne sme spolu prežili celé detstvo a viem o ňom úplne všetko, no vôbec nemám v úmysle spovedať sa tým cudzincom, čo si naivne myslia, že ho poznali.A preto tu len tak stojím a premietajúc si všetko čo sme spolu zažili, pozerám do blba, len tak.